História veterných turbín-2.časť

Autor: Ernest Ježík | 25.2.2018 o 12:34 | (upravené 25.2.2018 o 23:27) Karma článku: 2,46 | Prečítané:  439x

Pokračovanie v kategórii malých strojov aj v popise stavu veternej energetiky na Slovensku sa tu snažím trochu rozprúdiť debatu o tejto problematike. Mám teda na mysli debatu aspoň trochu konštruktívnu...

Najprv sa ale  vrátim sa predošlej časti s vysvetlením, prečo americký vývoj veterných turbín v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia neviedol ku komerčným strojom. V diskusii k tejto časti bola pripomienka že veď predsa General Electric dnes patrí k najväčším výrobcom veterných turbín na svete.

Na obrázku hore je uprostred turbína MOD-2 od Boeingu a NASA a vpravo WTS 4 spoločnosti Hamilton Standard . Už aj predchodcovia MODU-2 z roku 1975 MOD-0 a MOD-1 trpeli fatálnymi problémami vo všetkých smeroch od únavy materiálu duralových listov po nadmerný hluk spôsobený záveternou koncepciou, keď list vrtule v spodnej polohe pri prechode poza priehradový stožiar so schodišťom vydával zvukové rázy šíriace sa do okolia. Dvojlistová koncepcia sa neosvedčila ani pri nemeckom GROWIANE a dnes je pri veľkých strojoch už len minulosťou. Možno tak u malých mikrozdrojov...

Vľavo na obrázku je  ZOND Z-40 s menovitým výkonom 550 kW z roku 1995. Zatiaľ čo dvojlistové stroje z amerického márneho vývoja nadväzovali na turbínu Putnam, ZOND sa im nepodobá ani zvonka. Firma úzko spolupracovala s VESTAS-om a pre vývoj svojich strojov angažovala aj dvoch popredných vývojárov z Dánska. A to až potom, ako prototyp ZOND Z40, ktorý nebol vybavený natáčaním listov ale iba krídelkami ako na lietadle neuspokojoval. Ďalší vývoj už bol v réžii Dánov. Akurát Kalifornský „Boom“ skončil a ZOND spolu s Vestasom stáli pred krachom. ZONDU sa zmocnil ENRON, ktorý v tej dobe skupoval všetko dookola riadiac sa heslom „ENRON má len tie limity, ktoré si sám stanoví!“ V roku 2002 došlo aj na ENRON. Z jeho výpredaja kúpila „ENRON WIND“ spoločnosť GENERAL ELECTRIC a tá konečne začala vyrábať stroje, ktoré už boli konkurencie schopné.

HISTÓRIA MALÝCH TURBÍNIEK

Malé turbínky poväčšine tvorili základ vývoja tých dnešných veľkých. Trieda tých skutočne „malých“, ktoré nemali ambície na veľký biznis ale boli navrhované pre uspokojovanie individuálnych a lokálnych potrieb bola v začiatkoch vývoja ešte pred nimi.

Veterné čerpadlá firmy „Aermotor“ síce nepriniesli nejaký prevratný technický pokrok, ale historicky sa stali najmasovejšími veternými strojmi vďaka jednoduchej prepracovanej konštrukcii a sériovej výrobe. Firma Aermotor z Chicaga začala vyrábať tieto veterné čerpadlá roku 1888. Jej mnoho lopatkové stroje mali priemer kolesa od 1,8 do 6 metrov a poháňali piestové pumpy ponorené v studni alebo jazere. Zdvih kulisy veterného pohonu bolo možné meniť podľa hydraulických pomerov v danom mieste. Ochrana proti víchrici systémom „Eclipse“ je dodnes jednou z najjednoduchších a najspoľahlivejších pre malé stroje. V prvom roku predali iba 45 kusov, zato v roku 1892 už 20 000 tisíc. Tie sa už produkovali v novej fabrike s výrobnou plochou asi 33000 m2.

Stroje boli rozoberateľné, dodávali sa k nim aj stožiare jednoduchej konštrukcie z oceľových nosníkov. Ten najmenší stroj bez stožiara stál v roku 1904 asi 25 dolárov,  najväčší, 20 „stopový“ (cca 6 metrový priemer) stál asi 300 dolárov. Pre porovnanie dnes ten prvý vyjde na 2000 dolárov.

