Dlhý polčas rozpadu-6. Časť

Autor: Ernest Ježík | 4.3.2018 o 17:15 | Karma článku: 1,43 | Prečítané:  377x

Román na pokračovanie s podtitulom „Ľahké akčné sci-fi bez mŕtvol a sexu“. Policajti, biliard a dedo. A potom s prázdnou hlavou hore prúdom.

KOLOVO

Obliekli sme sa a vliezli do vznášadla. Feri sedel v prostriedku, my dvaja sme boli natlačení na jeho bokoch.

Pomaly sme sa preplietali medzi vrbinami. Po chvíľke sme vplávali na cestu, teraz zaplavenú. Prešli sme okolo trstinového poľa. Trstiny vysoké zo štyri metre boli hrubé a zdravé. Potom Feri zapol vznášanie. Vybehli sme nad mocný prúd, ktorý sa valil z priepuste vo vysokej hrádzi a zastali sme čelom k nej. V priepusti bola zakotvená obecná elektráreň. Dva pontóny priviazané lanami o hrádzu, medzi nimi také neobyčajné mlynské kolo široké asi osem metrov. Točilo sa naplno.

Dedo sa ku mne nahol cez Feriho. „To je ona, naša centrála. Teraz ide na maximálny výkon. Pekná, čo?“

Poznal som tento typ. Starý, ale spoľahlivý. Vymyslel to pred storočiami rokmi nejaký Francúz. Obce naň dostávali dotácie z ekologickej dane. Každá dedina pri rieke alebo potoku mala podobnú elektráreň.

Feri ale deda odstrčil na jeho sedadlo, otočil vznášadlo dolu prúdom a vyrazil na plný plyn. Po niekoľkých sto metroch zase prudko ubral. Pred nami bola hrádza druhého pásma. Prúd vody z priepuste sa tu stáčal na obe strany. Vznášadlo si to namierilo doľava.

Po chvíľke sme zastavili pri mostíku, ktorý trčal z vody. Dedko vyskočil a priviazal Čerta ku stĺpu. Vyšli sme von na mostík a po schodoch na korunu hrádze. Vľavo som uvidel veľkú temnú budovu. Na miestne pomery bola ozaj veľká, okrúhleho pôdorysu, s oblúkovitou strechou a pripomínala mi veľký krtinec. Prišli sme na drevený chodník, ktorý dookola lemoval budovu.

Kolovo - dedina na ostrove. Spoločenské centrum „KOLOSEUM.“ Tabuľa ako na letisku nás informovala, kde sme.

„Tak na čo máme chuť? Večera, pivko, vínko, šport, divadlo či iná kultúra? Všetko pod jednou strechou.“ Bolo vidieť, že dedko je hrdý, že mi to môže predstaviť.

Vošli sme dovnútra. V centre rotundy bolo krásne hádzanárske ihrisko. Zmiešané družstvá chlapcov a dievčat hrali odušu. Stáli sme pod stĺpmi, čo podopierali balkón a chvíľu pozorovali hru.

 Feri začal prvý. „Pozývam vás do herne. Dáme si partičku karambolu. Aj si niečo zajeme.“

„Ak platíš, prečo nie,“ pridal sa dedo. Ja som nič nehovoril. Uvedomil som si, že nemám pri sebe žiadne peniaze ani žiadny doklad. Ak by sa nejaký policajt o mňa zaujímal, pokojne som mohol skončiť aj v base. Upozornil som na to Feriho, ale ten len mykol plecom.

„Keď si s nami nikto z našich sa ťa nebude nič vypytovať. Nemaj strach. A o peniaze sa neboj. Veď som ti hovoril, že mi za teba dobre zaplatili.“

Bol som hladný aj smädný a ruka zase zabolela. Keď som bol v strese mi dala pokoj. Ale len čo som sa trochu uvoľnil, hneď sa, potvora, prihlásila. Pri pleci ma to poriadne pichalo.

Prešli sme popod balkón okolo obecnej knižnice, informačného centra a spoločenskej miestnosti dozadu za basketbalové ihrisko. V spoločenskej miestnosti bol akýsi míting. Ozývali sa odtiaľ patetické hlasy.

