Falošné ikony

Autor: Ernest Ježík | 11.12.2017 o 12:11 | Karma článku: 5,15 | Prečítané:  1848x

Článok sa venuje sovietskej vojnovej technike, ktorá vznikla kopírovaním amerických, britských či nemeckých vzorov, ale ruská propaganda to zaryto popiera

Kúpil si Rus na blšáku ikonu a bežal za znalcom, aby ju ohodnotil a reštauroval. Znalec mu po týždni volá: „Tá ikona je vzácnejšia ako si myslel. Keď som odstránil dve horné vrstvy, tak naspodku bol portrét Stalina“ !

To len na úvod tohto článku, ktorý sa bude zaoberať pôvodom sovietskych zbraní, ktoré by mali ruskej propagande slúžiť ako vzorové ikony a svedectvo o ume a kumšte sovietskych konštruktérov. V článku je to naopak - ten portrét Stalina je jasne navrchu, to čo je pod ním je všeobecne známe, ale sovietska  a dnes ruská propaganda sa zúrivo bránia odkrývaniu tých spodných vrstiev. Lebo tam to už nevypadá na ikonu, ale na diela západných majstrov...

Azda najrozšírenejšia falošná historka je o tanku T34. Jeho úspech záležal nielen na talente a výdrži konštruktéra Koškina, ale najmä na efektívnom využití amerických nápadov a konštrukčných riešení.

Vývoj sovietskych tankov v tridsiatych  rokoch totiž skončil v slepej uličke a bolo sa treba preto poobzerať po svete. V Nemecku, Británii a USA vtedy tiež nebolo veľa užitočných vzorov. Z Nemecka prevzali ideu viacvežového tanku, na základe ktorej vznikol monštrózny a neúspešný typ T35. Od Británie kúpili licenciu na tank Vickers, ktorý vyrábali pod označením T-26. Bol slabo pancierovaný a v prvých fázach vojny bol v súboji s nemeckými tankami zdecimovaný.

Americký tank Christie viedol k vývoji a výrobe ľahkých rýchlych kolopásových tankov BT5 a BT7. Ich bojová hodnota tiež nebola príliš vysoká, ale Koškin z nich využil vtedy originálnu koncepciu zavesenia kolies a vynikajúci motor, odvodený z amerického leteckého motora Liberty. Skvelou adaptáciou týchto prvkov sa T34 stal jedným z najlepších tankov sveta. Jedine čo mu možno vyčítať sú len tie americké gény...

Prúdová stíhačka z dielne konštrukčnej kancelárie Mig (Mikojan-Gurjevič) je podobný prípad, len namiesto USA tam hrajú hlavné úlohy Nemecko a Británia. Arťom Ivanovič Mikojan (jeho brat Anastasij bol významný sovietsky politik) nebol predtým nejako moc úspešný letecký konštruktér. Stíhačka MiG-1 z roku 1940 nadväzovala na typ I-200 zosnulého konštruktéra Polikarpova. Bola náročná na pilotáž a v malých výškach mala nízke výkony. Vyrábala sa len v obmedzenom množstve ako výškový stíhač, ktorý ale nemal moc uplatnenia.

Koncom vojny z konštrukcie MiGu vyšiel prúdový stíhač MiG-9 poháňaný kópiami koristných nemeckých motorov BMW 003A. Mal rovné krídla a max. rýchlosť cca 900 km/hod, teda podobne ako mali jeho americkí rovesníci F-80 či F-84. MiG -15 ale krídla už mal šípové, čo podstatne zvyšovalo výkony aj obratnosť v porovnaní s rovnými krídlami rovnými.

Všeobecne sa traduje myšlienka, že takýto kvalitatívny krok vznikol na základe nemeckých výskumov, ktoré vyústili do projektu Focke Wulf Ta-198. Tento predpoklad je ale ruskou propagandou tvrdo popieraný a zahmlievaný.

Detailný popis vývoja stíhačky MiG-15 bol publikovaný ruským historikom Jefimom Gordonom, ktorý (ako ináč) vyvracia akékoľvek spojenia s Ta 183 a ukazuje, že MiG-15 bol úplne iný návrh. MiG-15 mal šípové krídla  údajne preto, lebo sovietski konštruktéri sa chceli odlíšiť od západných návrhov (!!!). Tieto návrhy vraj vychádzali z „viac domáceho“ vývoja stíhačky MiG I-270, čo však bo stroj poháňaný raketovým motorom a hlavne mal tiež rovné krídla.