V roku 1915 sa konštrukcia výrazne zdokonalila použitím kompaktnej prevodovej skrine s brodivým olejovým mazaním, dovtedy bolo treba prevody pravidelne raz týždenne mazať kolomažou. V tom roku zomrel aj zakladateľ spoločnosti a konštruktér La Verne Noyes. Nemal dedičov a tak firmu zanechal spoločnosti svojich bývalých spolupracovníkov. Firma prešla rôznymi finančnými a  vlastníckymi peripetiami až nakoniec dnes skončila v San Angelo v Texase.  Počet dodnes vyrobených strojov Aermotor sa odhaduje na státisíce len v USA, na celom svete im podobných sú milióny. Stali sa neodmysliteľnou kulisou krajín divokého západu. Sám som sa snažil spočítať tie, ktoré som videl z auta na ceste zo San Antonia v Texase smerom do Nového Mexika. Po prvej stovke ma to prestalo baviť.

WINDCHARGERS

Po prvej svetovej vojne boli všetky mestá v USA už elektrifikované, ale na vidieku bola väčšina osamelých usadlostí bez elektrickej energie. Boli to poväčšine poľnohospodárske farmy ktoré potrebovali elektrickú energiu jednak na zlepšenie sociálneho komfortu, jednak na podporu svojich ekonomických aktivít. Väčšinou svoje energetické potreby riešili inštaláciou malých zdrojov poháňaných dieselovými generátormi, postupne sa k nim pridávali aj systémy využívajúce energiu vetra. Vzniklo nové energetické odvetvie s malými ostrovnými systémami, kde malé veterné turbínky nabíjali batérie s napätím prevažne 32 Volt, pre ktoré boli vyvinuté aj rôzne spotrebiče, okrem osvetlenia to boli odstredivky na mlieko, chladničky či šrotovníky obilia. Predovšetkým však každá takáto usadlosť používala rádio. Niektoré najmenšie turbínky s napätím 6 Volt boli schopné napájať akurát takéto rádio.

Tieto systémy podstatne vylepšovali sociálny komfort z používania elektrickej energie v odľahlých miestach obrovskej rozlohy USA. Na ich rozvoj nebolo treba žiadnych dotácii či nejakých umelých podporných iniciatív. Naopak, ich trvalý rozvoj bol ukončený zásahom štátu, keď v roku 1936 takzvaný „Rural Elektricity Act (REA)“ podporil rozširovanie elektrických rozvodných sietí do vidieckych a odľahlých oblastí. Po tomto dátume nastal vo vývoji veterných zdrojov masívny útlm, ktorý v päťdesiatych rokoch minulého storočia znamenal skoro ich koniec. Veterné nabíjačky už prakticky nikto nepotreboval.

Koncepcia amerických veterných turbíniek sa ustálila na modeli s dvojlistovou rýchlobežnou  drevenou vrtuľou vyrobenou z jedného kusa. Drevo bolo a dodnes aj je ideálnym (a lacným) materiálom, ktorý vyhovuje ako po stránke technológie výroby, tak z hľadiska pevnosti a hlavne odolnosti proti únave materiálu. Priemer vrtúľ bol 2 až 3 metre a jednotkový výkon dosahoval až 1 kW. Vrtule poháňali jednosmerné dynamá cez prevodovku s prevodom do rýchla 1:4 až 1:5, neskoršie už aj priamo bez prevodovky. Dynamá boli vtedy najmodernejšími dostupnými technológiami, ktoré priamo produkovali  jednosmerný prúd bez potreby usmerňovača. Derivačné budenie dynám sa spínalo cez „regler“ podobne ako v automobiloch. Niektoré stroje dokonca pripájali výstup z dynama k batérii až pri určitej dostatočnej rýchlosti vetra pomocou ortuťových spínačov, tzv. „prasiatok“.

POLÁRNE VÝPRAVY

Prvý známy príklad využitia veterných pohonov pri polárnych výpravách zaznamenala slávna expedícia Fridtjorfa Nansena, ktorá sa v roku 1893 vydala na drevenej lodi Fram na cestu cez Severný ľadový oceán. Cieľom expedície bola plavba čo najbližšie k Severnému pólu. Po vmrznutí do ľadu loď putovala spolu s ľadom, zatiaľ čo dvaja členovia výpravy Nansen a Johansen sa pokúšali dosiahnuť Severný pól pešo. Neboli úspešní, ale priblížili sa severnému pólu do tej doby najbližšie. Loď Fram bola vmrznutá do ľadu celkom tri roky. Desať mužov posádky malo počas tejto doby k dispozícii akú - takú energiu získanú z veterného kolesa pravdepodobne poháňajúceho piestové čerpadlo.

