Dlhý polčas rozpadu-5. Časť

Autor: Ernest Ježík | 3.3.2018 o 17:30 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  452x

Román na pokračovanie s podtitulom „Ľahké akčné sci-fi bez mŕtvol a sexu“. - Dedina na koloch ako niekde v Pacifiku. A konečne sloboda aj trochu rozptýlenia. Len tie tri či štyri mesiace...

DLHÁ NOC

V hoteli sa teraz hmýrilo oveľa viac ľudí ako minule. Na recepcii sa zapisovali nejakí chlapi. Okolo nich bolo plno vakov a kufrov. Recepčná, teraz pre zmenu pani v stredných rokoch si vypýtala moje ID.

„Veď vy tu už máte izbu! Skoro som ju znovu prenajala. Máme všetko obsadené.“

Uvedomil som si, že musím zavolať Margit. Po prvé, zajtra ledva dám veci do poriadku, po druhé, bol som zvedavý na výsledky merania a po tretie, bol tu Bélov úraz a musel som to nahlásiť.

Ale Margit nebolo. Zveril som to teda odkazovaču a Informoval som ju aj o tom, že sa ráno pozriem, či kábel nie je poškodený práve tam, kde sme našli chodbu. A že sa možno zdržím až do večera. Poprosil som ju, aby mi zajtra zavolala. Vedel som dobre, že to by ona nikdy neurobila. Bola na to príliš namyslená. Nebola môj typ. Ako pesimista som si uvedomil, že to, čo sa stalo jej nikdy nevysvetlím. Ona to „tam vonku“ poznala skutočne len z tridékina.

Vypýtal som si kľúč a išiel som skontrolovať izbu. Bola otvorená. Veci boli nahádzané na kope, premočené a špinavé. Staršia pani práve vyťahovala spacák, z ktorého sa sypala špina. Asi chyžná, pomyslel som si.  Pani sa ma opýtala:

„Kde ste to boli,  preboha. Čo ste spadli do studne?“ krútila hlavou. Zobrala spacie vaky a vyhodila ich na chodbu.

„Choďte sa najesť alebo choďte niekam inam! Ja vám to zatiaľ operiem a upracem.“

Vrátil som sa na recepciu. Už tam nikoho nebolo. Chlapov, čo sa tam prihlasovali som stretol na chodbe.

Vzadu sedeli obaja kibici, ale mariáš nikto nehral. Pozerali priamo na mňa. Pri nich sedel ešte jeden chlapčisko, stopercentný homlesák. Podriemkaval, hlava mu padala nabok.

Nemal som náladu na žiadne reči, ale uvedomil som si, že by nebolo zdvorilé, aby som si sadol inde. „Je tu voľné?“ opýtal som sa. Mlčky prikývli, jeden mi prisunul prázdnu stoličku. Prisadol som si.

Wiz, starostova dcéra, čašníčka - brigádnička pribehla a opýtala sa svojou obligátnou otázkou: „Objednáte si niečo, pán Parkin?“  Bol som hladný, smädný, unavený, aj nahnevaný. Môj veliteľ v Austrálii s obľubou hovorieval, že takýto vojak, ak je navyše ešte aj po zuby ozbrojený je najlepší.

„Polievku s chlebom a pivo. A túto prísediacim niečo tvrdé, zaslúžia si,“ pozrel som sa na nich a spýtal sa, či súhlasia. Kibici svorne prikývli.

Homlesák sa náhle strhol a zobudil, asi začul „niečo tvrdé.“ „A mne nič? Čo sa hneváme?“ Nech ťa čert berie, pomyslel som si. Nikdy som ťa nevidel.

„Aj jemu jeden. Aj pivo,“ doplnil som objednávku.

Kibic po ľavici sa ma opýtal: „A čo Béla, ako mu je?“

„Dúfam, že dobre. Aspoň tak vyzeral, keď som odchádzal. Má zlomenú nohu.“

„A asi aj veľký smäd. Musím mu zaniesť zopár pív,“ uškrnul sa druhý kibic. „Ale nič v zlom. Je to dobrý chalan. Každému pomôže.“

Wiz priniesla jedlo aj pijatiku. Polievka príjemne voňala, vatový krehký domáci chlieb mal kôrku ako zo zlata.

Štrngli sme si, vypili do dna. Kalíšky boli malé, ani nie poldecové. Vypiť ich na ex nebolo ťažké.

Najedol som sa, chlapi pritom diskrétne mlčali. Ani som si nevšimol, že medzitým sami objednali.

„Tak nech sa Béla uzdraví,“ pripili sme mu na zdravie.

Homlesák si utrel fúzy a opýtal sa: „Vy ste z mesta? Budíte taký dojem.“

„Áno. Kontrolovali sme vedenie na Hladnom vrchu.“

Kibic po ľavici sa zapojil: „Ja to tam poznám. Montovali sme tam turbíny. Odrábali sme si svoj podiel.“

Vedel som, o čo ide. Občania Mestečka mali podiel na výrobe veternej farmy na Hladnom vrchu. Svojho času bola najproduktívnejšia veterná farma u nás. Podiel si ľudia mohli aj odrobiť. Ročne im za jednu jednotku podielu vyplácali neveľkú čiastku. Kto vtedy robil celý čas, trochu si teraz pomáhal.

Homlesákovi sa debata očividne nepáčila. „Čo, čo ste si odrábali? Len ste sa tam flákali. A ja mám ho...“

„Nemal si si svoj podiel prepiť, Prďo. Mal by si aj ty,“ utrel ho druhý kibic. „A daj pokoj, nevyrývaj.  Kto je na teba zvedavý? A vôbec, ty sa máš na čo sťažovať. Nič nerobíš, a každý deň sa tu iba spíjaš a klebetíš ako stará baba. Čo si o nás všetci pomyslia?“

„Ja cudzích nemám rád. A najmä tých z mesta. Nič nerobia, len nás vyciciavajú. Nebyť nás, zdochli by od hladu. A predali by nás hocikomu. Objednaj teda, keď si si neprepil. Ja už nemám z čoho.“

Nebavilo ma počúvať ho, ani s ním diskutovať. Poznal som to v Meste. Len tam pre zmenu ľudia nemali radi vidiečanov. Dôvody tam boli skoro tie isté. „My tu na nich robíme a oni furt len čosi pýtajú a pýtajú.“ Akoby som ich počul. Nebolo ich až tak veľa, o to viac však kričali.