Herňa bola hneď vedľa spoločenskej miestnosti. Bolo v nej skoro prázdno. Asi preto, že vedľa bol predvolebný míting. Zašli sme dozadu a sadli do boxu za biliardovým stolom. Motali sa okolo neho dvaja mladíci. Hrali partiu, pričom boli k sebe veľmi úctiví: „Nech sa páči, ako ráčte“ vždy, keď sa pri hre menili. Len čo sme sa usadili pricupital postarší čašník.

„Sme hladní,“ zahlásil Feri. „Trikrát zabíjačku a dva litre vareného pre začiatok,“ obrátil sa k nám: „A kupón na biliard. Hodinový. Dáme si potom partičku. Vieš to hrať?“

Že sa pýtal! V Austrálii sme mali jeden stôl priamo na chodbe ubytovne pred mojou bunkou. Niekedy sme na ňom strávili celé dni. Patril zubárovi. Ten tvrdil, že ho vyrobil jeho dedo a že jeho otec to kedysi hral profesionálne. Naučil nás základy aj finty o ktorých sme ani nevedeli, že by mohli existovať.

Ale bol som skromný. „Trochu to hádam viem. Zahrať si len tak do stovky by som si trúfol.“

Feri pozrel na displej stola. „Končia o pol hodiny. Potom si dáme.“

Čašník doniesol jedlo. Porcie boli slušné a zdali sa byť aj chutné. Po kúsku z každého produktu domácej zabíjačky, zemiaky, chlieb a kyslá kapusta. Rozplývalo sa to na jazyku. Uvedomil som si, že mi moje vrecúškové jedlá už ani trochu nechýbajú. Rýchlo som si zvykal na stravu - tam Vonku.

Zapili sme to dobrým voňavým vareným vínom. Normálne ma to zohrialo, až ma zalial pot. Cítil som sa ospalý. A bol som nervózny. Aj keď najedený a suchý, bol som od svojho domova dosť vzdialený. A nemal som potuchy, ako sa tam vôbec dostanem a čo ma čaká. Pochvala ťažko. Len vysvetľovanie a samé nepríjemnosti.

Chlapci dohrali. Feri vstal, podišiel ku biliardu a zasunul kupón. Svetlo sa zažalo. „Poď si zahrať. Len tak, cvične.“ Patrilo to mne. Vybral som si jedno tágo, poťažkal ho. Vyzeralo dobre, vyvážené, aj koniec malo nepoškodený. Nakriedoval som ho. Feri postavil štyri gule a ponúkol mi prvý zásah.

Začal som od prvej gule na ľavý mantinel, guľa sa potom odrazila od zadného a trafila dve zadné gule. Klasicky. Gule sa mi rozložili do kúta ideálne tak, že som okolo nich niekoľkokrát prehnal bielu. Zľahka, s citom. Darilo sa mi. Ale potom som chcel dať prvú cez dva mantinely, trochu som prehnal silu a netrafil som ani prvú guľu! Hanba. Akurát som gule rozohnal každú do druhého kúta.

Ferimu sa to nepáčilo. „No, to som mohol čakať. Ale si ich rozsadil ! Kto to teraz dá dohromady?“ Zahundral, potom sa naklonil nad stôl a dlho špekuloval. Nakoniec zahral priamo na modrú, s poriadnou silou, a trafil. Gule sa mu síce zase rozbehli po kútoch, ale rozložili sa trochu lepšie ako predtým.

Opäť začal sústredene obchádzať stôl. Vybral si zase priamy úder na červenú, a s riadnym hrmotom opäť trafil. A potom ešte tri razy. Nakoniec ale zahral na pol gule tesne pri mantineli. Že tá mu bielu odrazí, bolo úplne jasné. Aj sa stalo. Odhadol som jeho štýl. Tresknúť do toho a nejako bude. Na štyri gule to vychádzalo.

Netlačil som na pílu. Hral som s rozvahou, na istotu. Skúšal som si  náročné šťuchy aj v situácii keď sa dalo hrať jednoducho. Aj preto som často kazil. Pomaly sme dohrali, vyhral som o dvadsať. Feri bol trochu nespokojný. Samozrejme, na vine bol stôl.