MALÁ AMERIKA

V medzivojnových rokoch sa na trhu v USA presadila firma „Jacobs.“ Ponúkala turbínku s výkonom 2,5 kW. V roku 1925 táto turbínka stála 490 $, pätnásťmetrový stožiar 175 $ a 21 kWh 32 V (asi 600 Ampérhodín) batéria ďalších 365 $. V tých dobách to bolo dosť peňazí. Aj dnes by cena takejto batérie (cca 2000 €) tvorila podstatnú čiastku nákladov na podobný systém. O tom, čo musela dokázať a hlavne vydržať táto malá veterná turbínka vypovedá príbeh z polárnej výpravy, ktorú viedol známy polárnik admirál Byrd.

Turbínka namontovaná v roku 1933 na 21 metrov vysokom stožiari zásobovala elektrinou americkú antarktickú stanicu pomenovanú „Malá Amerika“. Keď sa tam v roku 1947 vrátila nová výprava, vedená synom admirála Byrda Richardom, našla tam túto turbínu „vrastenú“ do ľadu tak, že zo stožiara bolo vidieť už len asi 6 metrov. Turbína sa však stále točila! Až v roku 1955 jeden z polárnikov, ktorý ju tam v roku 1933 inštaloval z nej odmontoval listy. Vtedy už bola os vrtule nad ľadom len 3 metre a konce listov sa ľadu takmer dotýkali.

Aj v dnešnej dobe sa veľa výrobcov pýši tým, že ich turbínky boli súčasťou nejakej expedície do nehostinných oblastí po celom svete. Je to dobrá referencia najmä ak uvážime, že takéto turbínky musia tvrdo a spoľahlivo pracovať bez dozoru v podmienkach, keď vietor demoluje aj celé oblasti a v mraze sa láme aj tá najpevnejšia oceľ...

SOVIETSKY ZVÄZ

V povojnovom období sa veterné pohony hojne používali aj v Sovietskom zväze. Boli to konštrukcie typicky „sovietske“- ťažké, nízko efektívne s nízkou spoľahlivosťou. Vyvíjali ich v CVEI -Centrálnom veterno energetickom inštitúte, založenom v Moskve už pred vojnou. V podmienkach Sovietskeho zväzu ekonomika moc neznamenala. Tu existovali iné pravidlá ako pre ekonomiku trhového typu. V knihe „Využitie energie vetra“ to jej autor Jakov Josifovič Šefter vyjadril úplne lapidárne: „Ak neberieme do úvahy cenu strojov je veterná energetika vysoko efektívna“. Skutočne svojský prístup. Ale ak by súdruh akademik takéto  zariadenia začal rozdávať zadarmo, asi by som jedno zobral...

Odhliadnuc od takejto pseudo ekonomiky ale tieto stroje mali svoje opodstatnenie. Boli inštalované na osamelých miestach bez verejnej siete, používali sa prevažne na čerpanie vody a boli to prakticky jediné možné miestne dostupné energetické zdroje. V takých situáciách sa na ekonomiku príliš nehľadí. Je to dokonca obdivuhodné, že si v Sovietskom zväze pri vtedajšom extrémnom zbrojení našli vtedy čas a prostriedky aj na niečo užitočné.

PLACHTOVÉ ČERPADLÁ z LASSITHI

Náhorná plošina rovnakého mena vo východnej časti Kréty je malými veternými čerpadlami skutočne posiata. Na tejto obilnici Kréty sú ich v nadmorskej výške 820-840 m n.m. inštalované tisíce. Plachtové veterné mlyny tu boli známe už v stredoveku, boli namontované na kamenných rotundách a slúžili k mletiu obilia. Stroje s plachtovým rotorom o priemere cca 6 metrov poháňajú piestovú pumpu vo vrte priamo, bez prevodovky. Skonštruoval ich v roku 1912 miestny vynálezca menom Spirtokousis (má tam aj pomník), spočiatku boli tieto veterné čerpadlá dodávané s drevenými stožiarmi, neskoršie s kovovými. Do roku 1956, kedy ich produkcia skončila ich tu vyrobili a inštalovali asi 10 000 kusov. Niektoré slúžia dodnes, poväčšine už ale len ako turistická atrakcia.

