„Atómový hrad“ A1- V1 a iné “- Časť 1.

Autor: Ernest Ježík | 1.1.2018 o 11:40 | (upravené 9.1.2018 o 21:13) Karma článku: 10,68 | Prečítané:  9905x

Po definitívnom konci A-1 nastúpil nový riaditeľ. Bol člen ÚV KSS a venoval sa viac svojej politickej kariére ako atómke, ale aspoň nenarobil viac škody. Karavána išla ďalej....

VORONEŽSKÉ ELEKTRÁRNE

S elektrárňou V-1 sme sa začali zoznamovať ešte v dobe existencie A-1. Najprv teoreticky, neskôr aj prakticky. Oproti A- jednotke bola podstatne jednoduchšia. Rozdiel ako medzi náramkovými a presýpacími hodinkami. Základným zjednodušením  oproti A-1 bola kampaňová výmena paliva v reaktore, použitie obyčajnej vody ako chladivo aj moderátor súčasne a v neposlednom rade aj modernejšia automatika a riadenie.

Pri tejto príležitosti sa opäť zastavím pri časových súvislostiach medzi A1 a V1.  Zmluva o spolupráci pri výstavbe jadrových elektrárni typu VVER bola podpísaná v roku 1970, výstavba prvého bloku začala v roku 1972. Tieto dátumy som nepripomenul len tak pre nič za nič. Ak bolo už v roku 1970 rozhodnuté o výstavbe tohto typu tak tvrdenia, že typ podľa A-1 bol v tej dobe ešte perspektívny neobstoja.

V roku 1970 sa o A-jednotke rozhodovalo druhy krát s výsledkom bez pripomienok dokončiť a spustiť. Pripomeňme si, že v rokoch 1967-68 sa pod vplyvom Pražskej jari uvažovalo o stornovaní projektu A-1. Trúfam si tvrdiť, že to bol prezieravý a správny návrh, ktorý by bol ušetril peniaze aj kapacity.

Veď o čo by sme boli prišli? V roku 1970 sme neboli o nič múdrejší ako predtým.  Práca, ktorá sa dovtedy na vývoji A-1 vykonala nebola márna a mala svoju hodnotu. Avšak riadiaci a prevádzkový personál sa akurát začal školiť. A nebolo jedno, či sa začne školiť na základe A-1 alebo V-1? Skúsenosti z A-1 neboli pre V-1 reprodukovateľné. Získali sa síce všeobecné skúsenosti z prevádzky aj riadenia, ktoré boli univerzálne, ale tie sa v prípade V-1 v období rokov 1970-1978  dali pohodlne a kvalitne získať aj priamo v ZSSR. A navyše bola aj šanca, že sa riadiaci pracovníci vyškolia odbornejšie a v ďaleko vyššej kvalite. V bývalom Sovietskom zväze sa mohli školiť na konkrétnom type elektrárne koľko chceli. A čo sa týka nás technikov, za rok sme sa už nemali čo učiť. A nikto sa nám nejako zvlášť nevenoval, boli sme samoukmi. Základom našej kvalifikácie boli znalosť miesta a rôzne rutiny, ktoré sme časom ovládali aj so zaviazanými očami. Ale nepopieram, že by sme zniesli aj čosi viac vzdelania.

PROBLÉMY VORONEŽSKÝCH BLOKOV

To, že elektrárne typu VVER boli oproti A-1 oveľa jednoduchšie ešte neznamenalo, že s nimi neboli žiadne problémy. Veľa problémov zapríčinila rozdielnosť technických noriem, štandardov a zákonných nariadení.  Pamätám si nekonečné dohadovania o posudzovaní vlastností materiálov a kvalifikácie závad, alebo požiadaviek na rozsah dokumentácie či jej kompletnosti. Pri montáži zariadení sa tiež vyskytovali problémy dané konkrétnou situáciou. A všetko sa samozrejme riešilo v strese a pod tlakom rôznych, najmä politicky inšpirovaných termínov.

Zúčastnil som sa na jednej operácii, ktorá sa obyčajnému smrteľníkovi len tak nepritrafí. Pred zavezením paliva do reaktora sa zistilo, že makety palivových článkov, ktorými sa kalibrovala geometria aktívnej zóny reaktora sú v niektorých pozíciách na okraji zóny nejako moc na jednej strane natesno, na druhej na voľno. Povolená tolerancia medzi kazetou a plášťom koša bola 3 až 5 mm, v skutočnosti v niektorých polohách to bolo úplne natesno, až tak, že sa tam makety nedali zasunúť. Dostali sme za úlohu medzery premerať a vyznačiť odchýlky.

Bol to nezabudnuteľný zážitok. Vybavení meradlami a pomôckami sme nastúpili na plošinu a spustili nás do reaktora. Na perifériu aktívnej zóny zaviezli niekoľko makiet palivových článkov a na to všetko nad nás zaviezli horný blok reaktora. Boli sme priamo v aktívnej zóne reaktora, tam, kde je pri prevádzke jadrové palivo. Premerali sme medzery, horný blok zase odniesli, makety sa preložili do nových pozícii a znova to isté. Práca to nebola ťažká, ale človek trpiaci klaustrofóbiou by to asi nebol len tak zniesol. Občas nám niekto v reaktorovej sále vypol svetlo a tak sme tam boli ako zasypaní v bani. Ale nakoniec sa to skončilo bez problémov, steny koša aktívnej zóny sa vybrúsili karboflexkami a bol pokoj.