„Ten zadný mantinel vyhadzuje, všimol si si? Nedajú sa hrať falše.“ No, pri takých ranách vyhadzuje každý mantinel. A to čo Feri skúšal, na falše vôbec nevyzeralo.

Dvaja chlapci, čo hrali predtým sa na nás pozerali a potichu komentovali. Sadli sme si a pokračovali pri varenom vínku. Už ho veľa nezostalo, lebo pokým sme hrali dedo nezaháľal. Ale Feri objednal ešte dva litre.

V herni -hostinci už bolo plno. Ani som si nevšimol, kedy sa zaplnilo. K nášmu boxu sa priblížili dve ženy. Pozdravili Feriho aj deda priateľským „servus,“ mňa zase strohým „dobrý večer.“ „Môžeme si k vám prisadnúť? Všade je plno,“ zašveholila nižšia, plnoštíhla bruneta. „Iste,“ takmer jedným dychom odvetili tí dvaja. „Mohli by ste si k nám sadnúť, aj keby bolo prázdno, nie?“ zarypol dedo. Baby sa usmiali. „Samozrejme, veď prečo nie.“ Vyššia, tiež bruneta sa na nižšiu veľmi podobala.

Feri nás predstavil. „To sú sestry Anča a Marča. Moje priateľky. A toto je náš priateľ Miki. Je energetik, z Mraveniska.“ Podali sme si ruky, zamrmlali obligátne „teší ma.“ Ženy začali medzi sebou nahlas diskutovať. Započul som, že na mítingu sa predstavovali kandidáti na starostu v miestnych voľbách. Obe sa v miestnych ľuďoch asi dobre vyznali, lebo charakteristiky čo si medzi sebou vymieňali boli síce krátke, ale obsažné. Spoločným znakom všetkých kandidátov podľa nich bolo, že tomu predošlému nesiahali ani po členky. Potom sa ale trochu zháčili, uvedomujúc si, že sú asi príliš hlučné.

Chcel som sa opýtať, prečo ten predošlý starosta odstúpil, ale Feri ma predbehol. „Jaj, strýc Gazda bol skutočne trieda. Škoda, že sa mu to stalo,“ obrátil sa na mňa a pokračoval: „Niekedy zhruba pred polrokom odišiel do Mraveniska a viac sa nevrátil. Je pokladaný za nezvestného. Preto máme tieto voľby. Celý čas sme boli bez starostu.“

Vedel som, že v Mravenisku musia byť záznamy, či tam vstúpil a kedy. „A sú o ňom nejaké správy, či skutočne vstúpil do Mraveniska?“ „Áno, vstúpil, ale  zmizol tam. Bol to dobrý odborník. Poľnohospodár a tiež energetik, a skutočný manažér. Aj tá obecná elektráreň je jeho práca. Dúfam, že ešte žije.“ Cítil som, že to myslí úprimne.

B I L I A R D

Jeden z chlapcov, čo študovali súkno nad biliardovým stolom sa narovnal a zamieril si to k nám. „Vy,“ ukázal na mňa s Ferim, „dáte si s nami partičku? Do sto, na tri gule.“

Prečo nie,  pomyslel som si. Varené vínko ma príjemne hrialo a svet sa zdal krásny.„ O čo?“ vyjednával Feri. „O dva litre trojputňového. Ak naňho máte, samozrejme.“

Feri už bol ale tiež naladený. „My že by sme nemali? Aj tak nič nepotrebujeme, lebo vyhráme.“ Veľké slová, lebo dve fľaše tokaja boli celý majetok. No, nech bude ako bude. Nemal som ani cent. Ale ak hrajú tak ako Feri, trúfol by som si na nich aj sám.

Ale všetko už bolo na nohách. Pohľadal som si rýchle tágo, čo som mal predtým, nakriedoval a čakal. Chlapi postavili gule. Jeden z nich, s tágom v ruke ma vyzval. „Začnite,“ povedal. „Nech sa páči, začnite vy. Máte prednosť.“ Obyčajne začínal vyzývateľ, aspoň u nás. Neprotestoval. Začal a nahral deväť. Obrátil som sa teda na Feriho. „Pokračuj, si lepší,“ povzbudil som ho.

