// f;
     

Dlhý polčas rozpadu-1. časť

Autor: Ernest Ježík | 27.2.2018 o 21:19 | Karma článku: 1,90 | Prečítané:  740x

Vydať knihu ako blog na pokračovanie som zatiaľ ešte neskúšal a možno to nie je najlepší nápad, ale nech, skúsim to a uvidíme. V asi pätnástich dieloch vám predstavím „Ľahké akčné sci-fi bez mŕtvol a sexu“, ako znie podnadpis.

PREDSLOV

Bude to aj o jadrovej technike a jadrovom odpade , ale to budú len kulisy. A ten polčas je len metafora. Základ bude v obyčajných ľudských príbehoch tak, ako by sa možno mohli stať  každému, kto by žil v tej dobe. Teda ak by bol v tých časoch na tých miestach ako moji hrdinovia, či už kladní alebo záporní. Väčšinou sú to obyčajní ľudia, ktorých náhoda a chaos osudu zavial tam, kde som ich našiel ja.

PRÍBEH PRVÝ - KOSTRY V SKRINI

KAPITOLA 1 - OPERÁCIA KURSK

MIESTO

Ak sa niekomu nečakane prihodí niečo zlé povie sa že bol v nepravý čas na nepravom mieste. Avšak samotné miesto za nič nemôže a čas je vždy nejaký. Za všetko totiž môžu ľudia.

Ale aby som vás nenudil. Príbeh je o tom ako som nič netušiaci šiel do práce. tešil sa na novoročnú lyžovačku a namiesto toho som sa vrátil o štyri mesiace dobitý a schudnutý, na smrť chorý a vystrašený. Miesta sa v čase striedali tak, že som často ani  nevedel čo bolo skôr a čo potom. Pozitívom však bolo a ešte aj je že som našiel staronovú lásku aj veľa nových priateľov.

V tomto príbehu sa vyskytuje viac ľudí, dobrých aj zlých. Napríklad taký plukovník Lorenczi...

NÁVŠTEVA Z MOSKVY

Plukovník Lorenczi si práve obliekal slávnostnú historickú uniformu ešte z dôb studenej vojny. Nerád ju nosil a robil tak zo seba šaša, ale pri takýchto príležitostiach si ju vždy obliekol. Vedel prečo. Návšteva, ktorú očakával reagovala na takéto symboly veľmi citlivo.

Do príchodu hosťa bolo ešte dosť času. Plukovník si sadol na verandu, vyložil nohy na ratanový stolík a zapálil si papirosku. V pamäti si začal rekapitulovať situáciu a pripravoval si reakcie na otázky, ktoré sa dali od hosťa očakávať.

Od poslednej kontroly z Moskvy už uplynul polrok. Úlohy, ktoré tam vtedy naplánovali sa síce rozbehli, ale ani zďaleka nenapredovalitakým tempom, ako sa žiadalo.

Trápil ho najmä pocit neistoty. Z ústredia prestal dostávať pravidelné správy o bezpečnostnej situácii. Predtým to bola bežná rutina, ale teraz skoro nič. Podvedome cítil, že slučka sa začína sťahovať.

Zo svojich vlastných informačných zdrojov sa dozvedel, že nejaký chlapík ktorého volali „kapitán“ sa príliš zaujímal o jeho spojku v Mravenisku. Bol to vraj bývalý policajt. Údajne sa motal aj tu, v Mestečku. To mu len tak mimochodom povedal jeho miestny človek. Taký chudáčisko, ktorý mu pracoval okolo domu. Nosil mu správy z miestnej krčmy, kde trávil väčšinu voľného času. Krčma bola dôležitým zdrojom informácií. Naposledy mu „Prďo“, ako ho volali miestni oznámil že pre poruchy na diaľkovom elektrickom vedení z veternej farmy na Hladnom vrchu má prísť nejaká kontrola. Vraj o tom v krčme rozprával starosta.

Plukovníka samotná kontrola vedenia veľmi nezaujímala, ale čo keď sa tým maskuje niečo iné? To by už udrelo príliš blízko. Musím Prďovi trochu finančne prispieť, aby mal na krčmu, pomyslel si. Nech je radšej tam. Lebo aj ten nejako v poslednom čase moc snorí okolo môjho domu. Zachytila ho kamera. A asi ho budem potom musieť poslať do jamy.

A zatkli Ganama. Šikovný chlapík. S touto akciou nemal priamo nič spoločné, avšak mal styky a užitočné nápady. Predkov mal niekde v Palestíne a dobré styky na strednom východe.

Plukovník s Norbertom, ako bolo Ganamovo krstné meno spolupracoval už dlhšie. Vedel že nebol zatknutý za pašovanie drog ako písali noviny. Možno mal prsty aj v tom, ale plukovník vedel, že drogy sú len krycím manévrom pre tlač. Bol preventívne vo vyšetrovacej väzbe. Mali, a to oprávnene, podozrenie zo spolupráce s teroristami. Bývalý diplomat s kontaktmi na strednom východe musel byť pod dohľadom. Škoda že ho chytili. Bol to on čo mu vnukol myšlienku na žlté tabletky, teda vyhorené jadrové palivo zo starého úložiska. Ani len nevedel, že trafil presne do čierneho. Aj transport vysoko rádioaktívneho materiálu fungoval vďaka jeho nápadu. A bol to dobrý kšeftár. Určite si niečo ulial pre seba, to sa však dalo očakávať.

A to, čo mal na mysli plukovník by nikoho nenapadlo ani pri najsmelšej fantázii. Špinavá bomba aj s nosičmi! Toto môže byť kšeft, kde sú proti tomu všetky drogy. Hlavne že to úložisko strážia ešte aj z družice. Pod neho nikto nevidí. Ani na žiarení sa to neprejaví. A títo starí somári v Moskve o jeho zámeroch a o žltých tabletkách nevedia. Budem ich asi musieť úplne odstaviť, pomyslel si na záver, lebo ho v myšlienkach vyrušil bzučiak.