Vstal som a chcel som odísť. Prďo, to asi bola jeho prezývka však náhle vyskočil, zatočil sa smerom ku mne a natiahol ruku, ako by ma chcel udrieť. Bol to taký malý krpec a sotva mi čiahal po prsia. Len čo sa zahnal tak stratil rovnováhu a ja som tu jeho ruku len zľahka odtisol nabok. Zmena polohy ho samého poslala za svojou natiahnutou rukou, až spadol na vedľajší stôl a s ním sa zosunul na zem. Kibici vyskočili, schytili ho pod pazuchy a vyvliekli  von. Mal už dosť.

Do baru práve prichádzali cudzinci, čo sa pred chvíľou ubytovávali. Niektorí boli v teplákoch, iní v nových montérkach. Značka LOVYSTRA energo bola známa. Za kopcom stavali geotermálnu elektráreň. Teda, stavali. Prevzali to po nejakej menšej firme, ktorá ešte ani poriadne nezačala a už skrachovala. Asi rok či dva sa s tým už paprú. Ale vraj sa to má spustiť už na jar. Len mi vŕtalo hlavou, kde sa tu nabrala termálna voda. Hádam niekde na juhu, tam je termálnych prameňov dosť. No ale doba a výskum sa už asi zmenili od čias, čo som študoval.

Zaplatil som na recepcii. Pijatika aj s večerou ma stáli skoro stovku. Nie málo. Odišiel som na izbu. Bolo už upratané. Aj moje šaty z nemocnice tu boli. Nevedel som ako sa sem dostali. Ale nelámal som si s tým hlavu. Ľahol som si na váľandu a začal čítať noviny.

 Veľké dažde a víchrice. Bejzbal sme prehrali. Situácia v zásobovaní energiou v Meste ešte stále nebola stabilizovaná. Predpoveď počasia: Dážď a dážď.

V ruke som zacítil trhavú bolesť. Unavený som rýchlo zaspal. Zdalo sa mi, že som nespal ani minútu, keď ma zobudilo búchanie na dvere. Pozrel som na hodiny. Bolo len dve nad ránom. Vstal som a pootvoril dvere. Stál tam Kris.

„Prepáčte, že vás budím. Ale mám cestu na Hladný vrch. Chcel by som si to tam obzrieť, niečo mi tam nesedí a  ani ja neobsedím do rána. Ak chcete, poďte so mnou. A môžeme vytiahnuť aj vaše auto.“

KRIS

Hodilo sa mi to. Spal som síce len pár hodín, ale cítil som sa sviežo. Chcel som mať zajtra všetko čo najskôr v poriadku, aby som večer vypadol domov. Rýchlo som sa obliekol, zobral baterku a vyšiel von.

Nasadli sme do policajného Rovera a vyrazili na cestu. Auto na gumových pásoch bežalo ticho a rýchlo. „Niečo sa tu deje. Neviem čo. Znovu prišli tí chlapi od vrtov. Postavili si tam nové bubliny, nejaký zázrak techniky. Hneď vedľa vrtov. Autá behajú hore-dole celý deň. Je tu zmätok. Majú aj helikoptéru, neviem načo. Aj letisko, teda to krátke pre DUCKY dole dali znova do prevádzky. Idem to tam obzrieť. Už som v službe tri dni a zajtra ma príde kolega vymeniť. Tak mu chcem dať podrobné správy.“

„Ak to nie je tajomstvo, koľko vás v tej polícii pracuje? Zatiaľ mám dojem, že len jeden.“ Otázka len preto, aby reč nestála.

„Skoro máte pravdu. Sme traja. Ale jeden kolega je chorý a druhý, teda môj brat je na školení. Príde zajtra večer, oslávime Nový rok. Na dedinu s dvetisíc dušami to stačí. Je tu pokoj. Teda, býval. Máme aj niekoľkých civilných pomocníkov. Tí hliadkujú na ceste.

Predstavte si, školia nás aby sme dokázali viesť agendu. Požiadavka vyšla z kontroly, treba ju rešpektovať. Školenie bežalo po sieti, denne sme sedeli aj päť hodín pri termináli a učili sa. Ale záverečné skúšky sa robia osobne. To sa už nerobí diaľkovo. Kolega ma príde vymeniť zajtra na obed. Potom po Novom roku pôjdem na skúšky ja.“

Znechutene pokračoval: „Pomocníci sa striedajú aj v ofise. Dobrovoľne, skoro nič za to nemajú. Len stravu a pár ečiek. V naturáliách. Ja v kancelárii sedím nerád. Radšej sa túlam vonku.“

Prešli sme cez závoru a potom odbočili doprava na zakázanú cestu. Teraz som už vedel, prečo tam boli výstražné tabule. „Dočasné úložisko“ vyhoreného jadrového paliva v Doline bolo jedno z najstarších.  Na ukladanie rádioaktívneho odpadu sa využívala stará soľná baňa. Najprv sa tam ukladali nízko aktívne odpady, ale potom tam v hlbinnej jaskyni zriadili obrovské úložisko pre vyhorené palivo z prvých atómových elektrární u nás. Ľudia to nechceli ani za svet, ale nejakým zázrakom sa tá baňa ocitla vo vojenskom priestore a domácich sa už nikto na nič nemusel pýtať. A malo to byť iba dočasné provizórium.Nuž, aj tak sa vtedy dalo.

Bolo tam toľko rádioaktívneho materiálu, že sa to obyčajným rozumom nedalo ani predstaviť. Neskoršie moderné hlbinné úložiska už používali nové kompaktné systémy skladovania, menej náročné na priestor. Toto úložisko tiež potvrdzovalo starý Murphyho zákon, že provizórium je obyčajne najtrvanlivejšie riešenie. Dočasné v tomto prípade mohlo znamenať aj stovky rokov. Dosť som sa o staré jadrové technológie zaujímal a raz sme dokonca robili rekonštrukciu databázy najstarších častí tohto úložiska, lebo dokumentácia sa nejako poničila a dáta už boli v zastaraných formátoch. Úložisko už nebolo prístupné, všetko bolo zabetónované, a tak to malo zostať naveky. Potom som odišiel k zborom...

Obrovský biely betónový plot okolo vstupnej časti do úložiska po ľavej strane svietil do daždivej noci. Prešli sme okolo kilometrovú zadnú stenu plota. Zastali sme na mostíku nad dobre známym kanálom.

