História veterných turbín-1.časť

Autor: Ernest Ježík | 23.2.2018 o 16:41 | Karma článku: 1,58 | Prečítané:  455x

V článku  sa pokúsim o stručnú história veterných zdrojov popísanú len v základných historicko-politických, technických a ekonomických súvislostiach, aby som popísal náročnú dráhu viac ako storočného vývoja k technológiám dneška. 

Je to len skromný výťah z obrovského množstva historických a najmä technických koncepcii a ich všetkých rozmanitých a často aj nepredstaviteľných kombinácii na ceste, ktorá v dnešnej dobe vyústila do trúfam si povedať konečného štádia vývoja veterno energetických technológii. Zameral som sa prevažne len na tie stroje a koncepcie, ktoré boli podľa mňa zvlášť významné a budú navždy označované za míľniky v technickom pokroku v tejto oblasti.

Nebudem sa tu striktne držať rozdelenia veterných agregátov podľa výkonu či priemeru rotora alebo celkových rozmerov. Veď napríklad historické veterné mlyny, najmä tie „kozlíkové“ mali často menovitý výkon len niekoľko kilowatt a ich produktivita bola nízka, aj keď stavba bola obrovská.

Uvidíte, nakoľko moderné stroje na históriu nadväzujú a bohužiaľ, veľakrát aj nenadväzujú. Pre technika je čerpanie z histórie nenahraditeľné a bolo by chybou sa domnievať, že sa stačí obzrieť len pár rokov dozadu alebo sa spoľahnúť na „zaručené informácie“ stiahnuté večer z internetu...

Príkladom môže byť „znovu objavenie“ vertikálnej turbíny. Keď v roku 1967 v Kanade skúmali novosť jednej patentovej prihlášky rýchlo zistili, že rovnaká bola podaná v roku 1925 vo Francii a v roku 1926 v USA. Jednalo sa o koncepciu, tvarom pripomínajúcu metličky kuchynského šľahača, ktorú vymyslel a patentoval francúzsky inžinier Darrieus.

PIONIERSKA DOBA

Nebudem sa zaoberať vývojom „od starých Rímanov“ ani históriou samotných veterných mlynov. V prípade „veľkých“ veterných agregátov začneme od ich využitia na výrobu elektrickej energie. Pionierska doba „po veterných mlynoch“ začala v polovici 19–tého storočia. Výkonovo išlo o stroje dnes patriace do kategórie „malé“, aj keď stavbou malé neboli.

Za počiatok využívania veterných agregátov na produkciu elektrickej energie sa všeobecne považuje takzvané „veterné dynamo“, ktoré v roku 1886 postavil Američan Charles Brush. Stroj mal mnoho lopatkové koleso o priemere 17 metrov, ktorý cez prevod 1:50 do rýchla poháňal jednosmerné dynamo o menovitom výkone 12 kW. Dynamo nabíjalo 12 batérii. Napájali z nej osvetlenie aj elektrické pohony. Celý tento projekt je príkladom  ako už vtedy fungoval veterno energetický systém v ostrovnej nezávislej prevádzke. Charles Brush bol zámožný človek, ktorý si v rámci svojej záľuby riešil aj svoje energetické potreby. Nemal iné energetické zdroje a preto nebol až tak limitovaný ekonomikou prevádzky. Jeho stroj slúžil dvadsať rokov, čo je dobrý výsledok, viac ako zrovnateľný s dneškom. Dnešné veterné turbíny s takýmto priemerom majú maximálny výkon aj 100 kW ...

POUL  LA COUR A JEHO DIELO

Jedným z ďalších takýchto ostrovčekov záujmu bolo Dánsko, konkrétne vysoká škola v Askove, kde spolu s tímom odborníkov pôsobil profesor Poul La Cour. V lete 1881 začal, za podpory vlády realizovať program na využitie vetra na výrobu elektrickej energie. Pre výskumné účely na tejto univerzite najprv postavili veterný mlyn s rotorom o priemere 11 metrov a neskoršie, v roku 1887 druhý s rotorom o priemere 22,8 metra. Najprv sa venovali vyriešeniu systému pre reguláciu otáčok. V tej dobe sa na výrobu elektrickej
energie používali jednosmerné dynamá a regulácia otáčok bola nevyhnutná pre udržanie konštantného napätia.

