História atómky A1 –1. časť

Autor: Ernest Ježík | 11.12.2017 o 17:42 | Karma článku: 10,50 | Prečítané:  8421x

K napísaniu tejto série článkov ma motivovalo 45. výročie spustenia jadrovej elektrárne A-1, ktoré bude na Vianoce 2017.

 Uvedomil som si,  že mám asi poslednú a jedinečnú príležitosť zrekapitulovať svoje osobné zážitky z takej významnej historickej udalosti akou bol začiatok jadrovej éry na Slovensku, teda vtedy ešte Československu. Bol som jedným z pionierov tejto epochy, čo sa už nikdy nebude opakovať a nechcem, aby sa na ňu zabudlo alebo aby vstúpila do histórie len sprostredkovane a často účelovo  modifikovaná cez ľudí, ktorí ju na vlastnej koži nezažili.

 Ja som bol pri tom od roku 1965 do 1991.Pracoval som ako obsluha turbokompresorov, operátor primárneho okruhu na velíne a nakoniec ako konštruktér a vývojový pracovník na oddelení vývoja. Bol som veľmi blízko problémom, žiareniu aj poškodeniu zdravia. Hlavným cieľom tejto práce je podať svedectvo o živote na A-1 z pohľadu obyčajného technika, žijúceho svoj príbeh v čase, ktorý nebol veľmi naklonený k tomu, aby ľuďom prinášal šťastie.

Nie som žiadny historik a preto by ste mali brať s rezervou moje výlety do histórie. Nakoniec, ťažko tu vôbec hovoriť o histórii, keď ešte žije väčšina zúčastnených, ktorí môžu vydávať svedectvá. Nanajvýš možno hovoriť o blízkej, ešte stále živej minulosti.

TRIEDNE HĽADISKÁ

Väčšina technikov v československom priemysle, jadrovú energetiku nevynímajúc bola vnímaná ako bezperspektívna masa, v porovnaní s postavením hoci aj nevzdelaných robotníkov sa vnímali skoro ako triedny nepriateľ. Z hľadiska možností pracovného postupu či výšky platov bol odstup od vysokoškolsky vzdelaných pracovníkov prehnane veľký a  od robotníkov, aj tých nekvalifikovaných zase veľmi minimálny, skôr záporný. Formálne bariéry boli neprekonateľné.

Svojím spôsobom to bola výhoda, nemuseli sme sa až toľko pretvarovať a najmä sa „pchať“ do komunistickej strany. Tí, čo mali nejaké ambície, tam už boli.

„Kariérny“ limit pre stredoškoláka bola pozícia majstra, ale prvou podmienkou na takúto pozíciu bolo opäť členstvo v komunistickej strane. Aj pozícia majstra bola dosť diskutabilná výhoda. Majster v tých časoch bol obľúbený hromozvod nálad, a to ako zo strany podriadených robotníkov, tak zo strany nadriadených. Musel sa teda správať ako bicyklista, ktorý dolu kopcom šliape a do kopca sa hrbí. Vtedy si naňho mohol každý jeho podriadený, a najmä ten, ktorý bol členom komunistickej strany otvoriť ústa. Čo je oproti dnešku zásadný rozdiel. Dnes si možno zanadávať na ktorúkoľvek politickú stranu, ale pred majstrom treba „držať hubu.“

Na vstup do strany bol pre stredoškolákov aj iný filter. Podľa interných predpisov komunistickej strany musel totiž byť zachovaný pomer traja robotníci na jedného technika. A pretože takmer všetci vedúci pracovníci spočiatku od úrovne vedúceho oddelenia, neskoršie od vedúceho odboru už v strane boli, nás s tým ani nikto nezaťažoval.

Našimi cieľmi teda bolo mať dobré zamestnanie, dostať byt a mať pokoj. Niektorí miesto bytu uprednostňovali stavbu rodinného domu, čo však pri vtedajších platoch bez podpory rodiny nebolo jednoduché uskutočniť. 