Kris si vzal baterku, navliekli sme si pršiplášte a vysoké čižmy a vyrazili hore kanálom. Stále silno pršalo, aj keď nie tak ako včera. Včera to bol skoro tropický lejak.

Na mieste, kde bol včera vchod do chodby a prevalená strecha, bola teraz veľká jama, vymletá vodou a zanesená blatom.  Zurčal do nej potok zo svahu. Vošli sme do nej. Zadné dvere, ktoré som sa včera pokúšal otvoriť už odniesla voda aj so zárubňami. Bola tam len nízka diera medzi drevenými hradami. Kris vliezol štvornožky prvý a ja za ním. Baterka osvetľovala nízku, drevom vystuženú dieru. Stredom viedol diaľkový kábel. Betónový plášť aj termická izolácia na ňom chýbali. Viditeľná bola len vonkajšia obalová rúra vákuovej izolácie. Na zemi ležala hŕba medených vodičov, plechov a úlomky expandovaného silikónu.

Na naklonenej polici bolo plno batérii typu ETC. Boli to najmodernejšie typy s možnosťou nabíjania elektrickou, chemickou aj termickou cestou. Boli malé, s vysokou hustotou akumulovanej energie. Jeden článok vošiel do väčšej tašky a vystačil autu niekedy aj na celý deň jazdy. Indikátory kapacity však väčšinou ukazovali vybitý stav.

„Stavil by som sa že tu niekto chcel nabíjať články,“ povedal som Krisovi.

„Neviem, ja tomu málo rozumiem. Nám nabíjajú články v mestskej energetickej centrále. Ako to malo fungovať?.“

„Na obal kábla sa nasadí „zlodejka,“ to je tamten valec čo z neho idú tie drôty, v nej sa od magnetického poľa okolo kábla indukuje prúd, ktorý z nej ide do nabíjačky. Jednoduché ako facka.“

Hneď sa mi aj vybavili poučky zo školy. Už mi bolo jasné, prečo linka vypadávala. „Zlodejka,“ ako sa toto zariadenie medzi odborníkmi menovalo, sa bežne používala na napojenie na superkáble, ako odbočka. Lineárny motor, nasadený na kábel, pracoval v obrátenom režime ako generátor. A v čase, keď na veternej farme bol silný nárazový vietor táto amatérska „zlodejka“ na prudké zmeny reagovala veľkým nárazovým prúdom, ktorý ochrana kábla obyčajne vyhodnotila ako zemné spojenie. Teda nie porucha tepelnej izolácie, ako som si pôvodne myslel. Ale kto tu mohol byť?

Obrátil som sa na Krisa: „Nemáte tušenie o tom, kto to mohol urobiť? Ja si myslím, že to musel byť niekto tunajší, čo pozná terén.“

„Neviem. Možno máte pravdu. Ale tie zariadenia a články stoja fúru peňazí. Za tým bude niekto zvonku.“ Ironicky v tomto prípade „zvonku“ znamenalo z Mesta.

„Asi im pomáhal niekto tunajší. Ja som mal podozrenie, že sa tu niekto pohybuje. Občas som sem zašiel pešo a pozoroval som to tu. A raz tadiaľto prešiel akýsi chlap. Sledoval som ho v kanáli zhora nadol. Ale zmizol mi. Teraz už viem, že sa ukryl do tejto diery. Pravdepodobne som prešiel dva metre okolo neho.“

V jeho hlase som cítil sklamanie. Ale nebolo o čom uvažovať. Musím podať hlásenie o stave kábla. Ďalšie meranie už asi nebude potrebné. Poruchy stopercentne vznikali tu.

Zohol som sa a začal štvornožky vyliezať von. Bola tma a opäť husto pršalo. Už som sa chcel narovnať, keď ma prepadol taký zvláštny pocit. Ako by vedľa mňa niekto stál...

 Pootočil som sa. A vtedy som dostal ten úder do hlavy...

KAPITOLA 3 - VODNÝ SVET

PANOCITY

Ale teda kde to vlastne som? A čo tu robím?

Na chodbe sa ozvali kroky. Prišli dvaja chlapi v kuklách, z ktorých im bolo vidieť iba oči. Celí boli v čiernom. Odomkli zámok na mreži a otvorili dvere. Jeden vošiel dnu, ukázal na chlapa v maskáčoch a kývol mu, aby sa zdvihol a išiel s ním. Ten ho poslúchol. Dvere sa zatvorili.

Zarastený stále ležal na boku opri mne. Posunkom mi naznačil, aby som bol ticho. Potom cez nás prehodil deku a začal mi šeptať: „Ja viem ako si sa sem dostal. Vlastne som ťa sem tak trochu dostal sám. Ale som v tom nevinne. Nachádzame sa v Panocity. Ale buď ticho! Ten druhý sa mi nepáči. Mám dojem, že je to nastrčený donášač. Keby niečo, rozprávaj po našom, nerozumejú. Ja som tiež odtiaľ, z hornej zeme, od rieky.

A pozor, už idú!“ Rýchlo odhodil deku, posadil sa a zahľadel pred seba.

Dofrasa, v Panocity. Trochu ďaleko od Messtečka.

Chlap v maskáčoch sa tváril znechutene. Priviedli ho späť takí istí dvaja zakuklenci ako tí, čo ho odviedli. Sotili ho dovnútra, ale všimol som si, že to nebolo naozaj. Padol na kolena. Ani sa za nimi neobzrel, keď odchádzali.

Sadol si vedľa nás. „Stále sa ma vypytujú to isté. Čo viem o nejakej medzinárodnej bande, čo vraj obchoduje s ľuďmi? Čo ja viem? Veď ja som len obyčajný rybár.“ Zapálil si maďarskú, zhlboka potiahol a obrátil sa k nám: „Vy o takom niečom viete?“

Otázka bola neistá, taká polovičná prosba, ale znelo to nejako strojene.

Zarastený mi už teraz nepripadal taký špinavý a  zapojil  sa do rozhovoru: „Počul som už o nich. Vraj tu majú sídlo. Ale to len tak, z novín. A ty?“ spýtal sa ma.

Pochopil som jeho hru. Zároveň aj to, o čo ide chlapovi v maskáčoch. Jednoducho zisťuje, čo vieme. A všimol som si, že na rybára má príliš čisté nechty a vonia dosť nóbl. Ten parfum mi niekoho pripomínal, ale nevedel som si spomenúť.