Moderná história malých veterných pohonov ktorá začala v polovici 19. storočia pokračovala najrôznejšími dômyselne konštruovanými strojmi aj v Európe do storočia dvadsiateho. Všetky sa ale už začali zameriavať na produkciu elektrickej energie. Dobu, v ktorej sa toto všetko odohrávalo si dovolím nazvať „zlatý vek vynálezcov“. Prudký rozvoj priemyslu, dopravy, energetiky a vôbec všetkých ľudských činností sa v mierových časoch a politickej stabilite druhej polovice 19. storočia a začiatkom 20. storočia dal množstvu vedcov a technikov šancu zapísať sa do zoznamu slávnych.

 Ďalším problémom, ktorý v Askove úspešne vyriešili bola akumulácia energie. Na tie časy veľmi pokrokovo - elektrolýzou vody vyrábali vodík, ktorý skladovali v nádržiach a používali na svietenie a kúrenie. Vodíkové lampy používali od roku 1885 do roku 1902. V účtoch ústavu sa zachovali položky za výmenu okien v budovách, vodík s kyslíkom občas explodoval... Potom prešli na osvetlenie elektrickými svetlami napájanými z olovených akumulátorov, dobíjaných z dynám poháňaných veternými mlynmi. Prvé, vedecky podložené údaje o veterných rotoroch získal La Cour pomocou meraní z experimentálneho aerodynamického (vtedy nazývaného "veterný“) tunela, ktorý si sám navrhol a postavil. Na základe výskumne] úlohy, riešenej Vysokou školou v Askove a rozsiahleho, vládou podporovaného programu na elektrifikáciu vidieckych oblastí Dánska boli vtedy vybudované malé energetické zdroje, z ktorých v roku 1918 asi 20  bolo poháňaných vetrom. La Courove práce boli medzinárodne publikované a uznávané. Jeho dielo mu prinieslo lichotivú prezývku "dánsky Edison".

PO PRVEJ SVETOVEJ VOJNE

Po prvej svetovej vojne vstúpil do vývoja veterných turbín nový faktor a to použitie moderných aerodynamických profilov na listoch rotorov, podobných alebo priamo prevzatých z profilov krídiel lietadiel. Od tejto doby môžeme tieto rotory nazývať vrtuľami. Znamenalo to podstatné, dvoj až trojnásobné zvýšenie účinnosti nových vrtúľ oproti starým rotorom, využívajúcim len odpor krídiel. Zatiaľ čo krídla klasického veterného mlyna dosahovali aerodynamickú účinnosť cca 10%  a viaclopatkové veterné koleso max. 25% , vrtule s modernými (za moderný sa vtedy považoval dnes klasický profil Clark Y) aerodynamickými profilmi už vtedy začali presahovať hranicu 40% . Nárast výkonov si môžeme porovnať na konkrétnych strojoch z predvojnového obdobia v Dánsku. Napríklad pôvodný veľký veterný mlyn z Askova s rotorom o priemere 22,8 m bol prestavaný na pohon elektrického generátora a mal inštalovaný výkon 2 x 9 kW. Typický stroj z obdobia po prvej svetovej vojne s priemerom rotora 18 m mal inštalovaný výkon 30 kW. Počiatkom druhej svetovej vojny vyvinuté a postavené stroje F.L.S Aeromotor s dvojlistou vrtuľou o priemere 17.5 m mali inštalovaný výkon 60 kW a pripravované stroje s vrtuľou o priemere 24 m mali naprojektovaný generátor 70 kW.  Oba posledné typy už mali moderné vrtule s aerodynamickými profilmi a poháňali jednosmerné dynamá. Aj keď inštalovaný výkon nie je univerzálnym kritériom, pre tento prípad to stačí.

SOVIETSKY ZVÄZ

V medzivojnovom období veterné turbíny vyvíjali, projektovali a stavali aj v Sovietskom zväze. V roku 1924 bolo pri CAGI (Centrálny Aero Gydrodynamický Inštitút) založené oddelenie pre veterné motory, ktoré sa v roku 1930 rozšírilo a premenovalo na CVEI (Centrálny Veterno Energetický Inštitút). Vyvrcholením vývoja v týchto inštitúciách bola veterná turbína CVEI D-30 s inštalovaným výkonom 100 kW a priemerom rotora 30 m. Bola inštalovaná na južnom Kryme, kde pracovala až do roku 1942. Následkom vojnových udalostí bola zničená. Na tejto turbíne boli použité zaujímavé, na svoju dobu pokrokové technické prvky. Pre reguláciu otáčok bol použitý už skôr vyvinutý tzv. „stabilizátorový“ systém. Pomocou natáčania krídiel silami odvodenými od odstredivého regulátora a pomocných plôch, nazývaných „stabilizátory", odštiepných vztlakových klapiek umiestnených na cca 75% polomeru listu boli otáčky regulované s presnosťou ±3%. Natáčanie stroja proti vetru bolo vyriešené tiež originálne. Z gondoly turbíny bola na zem vyvedená priehradová konštrukcia - akýsi „chvosť“ na vozík, ktorý sa pohyboval po kruhovej koľajovej dráhe. Podľa signálov od veternej smerovky vozík natáčal gondolu turbíny. Táto turbína bola prvým úspešným strojom na svete, dodávajúcim elektrickú energiu do rozvodnej siete.