VZNIK PROJEKTU A1

Všetko moje poznanie ma priviedlo k jednoduchému záveru, že na skonštruovanie a výstavbu doteraz najzložitejšej jadrovej elektrárne na svete si v Sovietskom zväze netrúfali a navliekli do toho Československo. Sovietsky zväz bol v roku 1951 v neľahkej situácii. Vyčerpaný druhou svetovou vojnou stál pred novou výzvou, ako zaistiť víťazstvo komunizmu na celom svete, de facto svoju svetovládu. Program jadrového vyzbrojovania naberal nový dych, najmä po tom, čo sa pre transport jadrových zbraní na nepriateľské územie začala rysovať možnosť použitia strategických rakiet. Ale nič ešte nebolo dokonale vyvinuté a hlavne ničoho nebolo dosť.

Za takýchto okolností mohla vtedy v Sovietskom zväze vzniknúť myšlienka zatiahnuť Československo do svojich šialených plánov v kontexte studenej vojny. Boli rozpracované plány na vývoj jadrových reaktorov všetkých vtedy perspektívnych aj teoreticky možných typov. Aj tieto plány poháňal v prvom rade dopyt po nedostatkovom jadrovom palive, energetické potreby Československa boli v úzadí a v zásade tiež riešili hlavne potreby zbrojného priemyslu.

V rokoch 1963-64 už začali v Sovietskom zväze prevádzkovať prvé priemyslové jadrové elektrárne, v ktorých začali následne začali produkovať plutónium ktoré bolo potrebné pre horúčkovité zbrojenie. 

Ako to všetko súviselo s Atómkou A-1? Zhrnuté a podčiarknuté, sovietskej technike všeobecne chýbal ten historický zápis, akým disponovali krajiny, ktoré sa namiesto veľkých skokov dopracovali k vysokej úrovni svojej techniky postupným stáročným vývojom. Nahradzovanie týchto skúseností slepým kopírovaním cudzích zdrojov v Sovietskom zväze viedlo a dodnes v Rusku vedie do slepých uličiek.

V publikácii „40 rokov jadrových elektrárni na Slovensku“ to bolo vysvetlené svojrázne. Prvý riaditeľ EBO uviedol v príhovore ku knihe informáciu priamo famóznu.  Citujem zo strany 33 tejto publikácie: „V lete roku 1955 prišla lukratívna ponuka z Moskvy pomôcť Československu pri výstavbe nielen jadrovej elektrárne, ale aj celého nového odvetvia jadrového priemyslu.“

  Bolo asi  potrebné mať veľa lásky k Sovietskemu zväzu a hlavne politickej naivity, aby človek považoval akúkoľvek ponuku odtiaľ za lukratívnu, bez bočných, v tomto prípade hlavných úmyslov. Imperialistické veľmoci, ku ktorým pre nás svojím krutým spôsobom patril aj Sovietsky zväz svojim vazalom „lukratívne“ ponuky obvykle nedávali. Naopak, tvrdo od nich vyžadovali absolútnu poslušnosť a plnenie príkazov. Že tie príkazy dokázali maskovať ako „lukratívne ponuky“, je iná vec. Od Československa vyžadovali  okrem jáchymovského uránu aj toto.

Ďalšou  knihou, ktorá sa zmieňuje o A- jednotke je titul „ATÓMY NA SLOVENSKU“, ktorú vydala Slovenská nukleárna spoločnosť (SNUS) v roku 2006.  Aj do nej nakopírovali už zaužívané klišé o výhodnosti ponuky zo Sovietskeho zväzu či o úspešnej výchove odborníkov. Jednoducho už tie nezmysly odpisovali jeden od druhého.

Zatiaľ poslednou knihou na tému A-1 je titul „JADROVÁ ELEKTRÁREŇ A1 V KOCKE“, ktorú vydala SNUS v roku 2010. Tejto publikácii podľa mňa chýba ľudský rozmer. Elektráreň A-1 predsa nevznikla aj nezanikla vo vákuu. Jej systémy aj prevádzka boli poznačené ľudskou činnosťou možno viac ako samotnými technickými dispozíciami. Možno je to tým, že autori niektorýchčastí sa o A- jednotke dozvedeli len z počutia, nedýchali atmosféru tej doby alebo sa dali na niečo, čo im ani náhodou neprislúchalo.