Chcel som sa aj ja zapojiť do tejto spravodajskej hry, ale hlava sa zase ohlásila. A obzvlášť kruto sa hlásil hlad. Môj žalúdok sa krútil v kŕčoch.

„Aspoň najesť keby dali. Neviem, koľko som nejedol. A hladnému mi to nemyslí." Ak nás odpočúvajú, tak by mali pochopiť, že hladnému mi nie je do reči.

A skutočne, mal som pravdu. Odpočúvali nás. Ani nie o desať minút prišli kukláči znova. Priniesli misu sendvičov a kanvicu s kávou. Podelili sme sa. Najedenému sa mi chcelo zase spať. Sadol som si na pričňu, oprel som sa o stenu, privrel oči a začal snívať.

Ale nestihol som zaspať. Niekto do mňa štuchol. Vyskočil som na rovné nohy a uvedomil som si, že stojím po členky vo vode. Zarastený ma ťahal k zamrežovanom okienku. Pozeral von a so strachom v hlase mi povedal: „Asi povodeň. Vlna z priehrady. A zdá sa že sme tu dosť nízko. Stúpa rýchlo.“

Z podlahy vyrazila spodná voda. Rozbehli sme sa k mreži a začali kričať: „Otvorte, kde ste kto! Stúpa tu voda! Otvorte!“ Voda stúpala naozaj veľmi rýchlo. Bola po kolená. Pričňa už začala plávať. Aj kanvica s kávou už plávali. Voda už bola temer po pás. Pod oknom to poriadne vírilo.

Chlap v maskáčoch sa už nevydržal pretvarovať. Siahol do vrecka nohavíc, vytiahol kľúč a začal odomykať. Odomkol a predral sa cez dvere v mreži. My dvaja za ním. Zahol doprava. Voda už bola po prsia. Brodili sme sa za ním. Pod nohami som pocítil schody. Vyteperil som sa po nich rýchlo nad hladinu. Zarastený asi pod vodou zakopol, lebo na okamih zmizol pod hladinou. Vynoril sa a začal sa štvornožky hrabať po schodoch. Podal som mu ruku a pomohol mu vstať. Pred nami ďalšia mreža, nad ňou kamera. Určite nás vidia.

Zhora na schodoch zadupotali kroky. Chlap v čiernom siahol k pásu po pištoli, ale nevytiahol ju, lebo  sa premočená bočná stena domu naraz začala vychyľovať odo mňa a zrútila sa von. S ňou aj schodisko s pištoľníkom. „Vyliali“ sme sa na ulicu.

Začali sme utekať po hrádzi pozdĺž rieky kadiaľ pred vodou bežali ľudia. Rieka bola skutočne vysoko. Pod mostom naľavo som videl zvýšenú hladinu, už ani nie dva metre pod mostnou konštrukciou.

Zarastený ma  poháňal. „Pridaj! Musíme zmiznúť. Nasleduj ma!“

Bežali sme popri rieke, proti prúdu náhliacich sa ľudí. Vybehli sme  na most. Voda sa  už začínala prelievať cez nábrežnú magistrálu. Bežali po moste na druhú stranu. Nezdalo sa mi to, pretože na tej strane neboli kopce, bežali sme zase k rieke. A nevládal som. Nohy sa mi začali podlamovať. Zarastený sa obzrel a pochopil že nevládzem. Podoprel ma a tak sme išli spolu. Prešli sme most a zabočili doprava. Prechádzajúci autobus spomalil. Naskočili sme do otvorených dverí. Zarastený vyhnal zo sedadla takého istého trhana, ako bol sám a posadil ma. Najvyšší čas. Skoro som zamdlel.

V polovičných mrákotách som sledoval cestu. Autobus sa rýchlo hnal hore nábrežnou triedou. Občas, keď vbehol do vody nás prudko trhlo. Na zástavkách už ani nezastavoval. Nakoniec zabočil od rieky, vyšiel na vyvýšené miesto pri malom parku a zastal. Šofér otvoril dvere a vybehol von. Za ním sa pustili aj ostatní cestujúci. Zarastený ma podopieral a ťahal ma späť dolu k rieke. Prišli sme k veľkej otvorenej bráne. Nápis „Vodácky klub“ v angličtine ma trochu upokojil. Hádam tu bude niečo plávajúce.

Bolo tu niekoľko jácht a motorových člnov priviazaných o mólo. Niektoré sa odtrhli a točili v mútnej vode. Mólo sa na jednom konci odtrhlo a zatarasilo úzky vchod do prístavného zálivu. Zopár chlapov s ním zápasilo. Chceli sa dostať von na rieku.

„Chvalabohu, je tu,“ zahundral zarastený. Vliezol do vody po pás a ponoril sa. Vynoril sa s lanom v ruke a začal ho priťahovať k sebe. Z klbka lodí, čo sa zmietali asi desať metrov od brehu, sa oddelilo nejaké šedozelené monštrum a namierilo si to prednou časťou k nám.

Zarastený ho pritiahol k sebe. „Ťahaj!“ zavolal na mňa a hodil mi klbko lana. Potiahol som z posledných síl a monštrum nabehlo na breh. Priviazal som lano na zábradlie schodišťa, už napoly zaliateho.

Podľa vrtule na zadnej časti som poznal, že to monštrum je vznášadlo. Teda nejaké čudné, malo na bokoch akési sitá a vyzeralo nemotorne.

Zarastený mi pokynul aby som zliezol dolu. Otvoril dvere na boku kabíny a prevalil ma dovnútra. Vliezol aj on. Posadil sa na sedadlo pri kormidle a zohol sa pod palubnú dosku. Niečo tam montoval a potom sa víťazoslávne vztýčil.

„Nenašli to, svine. Mám tu tajný vypínač.“ Víťazoslávne sa na mňa pozrel a spokojne sa natiahol na sedadle. Zo schránky v plátennej streche vytiahol vak a z neho tepláky a montérky. Dal mi tepláky a sám si nechal montérky. Posediačky sme sa prezliekali. Potom vytiahol cigarety, pripálil si jednu a ponúkol aj mne. Drgľovala ma zima, ale v suchu to už bolo lepšie.

„Zapáľ si! Odpočinieme si.“ Díval sa spokojne pred seba a labužnícky vyfukoval dym.

Zapálil som si. Asi sa zo mňa stane fajčiar. Aj keď cigarety bez nikotínu neboli návykové.