Najväčšia veterná turbína tejto doby bola postavená v roku 1940 v USA, v štáte Vermont. Nazývala sa podľa miesta inštalácie neďaleko mesta Rutland na kopci zvanom „Grandpa's Knob“, mala inštalovaný výkon 1250 kW a priemer vrtule 53 metrov. Konštruktérom bol Palmer Putnam. Dodávala do miestnej siete až do jari 1945, kedy pre haváriu spôsobenú únavovým poškodením listu vrtule bolo rozhodnuté vyradiť ju z prevádzky pre vysoké náklady na opravu. V gondole turbíny bola trvalá obsluha, ktorá poriadne doudieraná prežila aj to prudký otras pri tom havarijnom odtrhnutí jedného listu.

Po druhej svetovej vojne ceny palív prudko klesli a potom stále mierne klesali. Ak by sme si krivku poklesu týchto cien predĺžili ako monotónne klesajúcu funkciu, dosiahla by nulu niekedy v prvom desaťročí nášho storočia. A keď sa neskôr k tejto tvrdej konkurencii pridala aj atómová energetika, vtedy považovaná za definitívne riešenie svetových energetických potrieb, veternej energetike dával šancu len málokto. S výnimkou mikrozdrojov sa vývoj a výroba nových strojov určených na dodávku do siete prakticky zastavili.

Opäť to ale bolo Dánsko, kde sa už dva roky po 2. Svetovej vojne začal nový vývojový program. Ďalší dánsky priekopník J.Juul, nasledovník La Coura, so spolupracovníkmi z firmy SEAS začal vývojový program, podobný tomu La Courovmu spred polstoročia. V malom experimentálnom „veternom“ aerodynamickom tuneli otestovali viac ako 30 návrhov listov a profilov vrtúľ. Potom bola postavená skúšobná turbína s rotorom o priemere 8 m a s inštalovaným výkonom 15 kW. Jej testy a zber dát bežali až do roku 1950. Ďalšou testovacou turbínou tohto programu bola rekonštruovaná stará turbína z roku 1942 na ostrove Bogo. Pôvodný agregát s rotorom o priemere 17,5 m  a inštalovanom výkone 35 kW DC bol nahradený novým s rotorom o priemere 13,5 m a inštalovanom výkone 45 kW AC.

Vyvrcholením vývoja veterných turbín v tomto období bola svetoznáma turbína GEDSER. V koncepcii tohto stroja sa uplatnili všetky skúsenosti z prevádzky a testov predchádzajúcich skúšobných turbín. Listy rotora s konštantnou hĺbkou 1500 mm boli zmiešanej konštrukcie. Hlavný nosník bol zvarený z ocele, rebrá boli z dreva, poťah z duralového plechu. Konce listov fungovali ako aerodynamické brzdy - natáčali sa asi o 60o. Celý rotor bol vystužený sústavou vzpier pre dosiahnutie pevností a pre zvýšenie únavovej odolnosti. Stroj bol vybavený zariadením na meranie osového tlak na celý rotor. Turbína Gedser bola v prevádzke bez vážnejších problémov od roku 1957 do roku 1967.

V tej dobe už potrebovala generálnu opravu, avšak vzhľadom k nízkym cenám energie a nepriaznivým prognózam bolo rozhodnuté turbínu už neopravovať a vyradiť z prevádzky. Našťastie nebola zošrotovaná, ale zakonzervovaná a uskladnená. Výstupom z tohto projektu boli jednak skúšobné stroje NIBE s menovitým výkonom 600 kW a potom v roku 1975 bola veterná turbína Gedser na žiadosť NASA renovovaná pre merania pre nový program rozvoja veternej energie v USA.

Stroj bežal niekoľko rokov s testovacími meraniami po ktorých bol demontovaný. Gondola a rotor turbíny sú teraz v múzeu elektrickej energie v Bjerringbro, Dánsko.