Americkí konštruktéri sa inšpiráciou k použitiu systému šípových krídiel  podľa Ta-183 na stíhačke F-86 vôbec netajili. Ďalším falšovaním histórie je tvrdenie, že väčšina konštruktérov Focke-Wulfu bola zajatá západnými spojencami, preto je rozporuplné či mohol konštrukčnému tímu MiG poslúžiť Ta 183 ako inšpirácia. Pravdou ale je, že Firma Focke Wulf vtedy sídlila v Berlíne a spojenci mali možnosť dostať sa k k ľuďom či plánom rovnakú ako sovieti, ak nie menšiu. V súčasnosti mnoho zdrojov zdržanlivo uvádza, že MiG-15 je originálnej konštrukcie s použitím nemeckého výskumu, ale navrhnutý, postavený a vyrobený Sovietmi. Zabúda sa ale na fakt, ktorý je podobne ako šípové krídla možno ešte významnejší.

Firma Roll-Royce bola (s podporou prokomunistického ministra  Sira Stafforda Crippsa) veľmi ochotná poskytnúť technické informácie a licenciu na výrobu motora Rolls-Royce Nene. Tento motor bol okopírovaný a vyrábaný ako Klimov RD-45, pričom bol následne zabudovaný do MiGu-15. Firma Rolls-Royce sa neskôr pokúšala súdiť o £207 mil. za licenčné poplatky, ale neuspela.

Svoj skutočný bojový krst stíhačka zažila v kórejskej vojne. Sovietska propaganda výsledky prehnane zveličuje. Sovietsky 64. stíhací zbor si vraj pripísal zničenie 1 106 lietadiel Spojených národov počas Kórejskej vojny, v porovnaní so spojeneckými záznamami, ktoré pripisujú sovietskym pilotom MiGu-15, čo je tiež trochu nerealistické len 142 zostrelených lietadiel. Iné zdroje udávajú 792 zostrelených MiGov oproti 78 amerických F-86. Pravda bude ale niekde uprostred či skôr na strane Američanov- F86 bol kvalitatívne lepší stroj ako MiG-15.

Tupolev Tu-4 (v kóde NATO Bull) je sovietsky bombardér zo začiatku 50. rokov 20. storočia. Vznikol okopírovaním amerických lietadiel Boeing B-29 Superfortress, ktoré v novembri 1944 pristáli po bombardovaní Japonska a Mandžuska na území ZSSR. Tri lietadlá pristáli núdzovo, štvrté sa po opustení posádkou zrútilo na zem. Sovieti, viazaní mierovou zmluvou s Japonskom, lietadlá zadržali a následne previezli do Moskvy, kde ich rozobrali a okopírovali. Počas dvoch rokov tak vzniklo 20 kusov kópií pod označením Tu-4. Prvý stroj vzlietol 19. mája 1947 a stal sa prvým sovietskym lietadlom, schopným niesť atómové zbrane. Na vojenskej prehliadke v Tušine v roku 1947 sa západní vojenskí pridelenci čudovali, prečo USA predali bombardéry B-29 Rusom.

Z bombardéru bola v roku 1961 zhodená aj prvá sovietská vodíková bomba. Vážila skoro 25 ton, pričom štandardná nosnosť  bombardéra bola 10 ton. Ten mal pre obmedzené množstvo na opustenie miesta výbuchu už len posledné litre paliva. Tu-4  a jeho nasledovníci boli až do šesťdesiatych rokov nositelia sovietskej strategickej jadrovej sily, potom ich nahradili medzikontinentálne rakety.

Poslednou a azda najvýznamnejšou „ikonou“ je samopal AK47. Podľa ruskej verzie tento azda najznámejší samopal na svete vytvoril talentovaný konštruktér Michail Kalašnikov a jeho výtvor nesie aj jeho meno.

Michail Timofejevič Kalašnikov bol tankista a opravár tankov. Počas polročnej rekonvalescencie z ťažkých zranení, ktoré utrpel počas bojov, ho priviedli k skonštruovaniu jeho prvej samonabíjacej zbrane. Bola to nepodarená napodobnenina amerického samopalu „Thompson“, ale to stačilo aby od roku 1942 začal pracovať v Hlavnom vedecko-výskumnom ústave strelných zbraní spadajúceho pod Hlavné delostrelecké veliteľstvo Červenej armády.