Sedel som a pozeral dozadu k rieke. Mólo už zmizlo. Asi odplávalo preč. Ani žiadnych ľudí som už nevidel. Opýtal som sa zarasteného: „Mohol by si mi vysvetliť čo sa deje. Ako si ma sem dostal? Čosi si spomínal tam dole v pivnici.“ Zarastený teraz v čistých teplákoch už nevyzeral tak odpudzujúco.

„Naletel som,“ začal pomaly, „ja si občas trochu privyrobím prevážaním ľudí cez čiaru. V sobotu som bol v Mravenisku. Hladina vody bola vysoká a boli vyhlásené záplavy v celej nížine. Ako vždy, aby to nevzalo priehrady, pustili vodu mimo kanálov. Premýšľal som, či pôjdem dolu, alebo zostanem.

Vtedy mi zavolal jeden známy, či si nechcem zarobiť. Bolo treba previesť niekoho do Panocity. A ponúkol dobré prachy. Prišli s helikoptérou a priviezli teba. Bol si ako nadrogovaný. Povedali mi, že si po úraze elektrickým prúdom a vraj sa musíš čo najrýchlejšie dostať dolu. Zaplatili kráľovskú zálohu. Vyrazili sme v noci na plný plyn. Na našej strane sme plávali po záplavách, tuto za hranicami po strede prúdu. Chvíľami aj stovkou. Ty si tu sedel vzadu, len si občas niečo zamrmlal. Čakali ma. Pomohol som im ťa zaviezť až do ctej starej búdy. A keď sme vošli do toho domu, jednoducho ma schmatli a strčili aj s tebou do pivnice. Potom ti dali nejakú injekciu a asi po hodine si sa prebral. A ten druhý tam už čakal, keď sme prišli. Neviem, prečo som mu neveril. Ale videl si, mal som pravdu. Ten hajzel mal kľúče. Ale aspoň nás dostal von.“

Počúval som jeho monológ a nemal som dôvod mu neveriť. Počas prejavu sa ku mne niekoľkokrát naklonil a potľapkal ma po pleci.

„Nehnevaj sa,“ povedal zmierlivo, „nevedel som, čo sú zač. A ty? Ako si sa do toho dostal?“

Porozprával som mu svoj príbeh. Pozorne počúval, a keď som skončil, ponúkol mi svoju pravicu. „Volám sa Feri. Nehnevaj sa. Povedz, čo chceš a ja ti pomôžem. Som ti dlžníkom.“

Premýšľal som. Musím sa čo najrýchlejšie dostať domov.

„Za aký čas môžeme byť v Meste?“ Uvedomil som si, že teraz v čase povodní to bude asi problém.

„Budeme musieť proti prúdu! To je do noci. Baterky sú napoly vybité. U nás to už nebude problém. Tam pôjdeme po záplavách, mimo prúd. Poznám to tam ako svoju dlaň. Len aby baterky vydržali aspoň za hranice. U nás doma mám chyžu. Dedko v nej býva. Tam ich dobijeme.“

„Teraz ale rýchlo zmizneme na jeden ostrov proti prúdu. Nie je to tu bezpečné. Trochu si tam pospíme a večer vyrazíme hore prúdom, ráno budeme u nás.“

Vystúpil von a odviazal lano. Pomaly sme sa plavili úzkym kanálom. Na rieke sme sa otočili proti mocnému prúdu. Feri pridal plyn a zapol vznášanie.

PROTI PRÚDU

Vyrazili sme rýchlo vpred. Prúd bol silný, plávali po ňom rôzne haraburdy. Drevo, kopy sena a slamy. Ale vznášadlo si to pomedzi ne uháňalo akoby samo. Feri riadil jednou rukou.

O chvíľu sme boli von z mesta. Feri spomalil a namieril si to medzi topole, ktoré vyčnievali z vody. Pomaly sme sa pomedzi ne preplietali. Pristali sme na malej vyvýšenine, ktorá bola suchá. Feri pristal na zemi, obratne priviazal Čerta, ako nazýval svoje vznášadlo k skupine hrubých topoľov, obrastených imelom a divým chmeľom.

Vyšplhal sa po jednom strome asi do troch metrov a zhodil  mi povrazový rebrík. Pozrel som hore. Rebrík viedol na plošinu zavesenú medzi stromami a zamaskovanú konármi. Vedľa plošiny bola napnutá sieť a na nej kopa sena. Začal som šplhať hore.

Plošina bola vystlaná voňavým senom, na bokoch aj zhora prikrytá plachtou. Fúkal dosť silný vietor a opieral sa do plachty aj do stromov. Celé obydlie sa mierne kývalo. Cítil som sa unavený a ospalý.

Feri zišiel dolu a za chvíľu priliezol hore  s batohom. Vytiahol z neho chlieb a nejaké konzervy, varič, kanvicu a začal variť vodu. Bol to taký zázračný stolček prestri sa! O pár minút som držal v rukách hrnček s teplou kávou a kus chleba. Vytiahol ploskačku, prilial mi do kávy nejakú skvele voňajúcu pijatiku, prikývol mi „na zdravie.“ Pomaly sme sŕkali skvelú kávovo alkoholickú tekutinu.

„Vyzerá to dobre. Trochu si odpočinieme. Tu nás nebude nikto otravovať. Tam v meste by nás stopercentne okradli. V tom lepšom prípade.“

Začalo mi byť teplo. Oči mi klipkali. Zaspal som a sen čo sa mi prisnil do tohto všetkého zapadol. Lietal som tesne nad vodou a vyberal zákruty medzi plávajúcimi troskami. Voda príjemne šušťala a valila sa podo mnou. Ale keď som do nej strčil ruku aby som si z nej nabral,  nebola vôbec mokrá.

Zobudil som sa, v dlani som stískal hrču sena. Feri chrápal posediačky v kúte. Cez plátno presvital kotúč zapadajúceho slnka. Pripadal som si ako Tom Sawyer na jeho ostrove.

Rameno ma slabo pobolievalo. Skontroloval som si ho a skoro som zdúpnel. Bolo zahojené, len jazva bola trochu zapálená. Čo sa to deje, za tri dni? Ale hneď som si uvedomil, že nie tri dni, ale viac ako tri mesiace. Kde som to celý čas bol?