SLOVENSKÁ STOPA

V predvojnovom Československu boli známe veterné čerpadlá firmy Floriš, išlo o koncepciu podľa osvedčeného Aermotora. Na Slovensku mám vedomosti o jednej inštalácii v lokalite Jaslovské Bohunice priamo na mieste kde dnes stojí jadrová elektráreň. Takýchto inštalácii bolo hlavne na južnom Slovensku určite viac.

Na Slovensku sa ku koncu federácie vývoju veterných turbín venovali vo Východoslovenských rozvodných závodoch v Sečovciach. Nebol to žiadny oficiálny program, ale polo súkromná aktivita vtedajšieho riaditeľa. Po turbíne s menovitým výkonom 100 kW s vrtuľou z vrtuľníka namontovanou na ohyzdnom priehradovom stožiari, ktorá skončila fatálnou haváriou a pár rokov pôsobila ako havarovaná atrapa začali vyvíjať turbínu VEB 30 klasickej koncepcie o menovitom výkone 30 kW s pevnou vrtuľou o priemere 12 metrov.

Okrem problémov s pevnosťou listov bola jej neprekonateľná slabina v systéme ochrany proti víchrici. Pre túto životne dôležitú funkciu sa malo využívať postupné odkláňanie rotora z veterného prúdu nabok.

Čo dobre funguje pri malých turbínkach s priemerom 2-3 metre už ale nestačí na priemer 12 metrov. Takáto ochrana musí pôsobiť veľmi rýchlo, pri dnešných moderných turbínach je pri silných nárazoch vetra okolo 15-20 m/s požiadavka obmedziť príkon do dvoch sekúnd. VEB 30 odkláňala gondolu rýchlosťou 1,5 stupňa za sekundu, do „bezpečnej“ polohy by sa teda dostala za minútu čo je dosť neskoro, asi by sa tam celá ťažko dostala. V dnešnej dobe sa takýto systém ochrany proti preťaženiu ponúka pri viacerých čínskych vrtuliach (napríklad Hummer). Pre svoju pomalosť je to ochrana iluzórna, ak by mala fungovať musela by byť rýchlosť „vytáčania“ viac ako 30 stupňov za sekundu, čo by ale znamenalo extrémne silný pohon natáčania, deštruktívne namáhanie celej konštrukcie a fatálne zaťaženie listov.

V takomto predprototypovom štádiu ju kúpil jeden podnikavec a inštaloval si ju v Košiciach pri výpadovke na Medzilaborce. Nikto sa ani nepokúsil ju spustiť, riešilo sa to na súde a dokonca to vraj došlo až do Strassburgu...

Naproti tomu turbína ENERCON E30/12  (na obrázku dolu vpravo)  je príkladom úspešnej konštrukcie tzv. komunálnej malej turbíny a potvrdením faktu, že aj malé turbíny týchto rozmerov (priemer 12 m, výkon 30 kW) a výkonov musia mať výbavu ako tie veľké megawattove stroje, teda reguláciu  a ochranu natáčaním listov, záložnú batériu pre aktivovanie ochrany pri poruche alebo strate vlastnej spotreby, mnohopólový bezprevodovkový alternátor a samozrejme počítačový riadiaci systém. Táto má na rozdiel od veľkých akurát pasívnu klasickú smerovku, ktorú prevzala od tých najmenších. Turbínka vznikla vývojom „zhora nadol“ ako cvičenie pre konštruktérov v čase, keď už frčal úspech s megawattovými strojmi.  Nedostala sa však do výroby, z časti pre nerozvinutý trh a asi aj pre vyššiu cenu.

ČERPADLO v BYTČI

Fotka ktorú som našiel v galérii v Sobášnom paláci v Bytči (moje rodné mesto) mi vyrazila dych. Nad studňou uprostred nádvoria stojí veterné čerpadlo! Pohľadnica maďarskej kráľovskej pošty niekedy z prelomu 19. - 20. storočia zobrazuje veterné čerpadlo typu Halladay na zhruba 15 metrovom priehradovom stožiari. Praktický význam to asi nemalo, vody je tam okolo dosť až moc. Studňa je tam ešte aj dnes.