Už v úvode na strane 5 som našiel konštatovanie, s ktorým zásadne nesúhlasím. Tvrdenie, že „...sa nezanedbalo nič dôležité pre bezpečnosť“ je buď znakom nevedomosti alebo zámerom. Jeho autor asi nebral do úvahy okolnosti, osoby a ich motívy, za ktorých sa rozhodovalo aj o vážnejších veciach, než bola A1.

Opakujú sa tu aj notorické bludy a mýty o medzinárodnej deľbe práce v rámci RVHP či o našich zásobách uránu. Toho uránu, ktorý si ako vojnovú korisť ZSSR zabral ešte za Beneša, „zaplatil“ nám zaňho cenu otrockej práce a potom nám ho potom predával za cenu, ktorú je dodnes pre verejnosť utajená.

V doslove knihy jeho autor uvádza, že o problémoch a haváriách „áčka“ vznikli u menej informovaných ľudí s výraznou fantáziou divoké legendy. Ale práve tieto udalosti sa bez komplexného posúdenia ľudských vplyvov vysvetliť nedajú. Aj vyšetrenie technických príčin sa zakladá na pochybných šetreniach a nedotiahnutých záveroch, ktoré podnecovali vznik legiend a fám. Havárie boli uzatvorené tak, ako to stačilo eštebákom, ktorí pri nich hľadali skôr triedneho nepriateľa, pretože technicky ich nemohli pochopiť. Pri dôslednom vyšetrení by sa prišlo nielen na konkrétne príčiny, ale aj na trestnú zodpovednosť, tentoraz na najvyšších riadiacich funkciách.

Odľudštením knihy sa trestuhodne obchádzala aj problematika vplyvov prevádzky a najmä havárií na zdravie pracovníkov elektrárne. Kde sú údaje o obdŕžaných dávkach ožiarenia, o spôsobe informovanosti, o chorobnosti a zdravotnej starostlivosti?  Nepochybne sa zhromažďovali a určite ešte existujú, ale boli a sú utajované. Kto ich utajuje a prečo?

Neodpustiteľným nedostatkom tejto knihy je to, že v nej nie je ani zmienka o dvoch obetiach havárie zo dňa 5.1.1976.

Významnou mierou sa na mojich pohľadoch na problematiku A-1 podieľajú spomienky Ing. Zdeňka Anderleho, ktorý bol v čase výstavby elektrárne hlavným inžinierom generálneho dodávateľa Škoda ZVJE (Závod výstavby jadrových elektrárni). V rukopise spomienok uvádza udalosti a súvislosti, viažuce sa na jeho profesiu aj okolie. Dobre že sa našiel niekto, kto to spísal. „Postavy a postavičky okolo A-1“, ako autor svoje spomienky nazval sme boli všetci.

Veľa údajov som čerpal aj z práce „DVE VÁŽNE HAVÁRIE NA JADROVEJ ELEKTRÁRNI A 1“, ktorú v roku 2008 spracoval kolektív autorov z prevádzky A1. Aj keď odbornosť a autorita všetkých je nespochybniteľná, napriek tomu sa však nemôžem ubrániť dojmu, že teória o poistnej súčiastke, ktorá mala byť hlavnou príčinou nedostatočného uzamknutia technologického kanála H-05 je stále len v rovine hypotézy a asi sa nikdy nedočká objasnenia. Pokúsim sa to teda posunúť o niečo ďalej, dokiaľ nevymrú poslední pamätníci. Mám svoju predstavu, ako to asi bolo alebo skutočne mohlo byť .