Aj do reaktorov typu VVER padali rôzne, najmä drobné predmety, hlavne náradie. Pamätám sa napríklad na pád obyčajnej matice či dozimetra v tvare prsteňa.  Samotné vytiahnutie nebolo problémom, pretože dno reaktora bolo celistvé, bez otvorov, a pomerne ľahko prístupné. Horšie však bolo pomyslenie, či boli pod kontrolou všetky predmety. Postupom času sa vyskytli problémy, ktoré zásadným spôsobom začali ohrozovať prevádzky schopnosť a bezpečnosť elektrárne. 

Prvým bol problém s tesniacimi plochami kolektorov parogenerátorov a s ich skrutkovým spojmi. Aj keď po prepočtoch pevnosti spojov sa  všetko zdalo byť v poriadku, skutočnosť sa od výpočtov líšila.  Materiál, z ktorého boli vyrobené diely parogenerátorov nezodpovedal našim a s najväčšou pravdepodobnosťou ani deklarovaným sovietskym normám. A to nehovorím o materiáli, z ktorého bola vyrobená tlaková nádoba reaktora. Neviem či je to pravda, ale v Sovietskom zväze vraj do vysokých pecí hádzali vyradené fúriky aj so stvrdnutým betónom... Až do vyradenia elektrárne V-1 z prevádzky sa táto problematika materiálového zloženia kľúčových komponentov primárneho okruhu úplne nevyjasnila.

V prípade tlakovej nádoby reaktora  prvého bloku elektrárne V-1 bol ešte jeden vážny problém, ktorý bol ďaleko závažnejší ako všetky ostatné dohromady. Vo valcovej časti telesa tlakovej nádoby asi v polovici jej výšky priamo v oblasti aktívnej zóny bola totiž trhlina. Údajne to vraj bola tlaková nádoba určená pre jadrovú elektráreň Loviisa vo Fínsku. Fíni však trhlinu objavili a dodávku odmietli. Nádoba preto putovala k nám a ta pôvodne určená pre nás išla do Fínska.

Trhlina bola zdokumentovaná len tak ledabolo a po zamontovaní reaktora do budovy už k nej nebol prístup. Sledovanie ďalšieho vývoja trhliny, najmä jej prípadného zväčšovania nebolo možné. Pokúšali sme sa tam dostať s endoskopom, aj sa niečo zistilo, ale na nejakú zásadnú kvalifikáciu rozvoja trhliny nedošlo. Alebo mi niečo ušlo (?). Pritom miesto s trhlinou bolo kritické, ohrozované najmä takzvaným „krehkým lomom“, teda zmenami vlastností ocele účinkom ožarovania neutrónovým tokom.

PRVÝ RAZ V SOVIETSKOM ZVÄZE

Sovietsky zväz som prvý raz navštívil na konci roku 1979.  Formálnym dôvodom bola krátkodobá stáž v Novovoronežskej AES za účelom získania skúseností, prakticky to však bola odmena za pracovné výsledky. Všetci vedúci tam už boli viackrát a už ich to nebavilo, tak sa teraz začalo dostávať aj na nižšie kádre. Služobná turistika už bola pomerne dobre rozvinutá a záujem vedúcich o ňu sa v tej dobe presunul na fínsku elektráreň Loviisa.

Samozrejme, že nikto si už nerobil žiadne ilúzie o Sovietskom zväze  a jeho ohromných úspechoch či životnej úrovni pracujúcich. Bolo už dosť priamych aj nepriamych skúseností ako to tam funguje. Za ten necelý mesiac pobytu som aj ja poznal, že povesti o živote v Sovietskom zväze nepreháňali. Bez bezprostredného styku s ľuďmi pri obyčajných  životných situáciách a bez priameho poznania a zažitia miestnych reálií to nebolo to pravé.

Už samotný let z Bratislavy do Moskvy bol zážitkom. Piloti Aeroflotu neboli žiadni amatéri. Povrávalo sa, že sú to všetko vojenskí piloti, ktorí rotujú medzi vojenským a civilným letectvom a takto sa udržujú v kondícii. A skutočne štýl ich letu pripomínal skôr strmhlavé  bombardovanie. Pri opakovanom pristávaní potme a v hmle som sa necítil veľmi bezpečne.

  V Moskve sme pobudli niekoľko dní. Bolo to koncom novembra, teplota klesla pod dvadsať stupňov. Bez dobrej baranice a kožucha sa tu nedalo prežiť. Cestu z hotela k metru sme absolvovali so zástavkou v bufete, asi päťsto metrov. Tam sme si dali „sto gramov vodky“ na prežitie a pokračovali.  Dni čakania na presun do Voroneže som využil po svojom. Zaujímala ma história druhej svetovej vojny a zbrane, tak som navštívil Centrálne múzeum ozbrojených síl Sovietskeho zväzu.  Bolo to blízko vnútornej okružnej trasy moskovského metra. 