Bzučiak od brány sa ozýval v krátkych energických intervaloch. Plukovník už tento zvuk poznal. Otvoril bránu diaľkovým ovládačom a  dvere do domu. Príšelec mlčky vošiel dnu.

Bol to vysoký chlap v dlhom čiernom plášti, čiernom obleku, v širokom čiernom klobúku a tmavými okuliarmi. Nebol to ten starý, čo chodieval obyčajne na inšpekcie. Čierny si ho odo dverí premeral zamračeným pohľadom, ani nepozdravil a ani sa nevyzliekol. Sadol si na stoličku. Mlčal, ruky mal zopnuté pod stolom a hlavú sklonenú, akoby sa modlil. Chvíľu hľadel do zeme, potom sa narovnal.

„Viete o čo ide? Dnes máme na ďalšie obdobie potvrdiť správcu tejto gubernie. Bol som poverený oznámiť vám túto výzvu. Vedenie lóže nie je spokojné s vašimi výsledkami. Dávame vám posledný termín. Pripravíte operáciu Kursk. Do leta to musí byť hotové. Ak nie, dôsledky budú tvrdé. Zástupcu veľmajstra preto potvrdzujeme len do leta. Potom sa uvidí. Máme správy, že vaša polícia aj tajné služby niečo šípia. Neviem čo, lebo tentoraz sa k nim nevieme dostať. Do leta to ešte nejako udržíme. Potom - Boh ochraňuj všetkých! Programy musia bežať naplno. Je potrebné získavať ďalších ľudí. Ja viem, že vaše možnosti sú teraz mierne obmedzené pre problémy s vrtmi, ale nedá sa nič robiť. Treba pracovať ako na fronte. A použiť aj tvrdšie metódy. Ľudí aj prostriedkov máte predsa dosť.“

Plukovník predstieral, že počúva, ale v hlave mu vírili chaotické myšlienky. O čom vedia? Teda, o čom vie ústredie aj polícia? Ako dlho sa bude dať pred veľmajstrom skrývať, že namiesto päťdesiat odborníkov tu máme sotva pätnásť poloodborníkov, aj to zväčša nedobrovoľných? Systém mŕtve duše sa nakoniec vždy prevalí.

A polícia - tej štátnej sa až toľko neobával. Ale na koho má väzby ten „kapitán“?  Určite bude od tajných. Možno aj Interpol. Alebo Američania? A naša, ako ju volajú rajónna rozviedka je slabá.  Z ústredia nás neinformujú. Pomaly musíme špehovať aj svojich. Je len zázrakom, že ešte existujeme. Nuž, termín je do leta. To musí stačiť. Ale nie na to, čo myslel čierny. Nabaliť sa a zmiznúť, to je heslo dňa.

Čierny ho požiadal, aby ho odprevadil von. Vyšli na dvor. „Určite ešte prídem. Na to sa môžete spoľahnúť. Ale potom skutočne - Boh ochraňuj všetkých!“ zopakoval hrozbu.

PRIJATÝ DO STAVU

Svitalo a niekto si zaumienil otĺkať mi hlavu. Sedel som v zadnej časti auta  na podlahe medzi sedadlami, za mnou sedel chlap s bagandžou vyloženou na mojom pleci. Vždy keď auto nadskočilo ma kopol do pleca a hlavou som sa udrel o dvere. Mal som na nej poriadnu hrču a zlepený krvavý chuchvalec vlasov.

Hlavu ako melón. Ak melóny poznajú bolesť, tak toto bola ona. Len čo som sa pootočil zacítil som ostrú bolesť aj v ľavom ramene. Vzadu som si nahmatal náplasť  a obal z fixačnej peny.

Auto zastalo, dvere za mnou sa otvorili. Spolu s kopancom som vypadol na tvrdú zem. Bol som v nejakom boxe, dvaja chlapi ma chytili pod pazuchy a niesli dozadu. Hodili ma na zem a zasvietili svetlo.

Bradatý chlap v bielom plášti sa nahol nado mňa, ohmatal mi zalepené rameno, pozrel rozbitú hlavu, odpľul si bokom a potom sa obrátil k môjmu sprievodu: „Ďalší dobrovoľník, čo? No dobre. Ináč vyzerá zdravo. Prijímam ho do stavu. Je váš. Len ho musím zaočkovať.“ Neskoršie som zistil že to mala byť zdravotná prehliadka.

Opäť ma schmatli, otvorili malé nízke dvierka ktoré viedli na točité schody dolu pod zem. Prešli sme dlhou chodbou ďalšími dverami do väčšej dvorany. Podobalo sa to na  väznicu. Roštová lávka, dvere vedľa dverí, kovová sieť, mreže. Sotili ma do jednej miestnosti - boli to sprchy a prikázali mi osprchovať sa. Hodili mi balík s bielizňou, oranžovými montérkami a teniskami. Nebolo sa koho na niečo opýtať. Osprchoval som sa, obliekol do „väzenského,“ sadol na lavicu a čakal. Asi som trochu aj zaspal, zobudil som sa s príšerným zmäteným snom. Dvaja pomerne silno vyzerajúci maníci ma schmatli pod pazuchy. Vyšli sme na lávku, potom cez strážené mreže do miestnosti s ručne napísaným nápisom „Veliteľ.“

Veliteľ bol plešatý, obézny, na pohľad nesympatický. Letmo po mne pozrel, potom nalistoval nejaké papiere. „Miki Parkin, inžinier, energetika. Dobréé... Takých tu potrebujeme.“

Hrklo vo mne. Doteraz som tu bol ako vo sne, ale už bol čas začať sa brániť. „Čo potrebujete? Kto ste? Prečo ste ma uniesli? Akým právom ma tu držíte? Môže mi to niekto vysvetliť?“