„LUKRATÍVNA PONUKA“ V DETAILOCH

Vývojom typu reaktora, ktorý bol použitý v elektrárni A-1 bolo možné „zabiť dve muchy jednou ranou.“ Pri použití prírodného uránu, teda izotopickej zmesi U235 (0,72%) a U238 (99,28%) ako paliva v jadrovom reaktore je výsledkom jednak energia získaná pri jadrovej reakcii, jednak ďalšie palivo, a to plutónium Pu239. Pu239 vznikne pohltením neutrónu v jadre U238, ktorý ináč s jadrovou reakciou v tomto reaktore nemá nič spoločné. Aby takýto proces bol čo najúčinnejší, musí byť v reaktore vysoká hustota neutrónov. Potrebná hustota bez zbytočných strát sa dá dosiahnuť tým, že aktívna zóna reaktora bude z materiálov a prevádzkových hmôt, ktoré zbytočne nepohlcujú neutróny. Preto boli v palivovom článku použité uránové prútiky s pokrytím z horčíkovo-berýliovej zliatiny a obalová rúra kazety bola zo zirkónu.

Všetko to boli materiály, ktoré potrebe nízkej absorpcie neutrónov najlepšie vyhovovali. Horčíkovo-berýliové pokrytie tvorilo tzv. „kvázizliatinu“, teda z hľadiska metalurgie skôr zmes dvoch kovov ako nejakú homogénnu látku. Pokrytie bolo iba iluzórne a jeho nedostatky neskoršie spôsobovali vážne problémy pri manipulácii s palivovými kazetami a najmä pri skladovaní vyhoretého paliva.

Materiál, z ktorého bola vyrobená nádoba na ťažkú vodu, tzv. „avial“, bol vyvinutý z leteckého duralumínia, ktoré sa pri zníženom obsahu medi podobalo skôr na čistý hliník (Avial-aviacionnyj aluminium). „Avial“ bol teda mäkký a najmä rýchlo korodoval. To spôsobovalo zmenšovanie hrúbky stien nádoby a korózne produkty zase zvyšovanie rádioaktívneho zamorenia D2O. Predpokladaná životnosť nádoby bola iba 5 rokov a potom sa mala vymeniť za novú, ale vážne to asi nikto nemyslel. Uvažovalo sa aj o nádobe zo zirkóniovej zliatiny, čo by síce všetky problémy s koróziou vyriešilo, ale to nebolo v silách vtedajšej sovietskej ani našej metalurgie.

Osobne mám podozrenie, že aj obalové rúry palivovej kazety zo zirkónia neboli sovietskeho pôvodu, ale pochádzali z polo ilegálneho importu, pravdepodobne z Británie alebo z Francúzska.

Prevádzkové hmoty v aktívnej zóne reaktora, teda D2O ako moderátor a CO2 ako chladivo podmienku nízkej absorpcie spĺňali ideálne.

Zámeru získať zdroj plutónia bol podriadený aj systém kontinuálnej výmeny paliva. Plutónium Pu239, ak je ďalej bombardované neutrónmi sa totiž jednak okamžite štiepi a hlavne sa premieňa na Pu240, ktoré je už ako štiepny materiál pre bomby nevhodné. Pre nízku zásobu reaktivity bola kontinuálna výmena paliva zásadnou podmienkou prevádzkovania reaktora. Systém kampaňovej výmeny paliva, ako ju poznáme z elektrární VVER by tiež priniesol technické problémy aj problémy s fyzikou reaktora, ale hlavne by znížil účinnosť produkcie plutónia.  Zjednodušil by však proces výmeny paliva a odstránilo by tak jedno kritické miesto, ktoré spôsobilo prvú vážnejšiu haváriu na kanáli H-05 dňa 5.1.1976. Výhodou tejto koncepcie malo byť aj použitie prírodného uránu ako paliva. Samotná výroba prírodného uránu nebola problematická a oproti produkcii obohateného uránu bola rádovo lacnejšia. Každé percento obohatenia navyše znamenalo niekoľko násobné zvýšenie nákladov.

 Takýto typ sa mal stať aj vývozným artiklom do takzvaných „spriatelených krajín“ po celom svete. V tej dobe sa nad všetky pochybnosti uvažovalo že komunizmus sa presadí v celom svete, najmä v Afrike alebo Ázii.