Múzeum Červenej armády bolo obrovské, s množstvom expozícií. Najmä tá otvorená za budovou bola impozantná. K videniu boli unikátne exponáty historických tankov či trosky špionážneho lietadla U-2 zostreleného v roku 1960 za Sverdlovskom. Návštevníci v ňom boli najmä starí vojnoví veteráni a mladí žiaci z Kutuzovovej vojenskej školy. Maličkí v uniformách oblečení  dohola ostrihaní chlapci bez detstva.

Výstava VDNCH (Výstava Dostiženij Narodnovo CHozjajstva) predstavujúca najmä budovateľské úspechy bola tiež impozantná. V pavilóne kozmonautiky ma upútala Gagarinova kozmická „gulička“, v ktorej letel okolo zeme. Ja by som do nej nesadol ani tam na výstave...

Samotné moskovské metro je tiež obrovský zážitok. Priestranné, čisté, stále v pohybe. Aj päťdesiat metrov dlhé pohyblivé schody neustále plné ľudí. Pravidlom tam je, že stáť sa môže len na pravej strane stupňa, ľavá polovica musí byť voľná pre bežcov. Jedni bežia dolu k vlaku, druhí oproti zase hore do mesta. Jedna jazda stála 5 kopejok, pre nás prakticky zadarmo. Keď sme už pri tých kopejkách, škála mincí bola v ZSSR neuveriteľná. V obehu boli mince s nominálnou hodnotou 1, 2, 3, 5, 10, 15, 20, 25 a 50 kopejok!  Rozmermi najväčšia bola päťkopejka. Platilo sa ňou v metre údajne od začiatku jeho existencie ešte pred vojnou a za celý čas sa nezmenila. Mince boli najpoužívanejším platidlom, v samotnej Moskve ich bolo denne v obehu niekoľko desiatok ton!

NOVOVORONEŽ

Do Voroneže sme cestovali nočným rýchlikom. Iné tam asi ani nepremávali. V čistom a pohodlnom kupé prvej triedy nám cesta ubiehala celkom príjemne. V celom vagóne prvej triedy sme boli len šiesti cestujúci plus sprievodkyňa. Tá pre seba mala také služobné pol kupé na kraji vagóna. Sama sedela na chodbe na drevenej stoličke a v služobnom kupé mala svojich vlastných klientov, v tomto prípade vojakov,  ktorých prepravovala vo vlastnej réžii ako čiernych pasažierov. Vagón bol pritom určený len pre cudzincov. Zvyšok  vlaku bol pritom zaplnený do posledného miesta. Každý cestujúci mal miestenku, nikto nestál na chodbe.

Okrem sprievodkyne s nami cestoval aj sprievodca, určite tajný policajt. Pamätám si dokonca že sa volal Hordubajlo, bol teda asi Ukrajinec. V Moskve nastúpil tesne pred odchodom vlaku. Ten stál až vo Voroneži, takže zmysel jeho prítomnosti nebol jasný. Možno mal chrániť vlak pred sabotážou alebo skôr cestujúcich pred prípadnými kontaktmi. Lebo aj my ako členovia síce socialistickej, proklamatívne bratskej krajiny sme boli považovaní za potenciálnych nepriateľov. Sprievodca pôsobil priateľsky, popíjal s nami vodku neskoro do noci a starostlivo nás uložil spať. Vo Voroneži sme spoločne vystúpili, odovzdal nás pracovníčke z elektrárne a zmizol. Možno večer zase niekoho odprevádzal späť do Moskvy.

Prvý blok v AES (Atómnaja Elektro Stancija) Voronež bola spustený v roku 1964. Produkoval 210 megawattov elektrickej energie a bol zaujímavý tiež tým, že mal sedem chladiacich „slučiek“, jedna bola rezervná a nepracovala.  Druhý blok  produkoval už 345 MW, tretí a štvrtý blok už boli komerčné typy s brutto elektrickým výkonom 440 MW a čistým výkonom okolo 410 MW. Všetko to boli elektrárne tzv. prvej generácie.

Zoznámil som sa najmä s kultúrou prevádzky. Tá ani u nás nebola nejaká vysoká, ale tu to bolo ešte horšie. Všetko vypadalo také ošumené a ufúľané ako by to ani nikdy nebolo nové. Navštívili sme tretí a štvrtý blok ktorý zodpovedal našej elektrárni V-1. Všimol som si, že polovička reaktorovej sály, teda časť pripadajúca k tretiemu bloku je pokrytá plechom z nehrdzavejúcej ocele. Na moje dotazy mi nikto nechcel odpovedať priamo. Ale ja som tušil, že niečo nebolo v poriadku.

Môj sprievodca ma zaviedol na takzvaný „postament“, vyvýšenú časť medzi blokmi na spoločnej reaktorovej sále. Technickí pracovníci si tam postavili búdu z lepenky s akousi provizórnou dielňou. Prvé, čo ma upútalo bol obrovský popolník uprostred na stole. Bolo to zaslepovacie dno z veľkej rúry priemeru tak 500-600 mm, kopcom plné ohorkov z cigariet! Pritom v kontrolovanom pásme bol prísny zákaz fajčenia!