Veliteľ sa ironicky uškrnul: „Niečo vám vysvetlím, Miki. Ale len veľmi stručne. Na to hlavné musíte prísť sám. Teda takto: Môžete len držať hubu a krok, ináč sa vám nebude veľmi dariť. Nebudeme sa s vami párať. Ak budete robiť čo sa žiada bude dobre, teda najmä pre vás. Ináč vás zomelieme zaživa. A ešte niečo. Čo ste robili pri kábli? Na to sa ešte opýtame neskôr, zatiaľ si rozmyslite odpoveď. Berte ho! Od zajtra nech zarezáva.“

Dvaja paholci ma opäť zdrapli, vyviedli na chodbu a späť do dvorany. Otvorili jednu celu a sotili ma dovnútra. Cela bola malá, pomerne čistá, s dvomi poschodovými pričňami. Na dvoch spodných lôžkach ležali nejakí mukli. „Vitaj,“ povedali polohlasom, „potrebovali sme tretieho do mariáša.“

Neuhádli, pomyslel som si. Mariáš nehrám. Na chvíľu som zaspal, ale s hrozným snom, takmer podobným halucináciám som sa o hneď aj prebudil. Jeden z mojich spolubývajúcich ma triasol: „Vstávaj na raňajky.“ Vyšli sme na lávku a na jej konci zahli do jedálne. Dlhé úzke stoly. Jedlo vydávali pri okienku. Štvrtka chleba, akási gebuzina ako nátierka a čaj. Asi pätnásť chlapov mlčky jedlo. O desať minút bolo po všetkom. Pri odchode z jedálne nás selektovali. „Parkin? Ostaň tu! Pajďoš na školenie,“ povedal mi postarší dozorca v červenej kombinéze, asi kápo - aspoň tak som usúdil podľa bielej pásky, čo mal na rukáve. Možno tiež väzeň,  pomyslel som si.

Zaviedol nás do „učebne,“ malej peknej miestnosti s komputermi a dokonca aj s modelom ponorky a ľadoborca. Hádam ma nejdú školiť za námorníka?

Vošiel chlap v čiernom overale, hodil predo mňa kopu šanónov a štekol: „Za týždeň to musíš všetko zožrať! Ak by si chcel protestovať, tak už teraz môžeš pekne dostať preventívne po papuli. Každý deň bude preskúšanie. Tak si to rozvrhni a neflákaj sa!“

Stále som bol v šoku. Spadol som do nejakého šrotovníka, pomyslel som si. Nemá zmysel odporovať pokým nezískam viac informácií. Dobre, pozriem tie šanóny. Z ich obsahu som ale nezmúdrel. Jeden bol popis atómového reaktora z historickej ruskej atómovej ponorky, v druhej popis vákuovej odstredivky, tiež už prakticky historickej, pre zmenu francúzskej.

Začal som ponorkou. Atómový reaktor na vysoko obohatené palivo. Tepelný výkon 100 MW. Technologická schéma, systém riadenia - meranie a regulácia. Začítal som sa do úvodnej kapitoly. Terminológia - ako pre pamätníkov.

Ani som sa nenazdal a už ma viedli k obedu. Jedáleň bola poloprázdna, jedlo jednoduché, ale dalo sa zjesť. Jeden z dozorcov si ku mne prisadol, ten obor s vrkočom na inak holej hlave, čo ma priviedol do študovne. „Otkuda ty?“ opýtal sa.

Odnikuda!“ odvetil som, ale hneď som si uvedomil, že lepšie bude konverzovať. Snažil som sa to rýchlo zahovoriť. „Z tejto krajiny, teda ak ste ma neodviezli ďaleko.“

„No, veď ja sprasivaju neoficialno, len tak, mimo slúžby. Teraz pre teba hódinu prestávka. O druhej poobede bude prvá examinacja.“  Odišiel. Niečo ho žerie, pomyslel som si. Jeho reč mala ruský prízvuk, občas ruské slovo, aj ksichtom vyzeral na Rusa. Zdalo sa ale, že sa chcel nejako ku mne priblížiť.

Prechádzka bola vo veľkej bubline s výhľadom na krajinu. Skoro ako u nás. Skúsil som v nej identifikovať nejaké záchytné body. Podobalo sa to na dolinu pri úložisku. Na kopci bolo vidieť vrtule - bol to teda Hladný vrch, veterná farma ktorú som poznal! A keď okolo preletel DUCK a pristál svojím typickým štýlom, podobajúcim sa skôr na strmhlavý nálet, bol som doma. Lietadlo ma zaujalo. Najmodernejší typ pre krátke trate so strmým štartom, zato veľmi úsporný. Z motorov šľahal modrý vodíkový plameň ako z letlampy. Mali sme také v Austrálii, dopravné aj bojovú verziu. Fascinoval ma jeho krátky štart a pristátie. Ale stále sa mi niečo nepozdávalo. Ako v predchádzajúcom čase skoro všetko.

Popoludní, len čo som si sadol v učebni, vošiel „veliteľ.“ „Tak teda, najprv. Čo ste robili pri tom pri kábli?“ „Bol som tam služobne. Merať poruchu. Našiel som ju,“ odpovedal som, „som zamestnancom štátnej...“  „Hovno, bol si, teraz si náš otrok. Čo tam potom robil ten policajt?“ „Je to jeho rajón. Ja sa tu nevyznám, čo kto robí. Je tam vojenský objekt“.

„Takže s tou dierou nemáš nič spoločné, hovoríš. Skoro ti verím. Dobre, zatiaľ stačí. Čo si sa naučil?“ „Študujem to. Dobre by bolo vedieť, načo mi to bude.“„Dozvieš sa! Pokračuj.“ „Veliteľ“ vstal a bez slova odišiel.