Feri sa naklonil nad stôl. Zahral slabo, biela guľa trafila červenú a od zadného mantinelu len tak tak dobehla k modrej. Jemne sa jej dotkla a trochu sa odvalila nabok. Ale mal dobré postavenie. Aj ho využil. Ale po šiestom bode sa zbytočne precenil. Chcel zahrať falšou do pravého uhla. A na jeho falše som už mal názor. Samozrejme, namiesto falše guľu trafil naplno, skoro vyskočila zo stola.

Vyzývateľ hral lepšie ako Feri, ale aj tak občas do gulí viac trieskal ako bolo treba. Mal však obrovské šťastie a všetko mu vychádzalo. Nakoniec nahral tridsaťsedem, veľmi slušne na dedinskú krčmu. Všetci pochvalne hundrali a dávali mu najavo, že mu fandia.

Nastúpil som v dobrej pozícii. Dával som si pozor, neriskoval som. Skoro všetky štuchy boli ľahučké, gule ma poslúchali na pohľad. Keď som skončil, bolo vyrovnané. Obecenstvo spozornelo. Asi vedeli, že vyzývateľ už prekročil svoje možnosti a nemohli si tiež nevšimnúť ľahkosť s akou som hral ja.

Druhý hráč zahral len päť bodov. Feri skúšal začať cez dva mantinely a dva razy sa mu to aj podarilo. Ale potom zase skúsil falš, a zase bez úspechu. Skončil a prehrávali sme len o jeden bod.

Vyzývateľ nastúpil sebavedome. Skončil po dvadsiatom ôsmom bode, keď sa pokúsil o dlhú „sťahovačku“ cez pol stola. Netrafil dobre, skončil a nahnevane tresol koncom tága o zem.

Cítil som sa skvele. Gule boli v kúte. Odolal som pokušeniu zahrať od mantinelu, radšej som si  ich dal ešte viac k sebe. Potom som niekoľkokrát prešiel jemne po tých dvoch z jednej strany na druhú. A keď mi jedna guľa trochu ušla, nacvičeným trikom som ich poslal všetky tri cez celý stôl do druhého konca a pokračoval v hojdačke ďalej. Pri poslednom štuchu mi modrá guľa zostala ešte v rohu, ale červená ušla nabok.

Keď som sa narovnal, aby som to zhodnotil, Feri mi zahlásil. „Máme deväťdesiatosem. To som ešte nežral. Ty si profík, čo?“ Všetci stíchli. Ak by sa ukázalo, že som profík asi by mi riadne naložili. Rýchlo som to začal zahovárať. „Aký profík? To mám všetko z vojny.“

Obrátil som sa k stolu, aby som to skončil. Ale nebol som sústredený, a tak som ľahký úder pokazil. Počul som, ako Feri zasyčal od zlosti. Druhý protihráč nahral svojich päť a navyše nechal gule v dobrom postavení.

Bolo to na Ferovi. Všetci to už videli ako skončené. Niektorí kibici ukazovali prstami dráhy gule, ako si to sami predstavovali. Asi takisto by som to bol zahral aj ja. Ale keď som videl, že Feri sa chystá zahrať dvojku, už to tak jasné nebolo.

A tušil som dobre. Prvú trafil tak silno, že vyskočila až na mantinel, ale našťastie nevypadla zo stola. To by sme automaticky prehrali. Skončil, nervózne sa triasol a ani na mňa nepozrel.

Nebolo to vôbec ružové, lebo vyzývateľovi sa darilo. Našťastie po štrnástom bode sa dostal do ťažkej pozície. V tej chvíli bolo síce vyrovnané, ale nasledujúci úder mal neobyčajne ťažký. Modrá bola v jednom rohu opretá o mantinely, červená v susednom rohu pár centimetrov od mantinelov. Toto by zahral len skutočný macher.