A aby toho nebolo dosť, na stole sa objavila pollitrovka tradičnej Moskovskej vodky. Jeden z domácich ju vybral z debny, v ktorej bola rezervná regulačná kazeta reaktora. Fľaša presne vošla do dutiny v kazete. Ideálny úkryt. Vypili sme ju veľmi rýchlo, lebo sa nalievalo do viac ako decových pohárov. Ledva sme si stihli pripiť na večné Československo-sovietske priateľstvo a fľaša bola prázdna. Ja som svojho lektora neustále obťažoval otázkami, čo sa to vlastne na treťom bloku stalo. Vodka z neho postupne vytlačila, že tam bola nejaká havária na reaktore, po ktorej museli vyviezť z reaktora do bazéna výmeny kôš aktívnej zóny so zvyškami nemanipulovateľného paliva vzduchom a pritom sa zamorila podlaha. Viem si predstaviť, aká vysoká úroveň žiarenia musela byť v celej elektrárni, keď celý kôš vytiahli do reaktorovej sály, previezli vzduchom a čľupli s ním do bazéna výmeny paliva. Aj po osekaní hornej vrstvy betónu na podlahe sály sa však kontaminácia vraj dostatočne neznížila, preto ju tým plechom tak nejako zakonzervovali, aby sa aspoň nešírila. Dodatočne už u nás som sa dopátral, že na tom treťom bloku došlo k obnaženiu vrchu aktívnej zóny reaktora a začalo sa taviť palivo. Koš s palivom sa posunul nižšie ako bolo treba (neviem ako sa to mohlo stať) a tok chladiacej vody sa „skratoval“. Havária trochu podobná tej americkej na Three Mile Island. A skutočne, v rohu bazéna výmeny bolo vidieť obrysy koša. Pekne sa vynímal v bledomodrom Čerenkovovom žiarení, ktoré vystupovalo zo zvyškov palivových článkov. Presnejšie informácie som nedostal. Chcelo to asi ešte jednu fľašu vodky navyše. Lebo pol litra vodky pre piatich bolo vtedy málo aj u nás, nieto ešte v Sovietskom zväze.

Do areálu elektrárne sme prichádzali okolo rozostavanej elektrárne s projektovaným elektrickým výkonom 1000 MW, miestne nazývanej „Tysjačnik“ (tisícka). Bola to prvá elektráreň s plnohodnotným kontajmentom v Sovietskom zväze. Z hľadiska bezpečnosti to bol oproti predchodcom významný pokrok.

Na budove pomocných prevádzok  tysjačnika bol nápis „Do puska 89 dnej“ (do spustenia 89 dní). Nápis sa ale po celý čas našej návštevy nezmenil. Príčina bola prozaická. Elektráreň mala byť spustená už pred polrokom. Dovtedy tam každý deň po rebríku vyliezol komsomolec či komsomolka a termín aktualizovali. Keď sa však plánovaný termín blížil a o spustení nebolo ani chýru, prestali s tým. Nikoho nenapadlo to celé zabaliť. Knieža Potemkin by z nich nemal radosť.

Nedostatok spotrebného tovaru a úzky sortiment potravín v Sovietskom zväze bol všeobecne známy.  Nejaké výrobky, ako napríklad ručné elektrické vŕtačky čí malé prenosné čiernobiele televízory boli síce veľmi lacné, zato však na nízkej technickej úrovni, s nízkou životnosťou  a hlavne beznádejne nekvalitné. Vo Voroneži bola továreň na elektroniku, ktorá produkovala hlavne pre zbrojný priemysel, avšak na vnútorný trh dodávala aj zanedbateľné množstvo spotrebného tovaru. Každý návštevník z Československa si tam kúpil elektrický budík či gongový zvonček. Aj keď to nepotreboval, lebo ináč by si musel doniesť domov bezcenné ruble.

V potravinách bolo možné zakúpiť leda nejaké cukríky, obyčajne mali v celom obrovskom obchode len jediný druh, porozkladaný po všetkých pultoch. A samozrejme pomerne bez problémov sa dala zakúpiť aj ruská vodka či gruzínsky koňak. A aby som nezabudol na ruskú zmrzlinu. Tú Rusi jedli a jedia za každého počasia, aj počas treskúcich mrazov.

V elektrárni som poznal aj to, ako v Sovietskom zväze v praxi fungovala takzvaná beztriedna spoločnosť. Každý občan mal právo objednať si nedostatkový tovar v špeciálnom obchode, takzvanom „magazine zakazov“. Bol zapísaný do zoznamu a mohol sa tešiť, že sa mu podarí niečo kúpiť. Ale pretože tovaru nebolo dosť a často nestačil ani pre miestnu vrchnosť, ktorá samozrejme figurovala na začiatku zoznamu, na obyčajných  ľudí sa obyčajne nedostalo. Preto občania rezignovali a už sa ani nezapisovali. Nakoniec takéto objednávkové obchody navštevovala len elita, ktorá bola ako tak uspokojovaná. A samozrejme zásobovala za vyššie ceny aj známych zo svojho okolia.