Nemohol som sa sústrediť. Trochu som sa nútil študovať výkresy, ale nedalo sa. Hlavou mi neustále krúžili otázky, čo sa to vlastne deje. Ale ani tie nemali žiadny systém. Dobre. Musím si to nejako zoradiť. Čo..., prečo..., načo...? A začať si rátať čas. Dnes by mal byť Nový rok. Hmlisto som si vybavil že som s priateľmi chcel osláviť Silvestra a potom ísť na lyžovačku. Pozvala ma Jane, moja spolužiačka. Ako vždy, bol som len jej záloha na také príležitosti. Vždy poruke. Možno ma ani nečaká. Veď som jej sľúbil, že do polnoci na Silvestra prídem. A neprišiel. Asi už ťažko.

Týždeň uplynul ani som sa nenazdal. So svojimi spolubývajúcimi som sa prakticky ani nestretol a ak áno, veľmi sme spolu nehovorili. Jeden bol počerný s maďarským prízvukom, druhý sudetský Nemec s tvrdou češtinou. Nechcel som začať žiadnu diskusiu - a oni očividne tiež. Všetci sme akosi vyčkávali. Báli sme sa provokácie. Každý sa snažil hovoriť len tak, o ničom.

Štúdium dokumentov bola pre mňa hračka. Majúc takmer fotografickú pamäť, hltal som z manuálov stránku za stránkou. Ale neskúšal ma za celý čas nikto.

     V cele, keď som si uvedomoval svoj dosť pochybný a beznádejný status, som prežíval takmer halucinácie. Otrok? Prečo, kde a dokedy? Odpoveď však neprichádzala.  Postupne som sa uspokojoval. Zachovaj si chladnú hlavu! Nejako bude. Správaj sa pragmaticky. Darilo sa mi udržiavať rozvahu, nestrácať hlavu. Začal som si uvedomovať čas. Nepotreboval som si nič zapisovať, pamäť mi zatiaľ slúžila pomerne dobre.

DO JAMY

Ráno ma ešte pred budíčkom zobudil môj známy dozorca s vrkočom: „Davaj, pajďom do jamy. Na dlhšie. Máme spolu slúžbu. Bude okej. Neboj sa!“

Nebál som sa. Nemal som nič, čo by som si mohol zobrať. Zbalený som bol hneď len čo som sa obliekol. Plešivý ma strkal pred sebou. Keď sme išli okolo kancelárie veliteľa, jeho dvere sa otvorili a ten sa so širokým úsmevom na mňa zaškeril: „Veľa šťastia, Miki. Dúfam, že sa ti bude dariť. A s tou nabíjačkou v diere sa netráp. Prišli sme na to.“ Otočil sa a zatvoril dvere skôr, ako som stihol otvoriť ústa.

Prišli sme k veľkým vrátam, za nimi  bola dlhá štôlňa ako v bani. Na koľajniciach stáli vozíky, podobné starodávnym baníckym huntom. Boli naložené vrchom. Vtesnali sme sa do jedného vozíka, boli sme štyria a sedeli sme po dvoch oproti sebe, prikrčení, skoro sme sa dotýkali hlavami.  Plešatý sedel vpredu v maličkej elektrickej lokomotíve. Vyrazili sme do polotmy štôlne.

Sledoval som trasu, snažil som sa zapamätať smer aj vzdialenosť. Štôlňa bola rovná, išli sme pomaly. Asi po troch kilometroch koľaje strmo klesli a vláčik prudko zabrzdil. Zastali sme pred hrubými zvislými mrežami. Za nimi bola obrovská podzemná kaverna, akoby nejaké obrovské vyfúknuté vajce zvnútra. Kaverna mala steny z masívneho kameňa, občas vystuženého betónovými rebrami. Koľajnice končili na malej točni za mrežou, od nej odchádzali naľavo do nejakého tunela aj napravo do tmy ako čiarka nad T.

Vyložili sme náklad a plešatý nás nasmeroval k výťahu. „My pajďom hore,“ ukázal palcom za mreže, hore do kaverny, kde vo výške asi pätnásť metrov bola veľká plošina s podlahou z priehľadného roštu podobná balkónu. Nastúpili sme do výťahu a pohli sa.

„Ako dlho tu budeme?“ opýtal som sa plešatého.

Neznaju, možna aj navždy.“ Ak to mal byť vtip tak sa mu teda veľmi nepodaril.

Stáli sme na plošine z roštu, pod nami  sa rozprestierala poloosvetlená jama. Vláčik z pred nej už odišiel. Ataman nás usmernil k dlhému stolu. Posadali sme si a hľadeli naňho. Hovoril svojou lámanou rečou. „Štoby sme na seba stále nezazerali, trochu sa predstavme. Menja  zovut ataman Taras. Ja načalnik. Moj ukol je dať tuto reaktor do prevádzky. Zdes Gazda už tu bul. Vy dva novije, slušajte. Budem zdes vspolurabotať. Dolgo. Tak slušajte a verte mne. Sme zdes na odnoj lodi. Teda, vlastne, na odnoj ponorke.“

 Už mi došlo, prečo som študoval tie šanóny. Za plošinou v jednom rohu bol kus ponorky, presnejšie povedané, reaktorový modul starej atómovej ponorky, asi ruskej. Akýsi priehľadový model. Mal celú kostru ponorky, ale bez obšívky. V čele bez prednej priečky bol velín. Už len periskop chýbal.

PRVÝ TÝŽDEŇ V JAME

Taras nás začal školiť. Pomaly sa mi začalo vyjasnievať. Reaktor tu bol zabudovaný asi ešte za studenej vojny. Mala to byť akási ruská tajná základňa, jej účel mi zatiaľ unikal. Taras nám poukazoval zariadenie aj príslušné priestory. Vzadu za „Kurskom,“ ako nazýval torzo ponorky, bola kopa debien s nápismi „zapasnyje časti.“ Začali sme prehľadávať ich obsah. Tak som sa zažral do práce, až mi celkom vyšumelo z hlavy, že sa nachádzam v zložitej situácii s dosť nevyjasnenou perspektívou. Práca ma nejakým podivným činom začala baviť a moja situácia ma prestala zaujímať.