Malé veterné turbínky sú zaujímavé technické výtvory so špecifickým využitím. Ich produkcia je z hľadiska energetiky zanedbateľná, ale v individuálnych prípadoch môžu byť veľkým prínosom. Prakticky všetky dnešné veľké veterné turbíny dneška majú svoj pôvod v malých strojoch, z ktorých sa vyvinuli postupne, zdola nahor, od výkonov v desiatkach kilowattov po dnešné megawatty.

Paradoxne v dnešnej dobe prakticky zas neexistujú tzv. „komunálne stroje“ s výkonom do 100 kW, pretože neexistuje dopyt a teda ani trh. Ale aj to sa časom možno zmení. Nástupom elektromobilov, vodíkových technológii alebo lacnejších skladovacích kapacít vznikne aj potreba menších veterných strojov.

Možno sa zase ocitneme sa zase na začiatku v časoch La Coura, ktorý na osvetlenie výskumného ústavu v Åskove používal vodík z elektrolýzy napájanej veternými mlynmi. Ale aspoň už bude z čoho začať. Možno bude stačiť znovuzrodenie nejakej starej turbínky, napríklad niečo ako Vestas 55 kW ....

VERTIKÁLNE TURBÍNY

Vrtule s vertikálnou osou, takzvané rotory majú tiež svoje historické korene, známe sú „badasie“ z Perzie. Najväčšou nevýhodou je problematické umiestnenie takýchto strojov vo vyšších hladinách, kde je predsa len lepší vietor ako pri zemi. Horizontálne stroje musia dnes pre priaznivú ekonomiku „vystrčiť“ rotor aj nad výšku 100 metrov, čo je pre vertikálne nedosiahnuteľná méta. Moderná história je ohraničená patentovými prihláškami na rotor Darrieus (viď úvod tejto kapitoly) a azda najznámejšou koncepciou je Savoniusov rotor. Výrobne jednoduchý typ s dobrým záberovým momentom je vhodný na pohon piestových čerpadiel. Je to síce vďačný typ pre amatérske experimenty aj univerzitné bádanie, praktického uplatnenia ale mnoho nemá.

Experimentálna vertikálna turbína s rozpätím 25 metrov a menovitým výkonom 130 kW bola postavená na Orknejských ostrovoch v roku 1976 (obrázky dolu). Technicky veľmi zaujímavý stroj s reguláciou príkonu pomocou „sklápania“ krídiel bol po ukončení testov na škodu pamätníkov zdemolovaný.

Stroj INDAL 500 z Kanady je typický predstaviteľ tzv. typu „Darrieus“. Plánovali sa aj megawattové projekty, ale nakoniec sa od nich upustilo. Malé vertikálne „Darrieusy“  s výkonom 50 kW boli inštalované v počte niekoľko stoviek aj v Kalifornii, ale veľmi rýchlo odtiaľ aj zmizli.

Horizontálne typy prevzali vo veľkej veternej energetike nadvládu ktorú majú dodnes. Verttikálne typy prakticky skončili.

VETERNÉ TURBÍNY na SLOVENSKU-FÁMY A MÝTY

Oponenti veterných turbín u nás, poväčšine úplne neznalí problematiky tomuto energetickému odvetviu pripisujú až démonické vlastnosti. Sú to vraj technické nezmysly, ekonomická katastrofa ktorá sa bez štedrých dotácii ani nepohne, vyvražďujú vtáctvo v širokom okolí alebo  zohyzďujú krajinu až do krajnosti. Ak sú to jadrohujeri pre ktorých je pohľad na atómku Mochovce už od Serede pastvou pre oči a ktorí sa tešia na úložisko vysokoaktívneho jadrového odpadu (predpokladám ale že nie blízko ich obydlia, to doprajú iným najbližšie sto katastrov od nich) tak tí sú najzúrivejší a vrtule za svojimi humnami zásadne odmietajú. Kto sa o veterné turbíny zaujíma či tej problematike trochu rozumie je pre nich odborný stroskotanec ktorého berú ako keby mal lepru.

VETERNÝ PARK CEROVÁ

Na Cerovej, kde dnes pracujú štyri stroje VESTAS V47/660 kW mala byť z iniciatívy Slovenských elektrárni postavená jedna turbína s výkonom 300 kW ako demonštračný projekt. V roku 2000 to však SE vzdali a iniciatívy sa chytil súkromný investor. Park bol spolufinancovaný z fondu PHARE. Do prevádzky bol spustený 10.10.2003. Pracuje dodnes, na jeseň tu bude 15 výročie úspešnej prevádzky. To dávam do pozornosti tým, čo v diskusii pri mojom predošlom článku o veternej energetike tárali nezmysly o maximálne desaťročnej životnosti veterných turbín (Fáma č. 1).