Na to sa hodí jeden dobrý vtip. Pred obchodom s mäsom v Rusku stojí dlhočizný rad a čaká na otvorenie. V daný čas vyjde vedúci a osloví dav:

„Súdružky a súdruhovia, vážení spoluobčania, mäso bude, ale nebude ho dosť pre všetkých. Preto všetci židia odchod.“

Po pár hodinách, keď sa nič nedialo vyjde a hovorí:

„Teraz mi volali, že mäso bude ale ešte menej ako sme čakali. Preto všetci nestraníci odchod.“

Keď odišli nestraníci prihovoril sa k zvyšku:

Vážení súdruhovia, vám to teraz už môžem povedať na rovinu. Mäso dnes nebude, tak ako vždy. Tak sa rozíďte aj vy. Rozchádzajú sa a jeden súdruh hovorí druhému: „Ako je to možné, že  židia sa všetko dozvedia prví...“.

A keď sme už pri tých vtipoch, ešte jeden čo by sa hodil do tej doby, dobre?

Príde Rus do obchodu a hovorí: „Môžete mi narezať štvrť kila šunky?

„Prineste si, narežeme“ hovorí predavačka.

A do tretice:

V moskovskom parku ide chlapík a má obutú len jednu topánku, druhá noha je bosá.

„Ivan Ivanyč, kde si stratil topánku“? pýtajú sa ho.

„Nestratil. Našiel“ !

My sme sa do takéhoto obchodu dostali prostredníctvom českých montérov, ktorí montovali české dodávky na „tysjačniku.“ Boli tam dlhší čas a z miestnych zdrojov by neboli vyžili. Preto si vybojovali právo nakupovať v objednávkovom obchode. A to dokonca s absolútnou prednosťou tak, že sa ani nemuseli zapisovať do nejakých zoznamov. Prišli a priamo si nakúpili čo tam práve ponúkali, plzenské pivo, belgickú čokoládu či ruský kaviár nevynímajúc. Z domácej produkcie tam bol samozrejme celý sortiment alkoholu a za zmienku tiež stojí chutná hovädzia saláma, u nás neznáma.

Z Novovoroneže sme odišli niekoľko dní pred Vianocami  roku 1979. Na poliach bol sneh. Na cestách premávali nákladné automobily ako zo šrotoviska. Jeden mal na zadnom čele korby nápis „brzdové svetlá a smerovky nemám“.  Zmysel som nepochopil. Všetci to predsa videli, tak načo na seba upozorňovať. Ale možno bol taký predpis. Na poli vedľa cesty ženy vo vatovaných kabátoch krompáčmi vykopávali zo  zmrznutej zeme repu. Pomyslel som si, čo asi bude ten dobytok žrať na jar, keď už dnes čerpajú takéto nedotknuteľné zásoby. Takto som odchádzal z krajiny, kde vraj zajtra znamenalo už včera.

TECHNICKÝ ODBOR

Technický odbor, v ktorom bolo zaradené naše oddelenie postupne menil svoju štruktúru. Naše „oddelenie technického vývoja a rozvoja a prevádzkových režimov“ sa rozdelilo na dve oddelenia. Vedúcim druhého „oddelenia rozvoja“ sa stal môj bývalý vedúci Jožo. Na V-1 ho nikto nechcel a vyhodiť ho jeho priatelia nedovolili. Tak mu u nás vytvorili takú malú trafiku. Na technickom odbore sa nikdy nerobil žiadny poriadny vývoj, nieto ešte rozvoj. Jožo si tam tichučko vegetoval. Tak vydržal až do perestrojky a pádu komunizmu. Takýchto trafík bolo na elektrárni veľa a po prevrate v roku 1989 sa to odloženými červenými vedúcimi len tak hemžilo. Vytvorili sa pre nich samostatné pozície, kde ich nazývali „špecialistami“.

Náš odbor priradili k údržbe, technický úsek zrušili. K nášmu odboru pribudlo aj oddelenie propagácie. To bol vrcholový príklad úplne zbytočných činností. Samozrejme, toto oddelenie zabralo najlepšie miestnosti a oddelenie vývoja postupne bez ladu a skladu porozdeľovali tam, kde práve bolo voľno a kde nikto nechcel sedieť.

Asi rok sme boli bez akéhokoľvek vedúceho. Nejako moc nám ale nechýbal. A keď konečne jeden prišiel, staral sa len o svoju kariéru a čoskoro vypadol.

Kristián K., bývalý riaditeľ získal najlepšiu trafiku. Z funkcie potichučky odišiel v roku 1980. Vytvorili mu pri útvare riaditeľa podniku zvláštne oddelenie, ktoré sa akože staralo o sovietskych špecialistov. Tí tam mali po vzore vtedajších okupačných vojsk svoj vlastný svet. Vlastne to oni vytlačili z pôvodných priestorov knižnicu a oddelenie propagácie a tí zas vytlačili nás. Sladký život sovietskych špecialistov trval až do konca osemdesiatych rokov.