Zariadenia, ktoré sme vybaľovali boli unikátne. Ako z múzea. Taras ich triedil podľa nejakého, iba jemu známeho kľúča. Čoraz viac to nedávalo zmysel. Prístroje s ventilmi, elektropohony, škatule s laboratórnymi prístrojmi. Pomaly som sa uisťoval, že Taras v tom lieta ako papier v prievane. Nemal tušenie čo robiť. Ešte sme chvíľu bezmyšlienkovite prekladali zariadenia z kopy na kopu, potom prenášali nejaké rúry. Taras bol čoraz viac spotený a nervózny. Nakoniec to vzdal, vyhovoril sa na hlad.

„Kanec,“ zahlásil, „niečo pokušajeme. Utrom budem pokračovať.“ Poznámkový blok, do ktorého si čosi stále zapisoval, teraz už zhúžvaný a prepotený, si strčil za košeľu. Otvoril veľké plechové vráta vedľa rozvádzačov a rozsvietil svetlo. Vnútri bolo niečo na spôsob bufetu. Podlhovastý stôl s lavicami, kuchynský pult a a sporák.

Taras pokračoval: „Sdelaju boršč. Bude dobrý, uvidíte.“ Už sa upokojil. Boršč bol z konzerv, bolo ho veľa a chutnal mi. Na konzervovú stravu som bol zvyknutý z Austrálie.

Mlčky sme jedli. Boli sme riadne unavení, ale Taras nám nedal zaspať. Začal nahlas uvažovať a celkom nečakane sa nám začal zdôverovať: „Znajete, ja zodpovedám za pracu.“ Nepovedal za akú a nikto sa na to ani nepýtal. Taras vlastne celý čas viedol monológy. Jeho jazyk bol strohý a pomerne jednoduchý. Vety začínal po rusky a potom prešiel do nášho jazyka. Občas sa mu podarila aj nejaká spisovná veta. Ale väčšinou komolil oba jazyky spolu.

Ja zdes dobrovoľno, na kontrakt. Už budem mať rok za sebou, ešte jeden bude. Ja ne kapo, kak vy dum... no myslite. Ja inžener. Po elektro energetike. Platiat dobre. Aspoň moja žena tak píšet. Ale už dva mesjace nenapísala ničevo. Stále si utieral pery, akoby mal cukrovku alebo alkoholický absťák. To druhé bolo pravdepodobnejšie.

Mal svetobôľ. Nakoniec z ničoho nič vyskočil a vybehol na plošinu a sa prehrabávať v jednej debni. Vytiahol z nej kartón, netrpezlivo  ho otvoril a vybral z neho valcovú dózu. Podľa štítka v nej mala byť papierová páska do starodávneho zapisovača, ale namiesto nej tam bola, čuduj sa svete, fľaša vodky. A v ostatných dózach tiež. Taras s trasúcimi rukami fľašu otvoril, priložil jej hrdlo na pery a dlhými dúškami hltavo pil. Dobrú polovicu fľaše stiahol ako malinovku. Utrel si ústa, pozrel akoby nás videl prvýkrát v živote, pousmial sa a podal fľašu Gazdovi. „Ja znal, že musia byť nekde zdes. A byli. Celý dlhý čas som ich iskal. Ale ja som vytrvalý, nájdem aj pod zemljou, kak vidíte.“

Gazda si skromne upil, aj my dvaja. Ataman fľašu dopil a otvoril druhú. Upil si už striedmejšie. My traja sme pomaly usrkávali. Ataman zľahka posediačky zaspal a začal chrápať.

Gazda prevzal velenie: „Poďme spať. Už som tu skoro pol roka, ale takéto čosi som zažil prvý raz. Ráno bude múdrejšie. Dúfam.“

Poukladali sme sa na lavice a do debien, kde bola mäkká výstelka. Noc neprebehla pokojne, skoro vôbec som nespal. Sny v polobdelom stave boli hrozné. Stále som rozbaľoval nejaké škatule a v nich boli ďalšie a ďalšie. Potom sa mi realita miešala s halucináciami. Modul ponorky sa zrazu javil ako trojdimenzionálny počítačový model. Chcel som sa na ňom niečoho dotknúť, ale ruka mi vždy prešla cez konštrukciu. A stále dookola. Nakoniec som celkom vyčerpaný zaspal.

S počerným gazdom aj so sudeťákom sme sa  skoro naraz zobudili. Aj oni nevyzerali vyspatí. Sušilo nás. Každý si riadne potiahol vody. Počerný ohrial boršč, najedli sme sa a čakali na atamana, kedy sa zobudí. Spokojne chrápal v sieťovom lôžku. Nebudili sme ho.  Gazda sa pomaly rozhovoril: „Som tu už pol roka. Bol som starostom v Kolove, to je tam dole na juhu, za priehradou.  Služobne som bol v Mravenisku, zaspal som v hoteli a zobudil sa až tu. Nikto mi nič nevysvetlil, a keď som sa vypytoval a vzdoroval, dostal som nakladačku. Tí čierni sú tu gorily, s nikým sa nehrajú. Tuto ataman je pomerne solídny, ale vyzerá to že sa v robote veľmi nevyzná. Zvárali sme nejaké rúry čo sem idú štôlňou od geovrtov, asi na chladenie reaktora. Väčšinou som však zváral ja, lebo som tu bol jediný zvárač. Ataman bol ako pomocný robotník. Ale robil ako čierny. Dokončili sme to a potom sme boli dva týždne v bubline. Fajn život.“ Dozorcovia si tam občas prepašujú aj nejaké baby, aj nám ponúkali, ale nebol o ne záujem.

Ataman sa prebudil, ako slepý sa zmotal zo siete, našmátral škatuľu s fľaškami a z jednej si poriadne upil. Potom sklonil hlavu do vedra a hltavo sa napil vody. Pozrel po nás kalným pohľadom a zahlásil: „Novyj deň. Kako krasivo načinaetsja.“

Až do konca týždňa sme robili súpis a kontrolu meracích trás a prístrojov. Ataman sa totiž konečne trochu zorientoval a inštruoval nás, že máme rekonštruovať a oživiť meracie trasy.