Feri sa tiež zobudil, pozrel von a zhodnotil situáciu: „Fajn. Čochvíľa bude tma. Vyrazíme. O polnoci by sme mohli byť na našej strane. A doma sa dáme do poriadku.“

Zbalil veci do batoha. Zliezli sme dolu a nasadli do Čerta. Motory začal tlmene vrčať, vrtule začali svišťať. Preplietali sme sa medzi topoľmi až sme sa opäť dostali na kraj rieky. Nešli sme rýchlo. Pri kraji rieky nebol silný prúd. Feri riadil majstrovsky, jednou rukou zľahka držal volant a druhú mal za hlavou. Zapálil si cigaretu a začal si popiskovať.

Prišli sme na úsek kde sa rieka rozlievala do šírky, až po druhú líniu ochranných hrádzi. Neustále sme sa držali pri brehu, dokonca občas sme vybehli aj na hrádzu. Vznášadlo  kopírovalo terén s úžasnou ľahkosťou.

„Aký je toto stroj? opýtal som sa, aby reč nestála. Aj keď som technik, vznášadlá neboli mojou silnou stránkou.

„Myslíš tento čert? To je starý, ale dobrý stroj. Má jeden motor navyše aj väčšiu vrtuľu a nové články. Pôvodne to bola vojenská sanitka pre troch ľudí. Vytiahne aj stovku. A má aj radar s automatikou. Preskočí aj dvojmetrovú prekážku. Policajti majú síce rýchlejšie mašiny, ale sú ťažší a nie tak obratní. Ešte nikdy ma nechytili. Vieš, teraz sa kontrolujú hranice skoro ako kedysi. Síce neformálne, ale dosť husto. Lebo teroristi nežartujú, však vieš.“

Náhle stroj prudko spomalil, otáčky klesli. Pocítil som, ako sme sa zaborili do vody. Feri obratne zatočil do vrbín. Zastali sme.

„My o vlkoch a policajti za dverami. Pozri, zhora idú. A majú zapnuté svetlá. Majú asi iné starosti, že sa tak ženú.“

Veľký hliadkový čln sa hnal prostriedkom prúdu na plný plyn. Prefrčal okolo. Vlna od neho nás trochu pohojdala, potom sme sa opäť pomaly vydali hore prúdom.

„Musíme menej rozprávať a dávať väčší pozor. Máme dobrý čas. Po polnoci budeme u nás.“

Vznášali sme sa pomalšie. Indikátor ekonomiky prevádzky na palubnej doske blikal zeleným svetielkom.

„Radšej pomalšie. Teraz budeme opatrnejší. Asi o hodinu prídeme k starému mostu. Tam vždy číhajú. Budeme sa musieť trochu priblížiť k brehu a počkať, až sa ukážu. Tam je to najťažšie. Ale za mostom už budeme doma. Ak by si mal papiere nebol by to problém. Ale ty ich asi nemáš, čo?“ Bolo vidieť, že je to znalec pomerov.

V tej chvíli som si uvedomil, že skutočne nemám nič. Kompik, s ktorým sa dalo aj platiť, odomykať dvere aj hlásiť sa do komunikačnej siete, som  nechal kdesi v hoteli. Lenže o tom ako sa bez neho dostanem domov som v tejto chvíli nemal najmenšie tušenie.

Feri pokračoval: „Ja sa tam v Mravenisku necítim dobre. Na tie vaše kartičky a kompiky si neviem zvyknúť. Bol som tam niekoľkokrát a stále som mal strach, že sa tam stratím. Cítil som sa ako pes na reťazi. Tu vonku, to je ináč. To je skutočná sloboda.“

Nuž, v tejto chvíli som si to nemyslel. Aj keď sa mi vonku páčilo, okolnosti za ktorých som sa sem dostal  ma skôr desili. Nemal som náladu opájať sa slobodou voľných ľudí.

Feri zase úplne spomalil. Trup Čerta si sadol na vodu, zadná vrtuľa sa sklopila. Pomaly sme plávali tesne pod vetvami stromov. Skoro sme stáli. Pred nami sa črtala silueta mosta. Bol to starý, železný most. Patril skôr do múzea ako sem.

„Teraz tu budeme chvíľu pozorovať terén. Pri pilieroch starého mosta obyčajne hliadkujú. Ak sa ukážu a pôjdu hore alebo dolu, rýchlo prefrčíme. Na našu stranu je to sotva kilometer. A pripútaj sa, lebo to môže byť veselé.“

Zapol som si pásy  a pozorne sa zahľadel pred seba. Feri vytiahol ďalekohľad a tiež sa zahľadel do noci. Noc bola jasná. Svetlo mesiaca sa rozlievalo nad zatopenou krajinou. Vpredu bolo vidieť tmavú siluetu starého mosta a na pravej strane vysokú hrádzu. Tam niekde, za mostom a hrádzou už bola naša strana. Aspoň tak hovoril Feri.

Čakali sme vari aj hodinu, ale na rieke sa nič nedialo. Potom sa však zdola proti prúdu vynoril policajný čln. Plával stredom rieky, v tom najsilnejšom prúde. Podľa vĺn, ktoré mu vychádzali spod kormy bolo vidieť, že motor mu pracuje na plný plyn.

Feri sa zahniezdil. „Len čo prejde pod mostom, vyrazíme za ním. Zdá sa, že za mostom nie je nik.“ Spustil všetky motory na voľnobeh. Boli sme nasmerovaní presne v smere, ktorý viedol šikmo pod most.

„Ideme. Raz, dva, tri...“ Feri odpočítal sám pre seba, potom náhle potisol páky plynu dopredu. Čert vyskočil a prudko vyrazil dopredu.

Stred rieky sme dosiahli priamo pod mostom. A vtedy som zistil, že sme nesprávne odhadli situáciu. Podplávali sme most a mierili k nášmu brehu, keď od piliera vpravo nás zasiahol prudký lúč reflektora. Obzrel som sa dozadu. Vo svetle sa črtala silueta strážnej lode. Modrý maják blikal.

„Došľaka! Tam boli, potvory. Mali výdrž. Ale na nás nemajú.“ Feri sa prihrbil. Modré svetlo majáka sa zmenilo na červené.

„Pozor! Budú po nás páliť! Drž sa!“ Ani som sa nestačil narovnať, Feri prudko zmenil smer doprava, rovno pred čln. Kužeľ z reflektora nás stratil. Čln bol teraz asi päťdesiat metrov vľavo. Prebehli sme tesne pred ním. Pred nami sa spenila hladina. Dopadla tam dávka z IM dela. Ak by nás trafila, prestali by fungovať motory a nás by to tiež pekne na pár sekúnd omráčilo.