Bývali aj v našom paneláku. V našom vchode mali zariadené jednoizbové byty. Muži chodili do práce, manželky boli obyčajne doma. Kontakty sme spolu ani veľmi nenadväzovali. Niekoľko mesiacov pred odchodom v roku 1990 sa špecialisti dôkladne a organizovane pripravovali na cestu domov. Každý bez výnimky si u nás kúpil ojazdený automobil Volga GAZ 24. Bol to robustný automobil vhodný špeciálne na sovietske cesty. Mal spotrebu asi 15 litrov benzínu na sto kilometrov, pre našinca pohroma, ale im to nevadilo. Pozháňali si náhradné diely a doslova na kolene opravili zhrdzavené karosérie. Na parkovisku pred naším domom sa zváralo, brúsilo a montovalo každý deň až do polnoci. Nakoniec boli Volgy ako nové, nalakované, s autorádiom z Tuzexu a záclonkami. Na streche mali veľké záhradky. Pri odchode na ne naložili možno aj stokilové batožiny a  do kufra aj kabíny išiel tiež poriadny náklad. Odišli a z nášho vchodu s nimi odišli aj šváby a vône silných ruských voňaviek.

ČESKOSLOVENSKÁ VEDECKO TECHNICKÁ SPOLOČNOSŤ

Československá vedecko technická spoločnosť (ČSVTS) bo spolok, ktorý mal akože podporovať dobrovoľnú vedeckú technickú činnosť medzi technikmi. O nejakú kvázi vedeckú činnosť sa aj snažili, ale ako bolo v tom čase zvykom väčšinou bolo všetko len akoby. Technici tento záujmový spolok vnímali najmä cez organizáciu rôznych zájazdov s technickou tematikou.

Každoročne sa organizoval zájazd na Medzinárodný strojárenský veľtrh v Brne. Bola to u nás najväčšia a pre stredoškoláka aj jediná príležitosť získať nejaké informácie a technici ako ja ju intenzívne využívali. Na zájazde sa samozrejme zúčastnili aj pracovníci a najmä pracovníčky z administratívy, ktorí s technikou nemali nič spoločné. Ale nikomu to nevadilo. Na spiatočnej ceste sme sa vždy zastavili na večeru vo vinárni v Čejkoviciach pri Brne. Bol to dobrý relax a občas aj splnil svoju úlohu. Dnes sa tomu hovorí „teambuildinig“.

Ale zažil som v súvislosti s veľtrhom aj jednu trpko-veselú príhodu. Bolo to niekedy začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. Pri potulkách po veľtrhu sme narazili na nejakú západonemeckú firmu, ktorá tam prezentovala zariadenia na kontrolu a diagnostiku jadrových reaktorov. Zaujalo nás zariadenie na ultrazvukovú kontrolu vnútorného povrchu tlakovej nádoby reaktora. Nebudem tu popisovať technické detaily. Začali sme sa o zariadenie zaujímať a vystavovatelia poznali, že sa problematike aj trochu rozumieme. Pozvali nás do stánku, naliali koňak, diskutovali sme a kládli fundované otázky. Nakoniec sme si vymenili kontakty. Teda oni nám dali vizitky, u nás o niečom takom nikto ani nechyroval, naopak vizitky sa v tej dobe považovali za kapitalistický snobizmus. Zapísali si naše kontaktné údaje a rozišli sme sa s prianím budúcej spolupráce. Vedeli sme, že o nás sa už nikto ďalej neobtrie a pustili sme to z hlavy.

Z veľtrhu sme odišli s plnými aktovkami prospektov a trpkými pocitmi zo zistenia, ako rok čo rok zaostávame za západom aj v takých technických odboroch, v ktorých sme kedysi boli na európskej špičke. Asi týždeň po veľtrhu sa však začali dozvuky tejto diskusie. Najprv ma k sebe zavolal námestník a vážne ma pokarhal, že som porušil nejaký predpis, pretože som jednal s cudzincami a nenapísal som o tom správu. Najprv som podozrieval svojho kolegu, že si niekde pustil „hubu na špacír“. Ale, ako sa nakoniec zistilo aj on v tom bol nevinne.

Nemecká firma totiž poslala do podniku ďalekopisom pozvanie na návštevu prezentácie svojich zariadení do Štrasburgu, a adresovala ho priamo na naše mená! Asi si vo svojej naivite predstavovali, že aj u nás sa veci odohrávajú prirodzene a že tu je možno len tak bez problémov vycestovať na západ.