Bolo toho dosť. Ataman vždy popoludní začal nasávať a večer už bol tuhý ako sadra. My sme to využívali na debaty. Týždeň ušiel ako voda.

Dozorcovia k nám hore nechodili. Mali dole, na konci štôlne pri zvislej mreži,  takú kukaňu, tam trávili väčšinu času. Len čas od času niektorý prišiel k mreži a zapískal na píšťalku. Raz som sa pokúsil zliezť po rebríku, ktorý šiel z balkóna dolu na dno kaverny. Bol obmotaný chuchvalcami ostnatého drôtu, ale chcel som skúsiť, ako tuho ten drôt drží. To som nemal robiť. Asi tam bol nejaký senzor. Obaja dozorcovia vybehli z kukane a začali vyťahovať pištole. Rýchlo mi došlo a tak som skočil späť na plošinu. Najvyšší čas, lebo iskry z elektromagnetického paralyzátora len tak zasršali po rebríku. Viac som sa už na rebrík nepokúšal vyliezť. Inač keď nám dozorcovia chceli niečo oznámiť, tak na nás zahulákali alebo búchali kusom rúry na zvislú mrežu. Ataman sa vždy vystrčil a oni mu dávali potrebné pokyny. 

V nedeľu večer atamana opäť zavolali dole. Ataman išiel k výťahu, lebo sem hore sa okrem rebríka dalo prísť len výťahom, chvíľu tam pobudol, a keď sa vrátil, oznámil nám, že zajtra prídu krti. Mali sme sa zdržiavať na plošine a nikam neodchádzať. Nevedel som, kto sú to krti, ale Gazda mi to vysvetlil: „Je to taká skupina, čo tam dolu pod úložiskom vykráda staré palivové články. Ja som tam robil dva týždne, našťastie ma odvelili k zváraniu. Vždy zospodu prevŕtajú základovú dosku úložiska, uvoľnia článok a spustia ho do kontejnera na koľajniciach.

Prevezú ho popod nás do dielne tuto na druhej strane. Tam ho v horúcej komore rozrežú a staré uránové palivo, také malé šedožlté tabletky s dierkou uprostred vysypú do iného kontajnera. Pôvodný článok zase zavezú naspäť. Musí to riadne žiariť, lebo vždy keď vezú článok, začnú húkať výstražné signály a musíme ísť nazad. Za tie valcové silá.“ Ukázal dozadu na nejaké valcové betónové nádrže, ktoré mali podstavce dolu na podlaží pod plošinou. Prechádzali cez ňu a mizli v povale kaverny. Často som premýšľal, na čo vlastne sú.

KRTI

Ráno nás zobudil ruch. Na spodku jamy pristal vláčik, taký, ako doviezol nás, ale dlhší a obrátený. Tlačila ho lokomotíva. Vystúpilo z neho desať chlapov v žltých kombinézach. Gorily v čiernom im otvorili mreže a vláčik vcúval priamo pod nás. Chlapi v žltom sa začali prezliekať do pogumovaných odevov a každý si na prsia zavesil plynovú masku. Túto situáciu som vnímal akosi podvedome, pretože ma zaujal jeden z nich. Nemohol som z neho odtrhnúť oči. Bol to predsa Kris, môj spoločník, policajt z mestečka! Bol ostrihaný dohola a zmenený na nepoznanie. Aj on zdvihol oči dohora a zahľadel sa priamo na mňa. Pozorne si ma prezeral. Schválne som pristúpil bližšie a osvietil som si tvár lampou. On to pochopil a urobil to isté. Nenápadne, len tak pred telom mi zľahka zamával. Pozdrav som opätoval. Už som vedel, že sme opäť spolu a je treba niečo podniknúť. S ním to pôjde.

Krti si zobrali krompáče a lopaty a zamierili pod nás dozadu až zmizli z dohľadu. Počul som, ako si Kris začal pískať starodávny nápev z filmu pre pamätníkov „Most cez rieku Kwai.“ Za nimi zacúval aj vláčik.

Druhý týždeň nášho pobytu bol ešte rušnejší. Práca nám išla od ruky. Krti vždy raz-dvakrát denne prešli pod nami s kontejnerom, my sme sa  presunuli dozadu, za obrovské podzemné silá. Ataman, obyčajne už pripitý zostal spať v sieti. Skúšali sme ho zakaždým upozorniť, ale neprívetivo vrčal, tak sme to vzdali. Ja som obyčajne zostal za silami, snažil som sa hľadať nejakú únikovú cestu.

V jeden podvečer - čas sme merali veľkými hodinami, lebo podľa slnka sa riadiť nedalo - som tam zostal sám a priestor skúmať systematicky. Silo malo priemer okolo šesť-osem metrov, bolo ich päť v rade. Prechádzalo plošinou, dolu v kaverne stálo na ôsmich šikmých nohách, hore bolo zaliate do povaly kaverny. Medzi nohami sila boli dve veľké ventilačné potrubia, ktoré zase ústili do bočnej steny. Nohy stáli v takých veľkých miskách, akoby boli osadené v kvetináčoch. Niečo sa mi marilo načo je to tak robené, ale nespomenul som si.

Vrátil som sa k ponorke. Všetci už spali. V kaverne bola polotma, iba zdola od krtov presvitalo svetlo. A občas sa odtiaľ ozývala pískaná pesnička na motívy mne dobre známeho pochodu od rieky Kwai.