Takže „lukratívna ponuka“ bola lukratívnou najmä pre Sovietsky zväz. Veď kto by to nebral. Kúpili sme od nich jáchymovský urán, pôvodne náš. V reaktore sme ho obohatili o plutónium, ktorého tam  ročne vzniklo zhruba 50 kg. Vtedy to ale predstavovalo štiepny materiál na také tri atómové bomby. Dnes sa môže zdať, že také malé množstvo plutónia nestálo za reč a v porovnaní s koncom studenej vojny, keď Sovietsky zväz mal k dispozícii asi 12 000 jadrových a termonukleárnych hlavíc toto číslo môže vyzerať smiešne. Ale v tom čase Sovietsky zväz skúšal každú možnosť, aby ho budúcnosť neprekvapila.

Nedá sa ani tvrdiť, že Sovietsky zväz musel našich predstaviteľov k niečomu nútiť. Tam vedeli zmanipulovať aj náročnejšie situácie, ako napríklad do Kórejskej vojny zatiahnuť Čínu či do Karibskej krízy Kubu. A východných Nemcov k stavbe Berlínskeho múra tiež nebolo treba nejako veľmi prehovárať.

Našich „červených vodcov“ nezlákala len myšlienka lacnej energie a perspektívneho segmentu energetického trhu do budúcnosti. Takéto myšlienky síce obiehali po celom svete, ale naši červení predáci podľahli najmä sebaklamu o svojej výnimočnosti a o sile idey komunizmu. Prípadný úspech v sebe skrýval obrovský potenciál politickej propagácie, a to nielen socializmu, ale aj ich osôb.

 Tiež je diskutabilné, či by sa Sovietsky zväz len tak pre nič za nič podelil o vtedy doslova strategické know -how v takej problematike, ktorá podliehala najvyššiemu utajeniu. Sovietsky zväz utajoval aj banálnejšie veci. Veď aj začiatky projekčných prác v Československu boli tajné.  

To, že na takú náročnú úlohu nestačíme sa začalo hmatateľne prejavovať už o desať rokov. A že na to nestačíme ani v spolupráci so Sovietskym zväzom sa definitívne potvrdilo o ďalších desať rokov.

Sovietsky zväz na urýchlenú výstavbu elektrárne A-1 neustále tlačil a  československé stranícke a vládne špičky mu vychádzali všemožne v ústrety. Nakoniec, vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ, po smrti Antonína Zápotockého aj československý prezident Antonín Novotný bol predsa Chruščovov objav.

Prvá skupina československých projektantov odišla do Leningradu už v roku 1957.  Projektové práce sa však pre nekonečnú technickú náročnosť a nesmierny objem vliekli. Súdruhovia to ale nechceli pochopiť a navrhli, aby sa výstavba a výroba zariadení začala na základe sovietskeho úvodného a technického projektu, čo bol úplný nezmysel.

Na otázku, či by bolo možné začať s výstavbou elektrárne podľa sovietskeho technického projektu jeden z českých vedúcich projektantov údajne odpovedal: „Začať by sa dalo, dokončiť nie! “

Reálny energetický prínos elektrárne A-1 bol v podstate nulový. Postaviť overenú tepelnú elektráreň s ekvivalentným a zaručeným výkonom viac ako 100 MW nebol vtedy najmenší problém. Na Slovensku sa napríklad v rokoch 1955-1965 zvýšila výroba elektrickej energie o cca 300%, čo je približne ekvivalent jednej tepelnej elektrárne so šiestimi vtedy štandardnými blokmi 110 MW.

Aktuálna energetická situácia Československa v tom čase nebola kritická pre nedostatok paliva. Zásoby uhlia boli dostatočné na najbližších 100 rokov. Bol nedostatok elektrárni. Nedostatkovú situáciu vyriešila výstavba tepelných blokov s turbínami 110 a 200 MW začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Výstavbou jadrových elektrárni voronežského typu s reaktormi VVER 440 MW sa už riešila aj problematika vyčerpávania zásob fosílnych palív, nielen aktuálnej energetickej potreby.        

Nabudúce článok „Nesmelé úspechy“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Polícia zadržala Forischa a ďalších dvoch exsiskárov

Polícia povedala, že zasahuje v Bratislave a okolí.

PÍŠE JOZEF LENČ

Dokedy bude Matovič za príčetného demokrata?

Táto súčasť „demokratickej opozície“ je politická škodná.


Už ste čítali?