Ale už sme boli pri hrádzi. Feri zatočil trochu doprava. Nabehli sme šikmo na hrádzu, predná časť vznášadla sa zdvihla a my sme leteli do neba. Hrádzu som nevidel. Iba som mal pocit, že dobre nedopadneme. Feri ale v prvý čas zatočil doľava a už sme sa vznášali nad korunou hrádze.

„Rýchlo dolu!“ zakričal som podvedome. Ale už bolo neskoro. Druhá dávka z impulzného dela nás zasiahla do predného motora. Náraz nás zmietol z hrádze. Preleteli sme dolu na druhú stranu a zahučali do vody. Zadný motor tiež zhasol.

Feri mal hlavu na palubnej doske. Treskol sa o sklo, ale vzápätí sa pozviechal. Poobzeral sa dookola, zhodnotil situáciu a začal sa tlačiť von.

„Trafili nás, ale nás nemajú. To sito nás zachránilo. Obyčajné pletivo z plota, čo som dal na strechu. Starý dobrý Faraday. Už sme doma. Tu na nás nemajú právo. Ale pre istotu sa musíme rýchlo pratať preč.“

Nemal som predstavu kam a ako. Ale Feri mi kývol: „Poď von, pomôžeme čertovi. Doteraz nás ťahal on, teraz mu to vrátime. K dedkovi je to kúsok.“

Vyliezol som a skočil do vody. Bolo jej tu po pás. Chytili sme čerta za nos a ťahali ho do krovia. Priesaková voda za hrádzou bola skoro stojatá. Vošli sme na priesek v hustej trstine. Pekne sme po ňom pokračovali až k okraju hustého topoľového lesa. Nad vodou som zbadal tabuľu s názvom obce - Kolovo. Skoro som si o ňu udrel nos.

Zahli sme z prieseku pod koruny stromov a do trstín, kde bola zase tma ako vo vreci. Nevidel som ani na krok. Ale Feri sa tu očividne vyznal. Ešte chvíľu sme sa brodili po pokojnej vode, potom som cítil viac a viac protiprúd. A vo vode sme stále boli po prsia. Feri mi pokynul, aby som vyliezol na trup vznášadla. Odopol veslá, jedno mi dal do ruky a zakričal: „Vesluj dopredu, koľko vládzeš! Musíme preplávať prúd.“ Začali sme veslovať. Spod topoľov sme vyplávali na otvorené koryto kanála, ktorým sa z rieky cez hrádzu odpúšťala voda do krajiny.

Prúd bol silný a okamžite nás začal unášať. Postupne sme sa však cez neho prepracovali na druhú stranu a opäť sme vplávali do topoľového lesa. Feri zoskočil do vody, siahala mu už len do pol pása. Ťahal stroj medzi stromy. Potom sme zastali.

Feri zobral z prednej časti lano a začal Čerta uväzovať. Prešiel som k nemu. Lano bolo uviazané o železnú skobu na betónovom pilieri veľkej plošiny nad nami. A Feri už vystupoval po skobách hore.

Pustil som sa za ním. Vystúpil som na plošinu. Rozvidnievalo sa. Feri otvoril dvere do koliby, ktorá stála vzadu na plošine. „Dedo, kde si? Priviedol som ti hosťa,“ zakričal dozadu.

DEDO

Vošli sme. Malá izba s nábytkom pleteným z prútia bola osvetlená modrým svetlom. Bolo v nej príjemné teplo. Všimol som si malú piecku s vodíkovými horákmi. Modré svetlo z nej osvetľovalo celú izbu.

Zozadu sa ozval hlas: „To si ty, Feri? „ Z tmy vystúpil malý zhrbený starší muž. Pristúpil k Ferimu, podal mu ruku. „Ale ty vyzeráš. Kde si bol celý čas? A kto je toto?“ Pozrel na mňa. 

„Jeden kámoš. A daj nám niečo na zahriatie Je nám zima a sme hladní..“

Obrátil sa ku mne: „To je taký starý frfloš. Ale neškodný. Až si trochu vypije, bude ťa aj objímať.“

Feri zatiaľ podišiel nabok k starodávnemu kredencu, vytiahol čutoru a poháriky.

„Sám nenaleje a nenaleje. Strašný lakomec.“ Postavil poháriky na drevenú tácku a obratne nalial.

„Dedo, poď sem. vypijeme si.“ Dedo ihneď pribehol. Chytil pohárik a zdvihol ho nahor. „Teda vítaj doma. Aj vás u nás vítam,“ povedal srdečným tónom. Vyzliekol som si bundu a začal som si vyzliekať tričko. Rameno ma zabolelo tak, že som sa skrútil od pichľavej bolesti.

„Čo je?“ ozval sa Feri, „nejaký problém?“

„Hej, bolí ma ruka. Pozrieš sa mi na to?“

Feri odišiel dozadu a vrátil sa s lekárničkou. Poobzeral si moje rameno, všelijako sa okolo neho krútil. „Máš to nejako zapálené, ale čo s tým ja urobím. Drží to pohromade. Daj si tabletku,“ skonštatoval nakoniec a odložil lekárničku.

Zozadu sa opäť vynoril dedo. „Hladní ste? Ak chvíľu počkáte, ohrejem vám polievku odvčera.“ Bez slova zobral čutoru, znovu nalial a prstom nám pokynul, aby sme si zobrali. Ani sme si neštrngli, len mlčky vypili. Dedo vytiahol trstinové rohože na oknách. Do toho času som ani netušil, že tu nejaké okná sú. V miestnosti sa rozjasnilo. Vonku sa brieždilo.

Dedo nás zavolal dozadu. V malom kotlíku nad vodíkovým kahancom vrela polievka.

„Tak čo, dáte si?“ Ani nečakal na súhlas a začal nalievať do kameninových misiek. Posunul k nám košík s chlebom. Voňavá polievka bola horúca a štipľavá. Chutila po rybách.

„Ako sa to volá? Myslím tá polievka.“

Otázka deda očividne vytočila. „Predsa halaslé. Odkiaľ ste, dočerta, že to nepoznáte?“

Bolo mi treba sa pýtať. To som sa predstavil. Stopercentný mešťan.