VÝVOJ V USA a GB

V USA sa vývoj veľkých turbín začal v roku 1974, keď NASA za masívnej podpory štátu vyvinula a začala testovať výskumné turbíny MOD-O (100kW) a MOD-OA (200 kW). Neúspešnými výstupmi z tohto výskumného programu boli veľké turbíny MOD-1 (2 MW) a MOD-2 (2,5 MW). Posledným strojom tejto vývojovej rady bola turbína MOD-5B s menovitým výkonom 3,2 MW, vyrobená firmou Boeing. Bola inštalovaná na Hawaii a skúsenosti z prevádzky boli vtedy uspokojivé.

Najväčší impulz rozvoja dosiahla veterná energetika v USA začiatkom sedemdesiatych rokov najmä vďaka vládnemu opatreniu, ktoré zaväzovalo distribútorov el. energie vykupovať energiu od malovýrobcov za zmluvné ceny. Významné daňové úľavy výrobcom aj prevádzkovateľom spôsobili obrovský "boom" pri výstavbe veterných fariem v Kalifornii. Napríklad v roku 1981 tu bolo inštalovaných 144 strojov s priem. výkonom 50 kW, avšak už v roku 1985 to bolo asi 14 000 strojov s priemerným výkonom okolo 85 kW. Po tomto termíne, keď už vypršali daňové úľavy, v roku 1986 pribudlo už "len" 2500 strojov s priemerným výkonom 100 kW a potom v ďalších rokoch asi 250 MW inštalovaného výkonu. Spolu to bolo asi 1750 MW. V roku 1985 bol podiel na Kalifornskom trhu približne nasledovný: dánske typy asi 30%, US Windpower asi 37%. Zvyšok tvorili stroje najrozmanitejších koncepcii, ktoré sa v ďalších obdobiach zväčša už prakticky neuplatnili. V roku 1997 bol celkový inštalovaný výkon v Kalifornii asi 1500 MW. Pokles kapacity bol spôsobený odstránením mnohých prevádzky neschopných a neefektívnych turbín a tiež stratou záujmu mnohých prevádzkovateľov o tento biznis. V tom roku som navštívil veternú farmu v San Gorgonio pass. Turbíny tu boli nastavané pomaly tak husto ako kukurica...

Po ropnej kríze na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia v USA neexistovali žiadne vzory pre nasadenie komerčných veterných turbín. Stroje „ľahkého typu“ tu reprezentujú hlavne typy firiem US Windpower a Carter. US Windpower sa presadila v časoch kalifornskej „horúčky“, keď tam v rokoch 1980-1986 inštalovala viac ako 5000 strojov USW 56-100. Záveterné stroje s priemerom vrtule 17 metrov a menovitým výkonom 100 kW (teda na hornej hranici dnešného ponímania „malých“ veterných turbín), vtedy boli ešte jedny z väčších, ktoré boli umiestnené na ľahkom priehradovom stožiari.  Firma USW v tých časoch nebrala objednávky menšie ako 200 kusov... Turbíny však boli veľmi poruchové a s dánskymi, ktorých tam bolo približne rovnaké množstvo sa v spoľahlivosti nemohli rovnať. V roku 1986 firma US Windpower pod novým názvom Kenetech skrachovala.

Stroje Carter  CWT 25 kW mali dvojlistové záveterné vrtule priemeru 9,8 metra.  Do strojovne nebol prístup, údržba sa vykonávala po sklopení celého stožiara aj so strojovňou k zemi. Ich koniec bol rovnaký ako v predošlom prípade firmy Kenetech. Firma Carter ešte vyvinula stroje s menovitým výkonom 300 kW a pokúšala sa aj o 500 kW, ale to už bola jej labutia pieseň...

Prečo americký vývoj veterných turbín neviedol ku komerčným strojom je dodnes predmetom rôznych polemík. Veď doňho boli zapojené také kapacity ako NASA, Boeing, Westinghouse a pod. Hádam to bolo aj tým, že vedecký, alebo tiež "zhora nadol" orientovaný prístup bol zahľadený sám do seba. Zameriaval sa skôr na vyhľadávanie a riešenie vedeckých a teoretických otázok než na praktické využitie osvedčených postupov.

Praktický, "zdola nahor" orientovaný prístup dánskych konštruktérov, ktorí boli zväčša skôr nadaní a talentovaní technickí nadšenci ako vedecké kapacity praktické riešenia hľadal skôr intuitívne. Takíto vzdelaní nadšenci vedia známe skúsenosti a princípy úspešne aplikovať, aj keď ich obyčajne nevedia dostatočne vedecky vysvetliť. ..