Ďalší deň ataman dostal pokyny na ďalšiu prácu. „Mame oživiť a otestovať sistemu upravlenja. A zostaneme zdes tak dolgo, jako bude nada. Nevidím to ružovosto. Tak odin - dva mesjace.“ Zdúpnel som. „Jeden - dva mesiace? Dobre som počul? V tejto diere  za jeden - dva mesiace zdochneme. Bez slnka a čerstvého vzduchu. Neviem, prečo som tu, ale trest smrti? A to platí aj pre teba, ataman. Čo si to podpísal za kontrakt?“

Ataman spozornel. „Kak dumaješ? Môj kontrakt? Što s nim?“ Otázniky nemali konca - kraja. Nakoniec ataman polemiku uzavrel so slovami. „Podumaem, v čom delo. No začnem rabotať. Aby nebolo horšeje.“

Pracovali sme ako stachanovci, dokonca ataman (trochu) prestal piť. Nebolo času ani na debaty. Konzervy sa už všetkým, vrátane mňa, začali prejedať. Čo nám ale najviac chýbalo bolo slnko. Dni nám splývali s nocou a už to liezlo na nervy. Akoby sa zastavil čas.

V jeden večer sme už nevládali. Vytvoril som si také súkromné miestečko.  Bolo úplne vzadu, pri silách. Postavil som si malú izbičku z jednej veľkej debny a izolačnej peny. Pomaly som zaspával. Snívalo sa mi, že som vojak nejakej neznámej armády. Pochodovali sme ako zo starodávneho filmu „Most cez rieku Kwai.“ Stále a stále dokola. Tu na plošine.

Precitol som. Pochod  však nebol sen. Znel zospodu, skoro podo mnou. Zliezol som z lavice a začal pozerať dolu cez rošt. Blikala tam banícka lampa. Postava si ňou osvecovala tvár.

Bol to Kris. Rýchlo som zablikal lampášom a tiež som si osvietil tvár. Kris zakričal: „Zajtra o tomto čase! Prichystaj nejaký špagát! Na poštu! Musím bežať.

Zhasol a stratil sa v tme. Pomaly doznieval jeho obľúbený pochod. Druhý deň som sa nevedel dočkať večera. Zohnať špagát aj veci na písanie nebol problém.

Večer sa ataman trochu rozrečnil a bolo cítiť, že mu naša situácia vŕta hlavou. Trúsil poznámky: „A što vy na to? Ak to neurobíme, čo bude? Ale spravíme, nie? Patom pojedeme na oddyh na svetlo, do bubliny. Tam bude zábava aj baby. A pogovorim s načalnikom. Tak nevozmožno rabotať.“

Jeho reč sa vylepšovala, aj keď ku spisovnej to malo stále veľmi ďaleko. A znovu začal piť. Otvorili sme totiž jeden malý kontajner, kde boli deklarované „Kazety SUZ.“ Boli to také štvorhranné rúry a v hlavici každej boli zastrčené fľaše s pijatikou, tentoraz s whisky. „Eto od našich druzej z SŠA. Tak soedinjajus proletari vsego mira“, radostne ich okomentoval ataman.

Prvú fľašu ako obyčajne vypil skoro sám, nám sa ušlo len po malom poháriku. Už som skoro zabudol ako chutí Johnnie Walker. A svitlo mi prečo to bol práve Johnnie Walker. Predsa kazety boli štvorhranné. Tak ako aj fľašky. Voľný priestor v kazetách bol využitý skoro dokonale.

Ataman zaspal prvý a zvyšok sa tiež rozišiel. Zamieril som k svojmu pelechu. Na Krisa som si spomenul až po prvých taktoch našej spoločnej piesne. Skúsil som aj ja zapískať jeho pochod, ale mal som sucho v krku. Len som čosi zasyčal.

KRISOVE ZÁPISKY

Krisova lampa zospodu zablikala. Krátko som odblikal. „Zhoď špagát, pošlem ti list.“ Nehovoril nahlas, ale rozumel som. Zhodil som dolu tenký káblik, Kris naňho priviazal papierik a šklbol drôtom. Vytiahol som ho hore. Len tak - tak, že som ho neodtrhol, keď papier prechádzal cez rošt, ktorý tvoril podlahu. Budem tu musieť urobiť väčšiu dieru, pomyslel som si. Papier som odviazal a drôt som zľahka pohodil. Bolo tu veľa všelijakého odpadu, takže k nemu dobre zapadol. 

S tajomstvom pod košeľou som zaliezol do svojho pelechu, zasvietil maličkú lampičku a pod dekou som začal študovať.

Boli to rôzne literárne žánre. Jednotlivé poznámky, krátke úvahy, otázky nikomu. A hneď v úvode výzva ku mne, aby som sa literárnou úrovňou veľmi nezaoberal. Nemal som to koniec- koncov ani v úmysle. V prvom rade som bol veľmi zvedavý.

Zápisky začínali jeho nástupom do podzemia. Priviedli ho sem prednedávnom aj s Prďom. Vedeli, že je v mestečku policajtom. Pridelili ho k partii krtov, čo mala za úlohu vykrádať úložisko.

S hrôzou zistil, že tu ide o krk. Tí z podzemia vraj vždy zmiznú bez stopy. V ich partii boli len dvaja, čo tu robili aj predtým, ale len krátko. Ostatní boli celkom noví,  temer zo všetkých profesií. Dvaja homlesáci, jeden bol dokonca na úteku pred súdom za nejaký kriminálny čin, ďalší bol naverbovaný k naftovým vrtom na Aljašku. Somár, takto sa nechať nachytať, veď tam už skoro nič nie je.

Potom nasledovali dosť logické Krisove poznámky. „Úložisko aj kraj okolo dobre poznám. Cesta sem po koľaji je dlhá asi tri kilometre. Môže to byť od väznice. Žeby sa tam točilo niečo ilegálne?“

Možnosti úteku: Prebojovať sa spiatky tunelom do basy. Ale to by ľahko zvládli, určite tam majú kamery alebo čosi také. To je asi posledná možnosť. Kopať. Vodorovne alebo zvisle hore? K tomu treba vedieť aspoň približne polohu. Ale ak sme prišli od väznice, logické by bolo kopať paralelne s príjazdovým tunelom.