Merná ročná výroba jedného v čase výstavby už nie najmodernejšieho stroja VESTAS V47 na Cerovej je 720 kWh/m2 zametanej (čelnej) plochy vrtule. Toto dávam do pozornosti tým, čo tvrdia že s vetrom sa u nás nemusíme zaoberať, lebo tu nie sú na to veterné podmienky (Fáma č. 2). Nuž tá hodnota je na úrovni priemeru v Nemecku. Tam z vetra robia už skoro 10 % svojej výroby, čo je dvakrát viac ako celé Slovensko aj s atómkami. A viem aj to, že v Čechách aj Poľsku museli inštalovať nové transformátory na cezhraničných profiloch, aby v prípade veterných dní zabránili pretokom do svojich sietí. Nuž to je daň za pokrok u susedov .Viac ako pretoky ich však hnevalo, že v tom čase nemôžu elektrinu do Nemecka predávať...

OSTRÝ VRCH

Veterná turbína na Ostrom vrchu stojaca od roku 2005 nad Vrbovcami na Myjave je ešte staršia ako tie na Cerovej. Bola postavená ako testovací stroj na monitorovanie tamojších veterno energetických pomerov. Stroj VESTAS V39/500 kW bol repasovaný stroj pôvodom z Nemecka. Dôvodom, pre ktoré Nemci vypredávali zastarané stroje na Balkán a okolie nebolo ako šíria „znalci“ že by sa Nemci veternej energetiky zbavovali, ale to že v osvedčených lokalitách vymieňali staré a malé stroje za väčšie a výkonnejšie (Fáma č. 3). Po takejto modernizácii technológii a vďaka novej výstavbe stúpla merná ročná výroba v Nemecku z cca 600 kWh/m2 na dnešných viac ako 700 kWh/m2.

Pri zametanej ploche tejto približne 20. ročnej turbíny 1190 m2 je ročná špecifická výroba 1140 kWh/m2 (!!!), čo sa rovná výrobe niekde v lokalitách v Severnom mori. A to je tento stroj na stožiari vysokom iba 40 metrov. Ak by sa tam dala dnešná turbína s priemerom vrtule 110 m výkonom 2 MW na stožiari 95 metov vysokom tak by bol ten merný výkon hrubým odhadom okolo 1500 kWh/m2 ročne, čo je údaj z ekonomického raja. Len tak pre zaujímavosť pri dnešnej výkupnej cene z vetra 62 €/MWh (Elektrina z uhlia od Čičmanca stojí cca 125,- € za MWH, raz toľko) by ročne v hrubom zarobila 880 000,-€ . Pri nákladoch cca 3 mil € by bola „doma“ za necelé štyri roky !

To už naposledy k „argumentu“ ako sú veterné turbíny neekonomické (Fáma č. 4).

Apropo, na Cerovej by dnešnú produkciu celej „farmičky“ vo výške 5200±500 MWH/ročne nahradila jediná takáto moderná turbína ktorá by tam vyrobila asi 6000±500 MWh ročne. Vrátila by sa za 8 rokov, čo je slušná hodnota najmä ak si uvedomíme ako sa tu všetci ozlomkrky snažíme o zníženie uhlíkových emisií...

PROGNÓZA PRE SLOVENSKO

Ako som už písal na Slovensku, v drvivej väčšine západnom je pri intenzívnom rozvoji miesto pre cca 100 veľkých dvoj megawattových veterných turbín inštalovaných v miestach s predpokladanou ročnou  mernou výrobou 700±50 MWh/m2. Dohromady je to 200 MW inštalovaného výkonu. Ročný výnos jedného stroja bude v hrubom 400-460 tisíc €. Návratnosť 6,5-7,5 roka, oveľa menej ako pre Mochovce 3-4.

Aby sme sa vyhli „burgenladizácii“ západného Slovenska museli by sme ich  inštalovať v tesných uniformných skupinách s maximálnym počtom 7-10 kusov v skupine, súvisí to aj so zákonom o obnoviteľných zdrojoch, kde je limit pre podporu do15 MW. Ale nie som si istý že sa toho v budúcnosti bude niekto držať.