Za ďalšiu z príčin, pre ktorú sa americké firmy nakoniec na svetovom trhu nepresadili, aj keď vyvíjali v tej dobe najpokrokovejšie stroje sa považuje ich snaha postupovať v zvyšovaní jednotkových výkonov po príliš veľkých skokoch. Napríklad program MOD začal s turbínami s výkonom 100 a 200 kW, samými osebe neúspešnými, a potom rýchlo prešiel na stroje megawatových veľkostí.

Vo Veľkej Británii bol vývoj veľkých turbín podporovaný štátom za súčinnosti súkromných spoločností. Najväčšia britská vetemá turbína LS1 s menovitým výkonom 3 MW a priemerom vrtule 60 m bola výrobkom firmy WEG, v ktorej malo zastúpenie napríklad aj British Aerospace. Bola uvedená do prevádzky v roku 1987 na Orknejských ostrovoch. Táto spoločnosť ešte rozpracovala projekt turbíny LS2 s menovitým výkonom 1 MW.

CHRISTIAN RIISAGER

Talentovaný dánsky stolár Christian Riisager postavil turbínu s priemerom rotora 10,5 metrov a výkonom 22 kW konzervatívnej koncepcie. Listy vrtule vystužené vzperami boli odolné proti namáhaniu aj únave materiálu, natáčanie strojovne proti vetru bolo pomocou klasických „bočných vetrákov“. Jednoducho nevymýšľal vymyslené, ale aplikoval historicky osvedčené konštrukčné prvky. Základom stroja bol riadiaci systém ktorý kládol dôraz na ochranu proti víchrici - malý piestový kompresor zásoboval zdroj tlakového vzduchu, ktorý v prípade poruchy alebo silného vetra aktivoval brzdiace klapky a zároveň aj brzdu na sekundárnom hriadeli, ktorá stroj zastavila. Táto ochrana sa potom musela znovu aktivovať manuálne. Mechanický systém pracoval aj pri zlyhaní pripojenia k elektrickej sieti. Turbíny sa vyznačovali vysokou spoľahlivosťou a osvedčili sa v drsných podmienkach západného pobrežia a ostrovov okolo Severného mora.

Výroba komerčných typov pokračovala pod značkou WINDANE. Stroje s menovitým výkonom 60 kW boli inštalované v dobe kalifornskej „veternej horúčky“ v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

RISØ

V Dánsku pokračovali v diele Pierra  La Coura, dánskeho priekopníka a zakladateľa výskumnej stanice v Åskove na prelome 19-20 storočia. V roku 1955 tam založili Národné laboratórium v RISØ.  V dobe založenia malo toto výskumné centrum asi 60 zamestnancov, v dobe najvyššieho rozkvetu skoro 1000.

Spočiatku sa venovali najmä testom rozličných veterných aparátov všetkých možných koncepcii včítane Venovali sa aj malým vertikálnym strojom, ale od roku 1986 už tieto z testovacieho polygónu zmizli a boli nahradené väčšími horizontálnymi turbínami.

V dnešnej dobe sa v RISØ venujú najmä skúmaniu klimatických pomerov vzhľadom na dnes populárne témy ako je globálne otepľovanie či zmeny klimatických pomerov.

PRICHÁDZA VESTAS

Príbeh dánskej firmy Vestas je to príklad toho, ako sa dnešné megawattové stroje postupne vyvíjali od tých najmenších k dnešným „megawattovým“ strojom. Dánska spoločnosť Vestas bola pôvodne malá firma zaoberajúca sa strojárskou výrobou so zameraním na poľnohospodárstvo. V roku 1978 začali experimentovať s prvou veternou turbínou, ktorú navrhli  dvaja zámočníci Karl Erik Jorgensen a Henrik Stiesdal.  Nemali prostriedky na jej realizáciu a tak oslovili vedenie Vestasu,  ktorému sa tento projekt zapáčil a tak obidvoch nadšencov angažovali.

Turbína mala samonosnú vrtuľu bez výstuh s priemerom 15 metrov a menovitým výkonom 55 kW.  Samonosná vrtuľa podstatne znížila hmotnosť rotora a to bol hádam najväčším prínos pre ďalšie úspechy. V roku 1980 od nich americký investor Zond objednal prvých 155 strojov a následne 550 kusov.