A dedo pokračoval, ako by mi čítal myšlienky. „Vy mešťania poznáte len tie vaše plastikové jedlá. Je to nakoniec aj na vás vidno. Ste asi z toho Mraveniska, či ako sa to volá. A čo tam robíte?“

„Energetika. Distribúcia.“

Dedo očividne ožil. „Energetika? To sme potom kolegovia. Tu ste na energetickej stanici. Nabíjame články, aj vodík robíme. Poďte, ukážem vám to.“

Ale Feri bol proti. „Nechaj ho. Ja viem, že by si sa chcel predviesť. Ale potrebujeme si pospať. Zajtra bude dosť času. Musíme dať do poriadku Čerta. Dostali sme zásah do motora. Teda aj do kabíny, ale sito nás ochránilo.“

„Dobre,“ povedal dedo. Dedo vytiahol zo skrine dve huňaté deky a ukázal mi na trstinový gauč. „Oddýchnite si. Ja zatiaľ skočím do dediny. Musím doviezť prázdne bomby.“ Spustil rolety a vyšiel von. Skrútil som sa na gauči a prikryl dekou.

Zaspal som takmer okamžite. Zobudil som sa asi za päť hodín. V miestnosti nebol nikto, rolety boli stiahnuté. Zvonku sa ozývalo kovové štrnganie.

Vyšiel som von. Slnko krásne svietilo a už aj hrialo. Na plošine ležal Čert, kabínu mal odklopenú nahor. Cez okraj trupu na mňa civel Feriho zadok v montérkach. Obišiel som dokola. Feri sa narovnal a pozrel na mňa.

„Našťastie to nie je nič vážne. Trafili riadiacu jednotku motorov, odišli ovládacie obvody. Už som to našiel. Vymením ich. Dobre, že kabína ma ochrannú klietku z pletiva na plot. Je to môj zlepšovák. Keby trafilo aj nás, ešte dnes by sa nám plietol jazyk, ale niekde v base.“

Poznal som to. Dávka z impulzného dela vedela prepáliť káble, zničiť elektroniku alebo vypáliť žiarovky. A človek, ktorý ju dostal stratil na chvíľu vedomie a potom sa dlho cítil ako pri preberaní sa z narkózy.

Feri zobral do ruky zväzok káblov, jeden koniec mi podal do ruky a povedal:

„Pripoj ich sem do svorkovnice. Pekne podľa čísiel a farby. Ja ich pripojím na druhý koniec.“ Sklonil sa dolu a začal káble prevliekať popod sedadlá dozadu.

Poobzeral som sa po skrutkovači a našiel som jeden v montážnej sade. Pripojil som káble a zakryl svorkovnicu. Feri tiež skončil, lebo sa vynoril zozadu a víťazoslávne sa uškeril.

„A je to! Na mňa nemajú. Ale boli dobrí. Bolo to len o chlp. To sa musí uznať. Nečakali, že im zatočím do cesty. Feriho finta...“ Utrel si ruky do nohavíc, sklopil kryt a vošiel do kabíny. Zapol zadný motor. Vrtuľa sa tíško roztočila do otáčok, ale vzápätí sa zastavila.

„Baterky sú vybité. Musíme počkať na deda.“ Feri vyliezol von a pokynul mi, aby som išiel dnu, do koliby.

Na plošine pofukoval silný vietor. Uvedomil som si, že som len v tričku. Bolo mi dosť zima. Slnko síce ešte svietilo ale už bolo zubaté a nehrialo. Chystal som sa zaliezť dovnútra, keď som začul zdola dedov hlas: „Kde ste? Poďte mi pomôcť. Veziem zásoby.“

Podišiel som na kraj plošiny, k rebríku. Dedo zdvihol nad hlavu kôš a podal mi ho. Uložil som ho hore. Dedo zavolal: „Spustite mi lano! Tam vzadu!“ Nevedel som, kde, ale Feri áno.

„Poď dozadu,“ kývol mi. Prešli sme cez kolibu na druhý koniec plošiny. Pod prístreškom, bola dielňa. V nej starý aparát na elektrolýzu a nabíjačka článkov.

Nad otvorom v plošine bol jednoduchý lanový zdvihák. Odistil som navijak a spustil som hák nadol. Dedo naň niečo priviazal a zakričal mi, aby som ťahal. Išlo to ťažko. Feri mi prišiel na pomoc. Vytiahli sme paletu plnú energetických článkov pre domácnosti. Odviazali sme ju a znovu spustili hák. Druhá paleta bola zase plná tlakových fliaš. A na tretí raz sme vytiahli deda.

Uškieral sa od ucha k uchu. „Hádam si len nemyslíte, že sa budem driapať po rebríku, keď tu máme lacnú pracovnú silu,“ mrkol na mňa. Teda že silu, slabý som bol ako mucha. Už mi hádam dal milosť. A to som si ako mešťan musel veľmi vážiť.

Pozapájali sme články a pripojili tlakové fľaše k vodíkovému kompresoru. Všetko sme skontrolovali. Dedo sa obracal ako včelička, ruky sa mu len tak mihali. Bolo vidieť, že to má v ruke.

„Odkiaľ to napájate?“ opýtal som sa.

„Tu vedľa je obecná elektráreň na spodnú vodu. Nedáva veľa, ale pravidelne. Ale teraz, keď je povodeň, ide naplno. V dedine je všetko nabité. Skoro som ich musel prosiť o prázdne články, ale voda už ide dolu. Tento rok boli stále povodne. Tri, ba čo vravím, s touto štyri. Dobrý rok.“

No, ako pre koho. Mne sa jeho záver vôbec nepáčil. Keď je voda, je vodíka dosť. Ale keď prídu suchá, chcelo by to vrtuľu. Bývalý starosta, volali sme ho Gazda mal plány, ale nakoniec to všetko aj s ním skapalo.

„Teraz zase pomôžete mne,“ povedal Feri. Naložil nám každému do náručia veľký článok. Prešli sme za ním na prednú časť plošiny. Feri nasadil články do Čerta, potom ho priviazal na laná zdvihákov, ako záchranný čln na lodi. Pomaly sme vznášadlo nadvihli, vysunuli nad vodu a spustili dolu. Feri zbehol po rebríku, odviazal laná a znovu vyšiel hore.

„Pôjdeme ho trochu zabehať. Dedo, ideš s nami? Pôjdeme aj za babami!“ poloposmešne zakričal na deda.

„Tie baby ešte hádam zvládnem. Len s tebou to bude horšie,“ nedal sa dedo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?