My sme o ďalekopise samozrejme nič nevedeli. Ten prví čítali eštebáci a primárne sa zaujímali o nás, teda či nie sme nejakí agenti alebo sa nechystáme emigrovať. To sa vysvetlilo, ale veci nabrali nový smer. Náš vedúci to otočil, že by sme tam predsa len išli, ale aj s ním. Išiel teda za vedúcim odboru, ktorý vec ďalej posunul po vtedy charakteristickej špirále. Jednoducho nás dvoch vyškrtol a zostavil nový team, teda vedúceho oddelenia a seba. A išiel s tým za námestníkom. Záver bol jednoznačný. „Veď aj ty vieš nemecky,“ povedal námestník vedúcemu odboru, „tak pôjdeme my dvaja!“ A bolo vymaľované. My sme sa o tom dozvedeli, až keď bolo po všetkom. Nakoniec tam nešiel nikto, lebo za týždeň sa nedala vybaviť devízová služobná cesta ani výjazdná doložka ani pre vyšších šéfov, aj keď boli obidvaja evidovaní ako agenti ŠtB.

ZAHRANIČNÉ ZÁJAZDY

ČSVTS organizovala aj tematické zájazdy do kapitalistickej cudziny, čo už bola iná káva. Zúčastňovali sa na nich predovšetkým členovia predsedníctva spoločnosti a zvyšok miest sa obsadzoval výberom. Samozrejme tí, čo mali nejakých príbuzných v zahraničí ako ja nemali šancu. Predsedníctvo ich odmietalo z vlastnej iniciatívy, v žiadnom prípade sa za takýchto ľudí nikto nepostavil.

Takéto zájazdy začali v sedemdesiatych rokoch a pokračovali až do konca komunizmu. Prvý zájazd bol do Švajčiarska na medzinárodnú výstavu jadrových technológii „NUKLEX“ v Bazileji. Bola spojená aj s návštevou jadrovej elektrárne Mühleberg. Zhodou okolností je to podobná elektráreň typu ako prvý a druhý blok elektrárne Fukušima. Prvý blok s elektrickým výkonom 355 MWe tam bol spustený v roku 1972. Je to varný reaktor s  kontajmentom, v tom období jeden z vrcholov jadrovej techniky. Propagačné materiály z elektrárne, ktoré priviezla naša výprava predstavovali Švajčiarom jadrovú energetiku ako veselú prechádzku zábavným parkom. Je to príklad, ako bola v tej dobe jadrová energetika vo svete vnímaná ako jednoduché a konečné riešenie pokrytia energetických potrieb ľudstva na večné časy.

Našich cestovateľov však okrem jadrovej energetiky ešte viac zaujímal kapitalistický svet s preplnenými obchodmi a pulzujúcim nočným životom. Potulovali sa s prázdnymi vreckami po obchodných domoch a so závisťou sledovali, ako kapitalisti vytvorením konzumnej spoločnosti odviedli pozornosť pracujúcich más od triedneho boja.

Niektorí naši špekulanti však našli spôsob, ako si prilepšiť. Chceli využiť svoje skúsenosti zo socialistických nedostatkových ekonomík a zarobiť na cenových rozdieloch. Jeden špekulant sa takto pokúšal po nočných podnikoch predávať fľašu sovietskeho šampanského, ktoré u nás stálo nejakých šesťdesiat korún a tam sa podobné predávalo po päťdesiat švajčiarskych frankov. Miestni však pre takéto kšefty nemali pochopenie. Pre nich bolo pochybné indivíduum ponúkajúce pochybný alkohol tam ilegálnym spôsobom podozrivé. Zavolali teda políciu, ktorá milého socialistického vedca a technika zatkla a urýchlene vyhostila zo zeme. Našťastie účastníci zájazdu boli už na odchode, takže sa to zaobišlo bez veľkých ceremónii.

            Posledným zájazdom našej spoločnosti bol výlet do Paríža. Tematický bol určený akože pre poznávanie výdobytkov vedy a techniky.  V podstate to bol však obyčajný turistický výlet bez akéhokoľvek  technického pozadia. Len tak z recesie som sa naňho prihlásil aj ja. A nesklamali ma. Hneď, ako som si podal prihlášku ma tajomník spoločnosti upozornil, že to nemá význam, pretože mám v zahraničí príbuzných a teda určite nedostanem výjazdnú doložku. Ja som ale na prihláške trval a on ma musel akceptovať. Nakoniec to ale vyriešili šalamúnsky. Moju prihlášku prijali, ale bol som zaradený ako šiesty náhradník. Obyčajne bývali náhradníci len traja, ale istota je istota...

ZÁJAZD DO SOVIETSKEHO ZVÄZU

Jediný zahraničný zájazd, na ktorom som sa s ČSVTS zúčastnil, bol zájazd do Moskvy a Leningradu na jar v roku 1986. Zájazd bol určený najmä zlepšovateľom. Pretože nebol tak atraktívny ako zájazdy na západ, skutočne sa v ňom našlo miesto aj pre zlepšovateľov.

Obdobie, v ktorom v Sovietskom zväze vládol Gorbačov a ktoré sa nazývalo obdobím „perestrojky“ nebolo nejako zvlášť cítiť. Až na nedostatok alkoholu, ktorý predtým z hojne zásobených obchodov skoro úplne zmizol. Úsilie Gorbačova odnaučiť Rusov piť bola čistá utópia. Asi ako odnaučiť ryby plávať. Ale inak sme ruské reálie cítili na každom kroku.