Od roku 1945 sa venoval vývoju zbrane, ktorá by používala náboj 7,62×39 mm so stredne veľkou prachovou náplňou. Spomedzi ostatných inžinierov a konštruktérov, ktorí sa podieľali na vývoji novej zbrane bol i Hugo Schmeisser, ktorý sa do ZSSR dostal ako vojnový zajatec. Nová zbraň navonok dosť podobná nemeckej útočnej puške StG44 v roku 1947 prešla skúškami a bola zaradená do výroby, ktorá sa začala v roku 1949. Zbraň sa stala známa pod skráteným pomenovaním AK-47.

Spomínaný Hugo Schmeisser za prvej svetovej vojny pracoval vo firme Theodora Bergmanna, kde sa podieľal na konštrukcii samopalu MP 18. Po roku 1938 vyvinul prvú útočnú pušku na svete, ktorá bola neskôr označená ako StG 44. V júli 1945 Červená armáda prevzala kontrolu nad oblasťou Durínsko a mestom Suhl, kde pracoval Hugo Schmeisser ako riaditeľ a hlavný konštruktér zbrojovky Haenel. Červená armáda odviezla do ZSSR všetku dokumentáciu na výrobu zbraní, celkom 10 785 strán technických výkresov. V októbri bol Hugo Schmeisser, spoločne so svojou rodinou premiestnený do mesta Iževsk v južnej časti Uralu, kde bolo centrum ruského zbrojného vývoja. Tam bol donútený pracovať ako zbrojný vývojár, o. i. nových zbraní ako napr. AK-47, až do roku 1952. jeho pobyt mal byť najprv šesťmesačný, tak ako u iných zbraňových špecialistov, ale pre jeho prínos na vývoji nových zbraní bol jeho pobyt predĺžený až do roku 1952. 9. júna sa vrátil domov, do vtedajšej NDR.

V Iževskej zbrojovke, kde Schmeisser pracoval na vývoji aj na zavedení výroby bol vyvinutý a do sériovej výroby zavedený AK-47. Rad odborníkov sa domnieva, že Michail Kalašnikov sa u tejto zbrane nechal inšpirovať pod vplyvom Schmeissera puškou StG 44, čo ale ruskí experti (akože ináč)  odmietajú.

Ruská propaganda nemá takéto poukazovanie na cudzie korene ich zbraní rada  a v zásade ich, bez ohľadu na jasné dôkazy popiera. Ja som tu poukázal len na štyri vybrané zbrane, ale v celom sovietskom priemysle sú takých príkladov stovky. Len tak skratkovo spomeniem automobily Moskvič (pôvodom Opel Kadett) GAZ (pôvodom Ford), o tom že automobil Záporožec nemeckému NSU Prinz vypadol z oka nikto nepochybuje, akurát bol asi dvakrát tak hlučnejší ako vzor.

Posledným prípadom je historka o licencii na francúzsky plochý dieselový motor pôvodne určený na pohon českého motorového vozu 860, ktorý nakoniec skončil v bojovom vozidle BVP a motorový voz sa z nedostatku motorov nevyvíjal.

Uznávam, že konštrukcia strojov, hlavne v prípade nových neznámych typov a technológii sa bez konštruktívneho čerpania znalostí z cudzích vzorov nezaobíde a takýto prístup je legitímny. Teda v prípade že sa dodržujú pravidlá, hlavne licenčné zákony. O tom v bývalom Sovietskom zväze okrem prípadov, keď už nič iného nezostávalo ani nechýrovali. Dlho boli na tomto poli pirátstva vo vedúcej pozícii, v dnešných časoch ich ale predstihla Čína.

V súvislosti so súčasnou dezinformačnou kampaňou cielene vedenou ruskou vládou je tento článok svedectvom, že k podobnej dezinformačnej politike v Sovietskom zväze či v dnešnom Rusku mali vždy blízko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Gajdoš chce v Bratislave hrob neznámeho vojaka za státisíce eur

Socha komunistu Čulena skončí v sklade.

Dobré ráno

Dobré ráno: Čo znamená, keď to dáte na Matoviča

Ako demokrati hľadali kandidát na prezidenta.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Danko chce bozkávať vence

Na klamstvách spoluprácu založiť nemôžeme.


Už ste čítali?