Samozrejme, že vodorovne je nesprávne. Tunel musí ísť popod potok. To znamená kopať najprv rovno a potom hore, mierne hore, asi pätnásť stupňov. To by vyliezlo zo svahu pred úložiskom. Asi stopäťdesiat - dvesto metrov. Fajn. Hodil by sa kompas. Miki, porozmýšľaj o tom. Zatiaľ budeme chystať náradie. Ozvem sa tak o týždeň.“

Krisove úvahy boli racionálne. Chýbal tomu však jeden aspekt - či a ako sme sledovaní a ak áno, kde sa nachádzajú kamery a senzory. Teda tam dole. Tu hore som našiel dve kamery, jedna bola hore na mreži, druhá na stene asi snímala veliaci pult Kurska, ako sme už naše monštrum - podzemnú ponorku familiárne volali všetci. To však nemuselo znamenať že tu nič iného čo nás môže monitorovať nie je. Skúsil som spraviť primitívny kompas zo zmagnetovanej ihly položenej na oleji na hladine vody v pohári, ale nefungoval. Stále sa natáčal ku generátoru turbíny, ktorú poháňal reaktor. Jasné, tam sú silné magnety na pomocnom budiči. Nič z toho asi nebude. A ešte k tomu okolo samá oceľ. Škoda, že ma to hneď nenapadlo.

Takto sme prežili necelé tri mesiace. Nevedel som ani presne koľko. Ušlo to nejako rýchlo. Začal som sa spoliehať na Krisa a jeho tunel. Veľa som toho nevedel, lebo Kris už tak často nechodil a keď prišiel, ani veľa nerozprával. Vraj začali kopať únikový tunel.

Noci som už mával pokojnejšie. Halucinogénne sny už neboli tak časté. Radšej som chodil spať neskoršie. Premýšľal som nad situáciou, v ktorej som sa ocitol. Bolo jasné že sa to s nami určite neskončí dobre. Vedeli sme už veľa. Išlo tu asi o ilegálny obchod s jadrovým palivom, možno v napojení na svetový terorizmus. Načo sme pripravovali „Kursk“ mi ešte nebolo dosť jasné, ale asi to súviselo s potrebami energie pri prepracovaní jadrového paliva.

 Odstredivky spotrebovali veľa energie. Aj súvislosť medzi geotermálnymi vrtmi a touto akciou som už mal vyriešenú. Reaktor predsa potrebuje chladenie, geovrty boli len vynikajúca zámienka. Voda z vrtov by chladila reaktor a oteplená voda by sa považovala za geotermálnu. Vynikajúci nápad. A tie zdržania pri vrtoch a podobne, čo sa premieľalo v tlači, bola tiež kamufláž. Zdržania boli spôsobené týmito ilegálnymi aktivitami, spojenými so získaním vyhoreného paliva. Dodávky technológií smerovali aj sem alebo hlavne sem. Geotermálna elektráreň bola len a len krycia akcia.

Palivo z jadrových elektrární, aj keď sa nazývalo „vyhorené“, obsahovalo ešte veľa štiepiteľného uránu. Alebo naopak, jeho vyčistením sa získalo veľa vysoko rádioaktívneho odpadu, ako stvoreného na špinavú bombu. Len ako ho dostanú von? Snáď majú plán.

Uvedomujúc si svoje postavenie, pomaly som získaval odhodlanie byť aktívnejší pri pokuse o únik. V doterajšom živote som pred takýmto vážnym problémom nikdy nestál. Skôr by sa dalo povedať, že som životom prechádzal pomerne jednoducho. Moje rozhodnutie ísť do misie v Austrálii bolo síce motivované pokusom zmeniť nudu a stereotyp práce projektanta, nakoniec sa ale ukázalo, že to nebola príliš náročná skúsenosť. Bolo tam dobre, splnila sa moja romantická túžba po dobrodružstve, ale nič viac. Tam sme mali na riešenie problémov vybudovanú účinnú a výkonnú infraštruktúru.    

Rozpamätal som sa, ako sme sa raz dostali do konfliktu s extrémistami. Museli sme vyskočiť z auta a zaliezť do priekopy. Paľba nebola skoro žiadna, ale báli sme sa viac angažovať, lebo sme mali len krátke zbrane. Po privolaní pomoci, k čomu sme mali k dispozícii tri nezávislé kanály spojenia s veliteľstvom, bolo o päť minút po všetkom. Z ničoho nič priletel bojový DUCK, v prízemnom lete, úplne zahalený prachom, len taká guľa z prachu. Zozadu z neho ešte v slušnej rýchlosti akoby vypadli dve obrnené bojové vozidlá a bez zastavenia vpadli medzi extrémistov. O ďalších päť minút ich už viedli spútaných okolo nás a po príchode nákladných áut, kam ich naložili, všetci zase zmizli tak rýchlo, ako sa zjavili.

 Ich veliteľ, vysoký černoch sa na mňa zaškľabil a kývol mi: „Go on, boys.“  Išli sme „on“ a neverili sme vlastným očiam, či to nebol prelud.

Ale toto je niečo diametrálne odlišné. To bude asi tá pravá skúška. Bez spoľahnutia na super silu. Naopak, v pozícii slabého, bez informácii a v časovej tiesni.          

Rozprával som sa už aj sám so sebou: „Musíš na tom robiť viac! Samostatnejšie, Miki! Musíš zintenzívniť spoluprácu s Krisom. Aj s Gazdom a Hansom. A tiež sa zamerať na tie silá. Smerujú predsa hore, nie? A hore asi bude sloboda.“ 

Ale veci rýchlo nabrali iný spád a moje plány sa opäť ukázali ako poriadne premenné v čase.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Ondreja Podstupku

Ako vyhrať hádku s ľuďmi, ktorí neveria vo vedu

Ako vyhrať hádku s ľuďmi, ktorí neveria vo vedu.


Už ste čítali?