Firma do konca roku 1985 vyrobila a dodala do Kalifornie 2500 strojov. Prišiel však koniec kalifornskej zlatej horúčky a s ním takmer krach Vestasu.  Stav zamestnancov sa znížil z 800 na 60, ale vývoj nových typov sa nezastavil. Po turbíne V20-100 kW s pevnými listami nasledovala v roku 1990 turbína V27-225 kW s natáčaním (pitch regulation) listov, čím Vestas získal konkurenčnú výhodu a vďaka tomu sa stal svetovým lídrom, ktorý dodnes inštaloval viac ako 30% svetovej kapacity.

Bol tu však aj malý neúspech. V roku 1978 začali experimentovať s vertikálnou turbínou typu Darrieus. Po jeden a pol roku z nej nedostali ani kilowatt a tak projekt rýchlo opustili. Niekedy vtedy ich oslovili tí dvaja z úvodu ...

NEMECKÁ CESTA

V povojnovom Nemecku začal Ulrich Hütter pracovať na projekte „vysoko optimalizovanej turbíny“. Stroj WEC-52 s priemerom vrtule 52 m a generátorom 300 kW mal už pred rokom 1960 listy vrtule zo sklolaminátu. Vysoká rýchlobežnosť a štíhlosť tejto vrtule bola skutočne na svoju aj dnešnú dobu ojedinelá. Hütter bol zástancom myšlienky, že je výhodnejšie inštalovať viac turbín strednej veľkosti ako "megawattové stroje". Škoda, že jeho myšlienku jeho nasledovníci nerozvíjali a dali sa na cestu nešťastnej superturbíny Growian ...

"Megawattovým" turbínam sa v Nemecku sprvoti kládol najväčší význam a bolo z toho azda aj najväčšie sklamanie. Program "GROWlAN", ktorý predpokladal veľké veterné farmy zložené z turbín o výkone 2-3 MW, (vtedy) úplne zlyhal. Pilotná turbína GROWIAN s menovitým výkonom 3 MW bola síce najväčšia na svete, ale v rokoch 1984 - 1987 bola v prevádzke iba 420 hodín, nedokončila skúšky a testy a bola zošrotovaná. Mala dvojlistovú vrtuľu o priemere 100 m a stožiar vysoký 100 m. Náklady na tento program prekročili 55 miliónov USD.

Nemecká firma ENERCON začala s malými turbínami vtedy klasickej koncepcie s prevodovkou a asynchrónnym generátorom. Prvá turbína E16 z roku 1985 mala výkon 55 kW a priemer vrtule 16 metrov. Ich vývoj však smerovali k strojom bez prevodovky so synchrónnym mnohopólovým generátorom do elektrickej siete napojeným cez menič. Turbíny ENERCON E40 s priemerom vrtule 40-44 m a s výkonom 500-600 kW pracovali v rozmedzí 18 až 38 otáčok za minútu pri vetroch od 3 do 25 m/s. Tieto stroje tvorili základ komerčného úspechu firmy. Dnes dodávajú stroje s typickou gondolou v tvare vajíčka s menovitým výkonom 2-3 MW, ktoré si môžete obzrieť pri cesta zo Schwechatu do Bratislavy.

Veľké veterné turbíny s vodorovnou osou otáčania rotora dnes tvoria základy technických prostriedkov pre využitie energie vetra a budú ich tvoriť aj v budúcnosti. Sú považované za osvedčené a spoľahlivé technológie. Na svete je  asi 10 vyspelých výrobcov. Pre výrobu a skúšanie veterných turbín sú vypracované technické normy a všeobecne uznávané kritéria. Jednotkový výkon bežných komerčných turbín, dnes už bežne presahujúci 2-3 MW sa v blízkej budúcnosti priblíži k hranici 5 MW. Vývoj je prakticky na konci, výkony a rozmery strojov sú obmedzené len výrobnými možnosťami a techológiami a logistikou.

Nabudúce malé veterné turbíny a prognóza pre Slovensko

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Z budovy SIS budú sociálne byty pre úradníkov, obec neuspela

Tajná služba sa zbavila prvej budovy, ktorá sa dala odhaliť cez internet. Ministerstvo vnútra tam chcel byty pre zamestnancov v ťažkej životnej situácii.

DOMOV

Dobré ráno: Ráno sa zobudíte a máte zarobené, nemusíte pohnuť prstom

Stačilo by 200 eur, aby sme boli šťastní?

KOMENTÁRE

Chorobopis slobody tlače: Bola to srdcová príhoda

Kontrolovať mocných môžu len autenticky slobodné médiá.


Už ste čítali?