V Moskve sme boli ubytovaní v hoteli „Moskovskaja“, ktorý bol vybudovaný pri príležitosti olympiády na periférii mesta, hneď za „veľkým koľcom“, okružnou cestou lemujúcou obvod Moskvy. Cesta bola v katastrofálnom stave. Na obzore bolo vidieť oblaky smogu z výfukových plynov z beznádejne zastaraných a rozpadajúcich sa nákladných aut. Hotel bol typicky ošumelý, asi ho od doby čo bol postavený nikto neudržoval. Strava bola jednotvárna, s typickou konzervovanou zelenou paradajkou, ktorú sme dostávali ku každému obedu. Mal som pocit, že je to stále tá jediná, pretože mala hroznú chuť a nikto ju nezjedol, ale napriek tomu sme ju znova dostávali k obedu každý deň.

Navštívili sme aj „Górki leninské“, miesto na predmestí Moskvy, kde bol v posledných rokoch života internovaný vtedy už načisto paralyzovaný Lenin. Múzeum malo neskutočne melancholický charakter a aj sprievodca vyzeral aj pôsobil ako profesionálny funebrák. My sme z toho ale nemali patričný slávnostný a pietny pocit, a tak mohlo byť zaujímavé pozorovať, ako sa na tomto pre mnohých Rusov pamätnom mieste potuluje partia posmešne správajúcich sa cudzincov.

Po niekoľkých dňoch sme sa presunuli do vtedajšieho Leningradu, samozrejme nočným rýchlikom. Cestovali sme ležadlovým vagónom, ktorý už nebol taký komfortný ako preslávený dvojlôžkový „mjakkij“ vagón. Kúrenie vo vagóne bolo skutočne originálne. Na konci chodby boli postavené klasické kachle na uhlie a „dežurná“ do nich celú noc prikladala. Vagón bol poriadne prekúrený, takže sme celú noc poriadne trpeli a skoro vôbec sme sa nevyspali.

Ubytovanie v hoteli „Morskij vokzal“ v prístave sa od moskovského veľmi nelíšilo. V dennom bare hotela bolo dostať kúpiť len vajcia natvrdo a teplé „žigulevskoje“ pivo. Tie vajcia som si každý deň všímal a mal som dojem, že tam boli celý čas tie isté.

Leningrad (teraz Sankt Peterburg) je prekrásny . Celé mesto je tak trochu  zasvätené cárovi Petrovi Veľkému, v tieni ktorého sa akoby krčil aj Lenin s jeho revolúciou. Chcel som si pozrieť aj slávny krížnik „Auróra“, z ktorého vraj zaznel pamätný výstrel k začiatku najväčšieho „nešťastia“ v dejinách ľudstva, a to Veľkej októbrovej revolúcie, rozumej boľševického prevratu v Rusku. Ale Auróra tam v tých časoch nebola, lebo od revolúcie poriadne skorodovala a hrozilo, že sa potopí.

Krížniku Auróra hrozilo potopenie už v roku 1905 za Rusko-Japonskej vojny. Vtedy plávala na ďaleký východ spolu s celou cárskou Baltskou flotilou, ktorá mala pôvodne oslobodiť ruskú dŕžavu Port Artur, ale po jej páde sa snažila dostať do Vladivostoku. Celá ruská flotila bola zmasakrovaná a potopená v námornej bitke v Cušimskom prielive, ale Auróra mala šťastie. Prežila a vrátila sa domov. Ktovie, akoby sa história vyvinula, keby bola potopená aj ona a boľševici by nemali z čoho strieľať.

Prohibícia zavádzaná Gorbačovom bola cítiť aj tu. Alkohol sa prakticky nedal kúpiť nikde. O to viac nás potešil výjazd do rekreačného kempu smerom k fínskym hraniciam. Tam bol zábavný podnik plný podnapitých Rusov a fínskych turistov,  ku ktorým sme sa veľmi rýchlo pridali aj my.

Do mesta sme sa vrátili nad ránom, ale to sa nedalo rozoznať. Prakticky celý deň aj noc tu bolo pološero, tradičné „biele noci“ boli ešte pred zenitom. Trochu sme sa v hoteli vyspali a začali baliť k odchodu domov. Bola sobota dopoludnia 26. apríla 1986. Keď sme sa popoludní presúvali na Pulkovské letisko k odletu do Bratislavy, nikto ešte netušil, aký je to významný deň pre jadrovú energetiku.

Odleteli sme s asi dvojhodinovým meškaním. Akoby sme čakali na ten rádioaktívny mrak, ktorý odpoludnia už dosiahol východné Poľsko a smeroval nad Škandináviu. Preleteli sme cez jeho čelo a pristáli v Bratislave. Boli sme asi prví občania Československa, ktorí pocítili účinky Černobyľskej tragédie. Ale o tom sme vtedy ešte nemali ani tušenie.

Nabudúce Černobyľská tragédia.

PREZENTÁCIA

Obrazovú prezentáciu k mojim blogom som spracoval do súboru „Atómový hrad A1-V1.ppsx“ (alebo aj vo formáte *.pdf), ktorý si môžete stiahnuť na mojej stranke http://www.male-veterne-turbinky.sk/

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?