Pri trochu extenzívnom vývoji, teda celkovo s max 150 strojmi bude celková produkcia z vetra asi 3% celoslovenskej. Pre niekoho málo pre konkurenciu je aj to moc. Aj tu môžu byť motívy blokovania rozvoja.

Pripomínam, že niekedy okolo roku 2005 mali rozvodné závody od „investorov“ žiadosti na cca 5000 MW (!) inštalovaného výkonu vo veterných turbínach. Znamenalo by to 50 strojov priemerne na jeden okres, podľa ich predstáv by boli všade dookola. To sa našťastie nedalo  realizovať ani ako zlý vtip.

MH zatrúbilo na ústup a pre istotu odvtedy stoplo všetko. Vraj na základe nejakej štúdie zo Žilinskej VŠD, ktorú ale nikto nikdy nevidel a ktorá mala vypovedať, ako by veterné turbíny mali zničujúci vplyv na stabilitu rozvodnej sústavy (Teda tých 5000 MW by určite malo vplyv až fatálny). Stabilita siete je pri takomto výkone, ktorý by sa v maxime  200 MW prejavil len ojedinele iba výhovorka. Vietor nezačína ani  neprestane fúkať zo sekundy na sekundu a na jeho nábeh sa dá plánovane pripraviť. Len to treba vedieť a hlavne chcieť. A ako to robia tí Nemci, treba sa tam skočiť opýtať.

Dnes je rozvoj veternej energetiky blokovaný dá sa povedať že bez zdôvodnenia až do bezvedomia, de facto protizákonne. Ale na rôzne nezákonnosti sme si tu už aj zvykli...

Aj keby išlo tých hypotetických 100 turbín na plný výkon, teda na 200 megawatt a ten výkon by, čo sa už dá robiť asi museli znížiť atómky tak by sa objem jadrového odpadu znížil len o málo. Ono totiž palivo v reaktore ak tento nepracuje na (skoro) plný výkon sa znehodnocuje aj tak. Hovorí sa tomu otrava  a zjednodušene vysvetlenie znie tak že časť z otravy, teda produktov štepenia s vysokým podielom na absorbcii neutrónov sa po nábehu dá naplno vrátiť, časť nie. Ale to je skôr chyba jadrovej ako veternej energetiky. Totiž že s jadrovou sa nedá spolupracovať, možno jej len otrocky slúžiť. A plynu vďaka vetru tiež moc neušetríme, ten sa na elektriku prakticky nepoužíva. Možno v dobe po Novákoch. To už možno zasa pobeží aj paroplyn Malženice.

Do roku 2030 ale bude určite všetko ináč a ono sa to určite odblokuje, prvé príznaky sú už na svete, čo to trepem na Slovensku. Buď prídu „naši ľudia“ ktorí nájdu svoju príležitosť  alebo noví majitelia Slovenskej energetiky to „prelobujú“ alebo niekto iný šikovný... Možno si pamätáte že aj Enel pri svojom nástupe sľuboval 200 MW vo vetre. Možno to boli práve tie ktoré tu teraz spomínam.

Aby som predišiel negatívnym reakciám na moju osobu, aké som doteraz zažíval pri každej zmienke o vrtuliach tak pripomínam, že mne tu dnes žiadne turbíny ale vôbec nechýbajú. Dávam tu len do pozornosti moje názory a úvahy ako to tu môže a podľa mňa aj bude v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti vyzerať. Bez ohľadu na to koľkým sa to bude zahovárať a koľkí budú proti. Protestmi v diskusii na mojom blogu sa vôbec nič nezmení.

A tak sa nám nakoniec prítomnosť neúprosne preklápa do histórie, čo sa stáva v každom okamžiku. Aj my budeme za kratšiu či dlhšiu chvíľu minulosť.  A ako je známe budúcnosť je vždy jasná, len minulosť sa neustále mení...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Z budovy SIS budú sociálne byty pre úradníkov, obec neuspela

Tajná služba sa zbavila prvej budovy, ktorá sa dala odhaliť cez internet. Ministerstvo vnútra tam chcel byty pre zamestnancov v ťažkej životnej situácii.

DOMOV

Dobré ráno: Ráno sa zobudíte a máte zarobené, nemusíte pohnuť prstom

Stačilo by 200 eur, aby sme boli šťastní?

KOMENTÁRE

Chorobopis slobody tlače: Bola to srdcová príhoda

Kontrolovať mocných môžu len autenticky slobodné médiá.


Už ste čítali?