Ale on sa rozhodol ten úder nezahrať. Len trochu posunul bielu guľu bližšie k modrej, tá ju posunula k mantinelu, obe sa odrazili, modrá kúsok, biela do pol stola. Zavládlo hrobové ticho. Ale cítil som, že sympatie sa zmenili. Z pohľadov okolostojacich som vycítil, že už fandia mne.

Ak to nezahrám, prehráme, uvedomil som si. Druhý dohrá a hotovo. Musel som. Sklonil som sa nad stôl a spomínal na podobné polohy. Dali sa spraviť, ale nikdy to nebolo isté.

Zahral som to teda netradične. Plným ľavým falšom na plnú guľu natvrdo. A silno. Modrá guľa natvrdo rohu sa len zachvela, bielu odbila šikmo k druhému rohu, rotácia od falše sa ale chytila a biela guľa trafila modrú! A v tom pomere sila- presnosť -falš bol úspech. Ak by som bol trafil viacej, bola by mi bielu odbila do poľa. Ale biela sa pôsobením rotácie chvíľu točila skoro na mieste a potom sa nabrala rýchlosť a buchla do červenej.

Hotovo. Takýto úder som zahral prvýkrát v živote. V pravej chvíli na pravom mieste. Posledný šťuch som zahral zľahka cez mantinel a nechal som gule každú v inom rohu.

Napätie povolilo. Ľudia okolo mi podávali ruky, poklepávali ma po pleciach. Naraz som mal v ruke pohár vína a neznámy chlap  si so mnou štrngal. Z rohu na mňa vyštartovali Marča a Anča a spoločne ma vyobjímali.

Nakoniec prišiel vyzývateľ. „Gratulujem, kámoš.“ „Ďakujem,“ odpovedal som. Ale v tom už prichádzal čašník a niesol košík s fľaškami. Položil ich predo mňa. „Vaša výhra,“ povedal vyzývateľ.

„Je to pre všetkých,“ povedal som. „Samozrejme, ak s tým súhlasí môj spoluhráč Feri.“ A ten samozrejme nič nehovoril. Práve niesol podnos plný pohárov. Niektorí  chlapi už dávali dohromady stoly. Sadli sme si, naliali a dedo predniesol prípitok. „Sláva víťazom, najmä ak sa o výhry podelia s obecenstvom.“

„Trojputňové“ víno bolo vynikajúce. Trochu ťažké, trochu sladké. Nebol som na také ťažké víno navyknutý. Preto mi chutilo dvojnásobne.

Marča po ľavej ruke si všimla že mi chutí. „To je naša produkcia. Skoro ako tokajské. To tu zaviedol bývalý starosta. Pred tromi rokmi bola vynikajúca úroda. Toto je z nej.“ Šikovne mi naliala, štrngli sme si. Opäť, milý zvyk toto štrnganie.

Debata o politike pokračovala aj tu. Zistil som, že vyzývateľ je jedným z kandidátov na starostu. A že aj dedo, ak by pravdaže sám chcel mohol tiež kandidovať. Ale pre neho by to nebolo, lebo sa vraj  nerád dohaduje so sprostými ľuďmi. Zašeptal mi to do ucha. Jazyk ho už prestával poslúchať.

Vyzývateľ mal chuť pokračovať k mítingu. Neustále sa vracal k svojmu programu. To malo za následok, že ľudia sa začali potichu vytrácať. A pretože aj víno sa minulo, zase sme zostali v herni skoro sami.

POLICAJTI

A ešte dvaja  chlapíci v kúte, ktorých si doteraz v tom dave nikto nevšímal. Zdvihli sa a namierili si to k nám.

Feri zbadal že sa niečo deje. Postavil sa a otočil oproti prichodiacim. Jeden z mužov ho skúšal odtisnúť nabok, ale Feri sa mu stále šikovne staval do cesty. Až teraz mi došlo, že idú po mne. Druhý z nich vytiahol odznak a namieril ho na mňa. „Polícia. Legitimujte sa nám.“

Aj by som sa keby bolo čím. Ale takto to bolo na zamyslenie. Stál som za stolmi. Z jednej strany im prístup ku mne chránil Feri, z druhej obvodový stĺp. Pomenší policajt vyskočil na stoličku a chcel prebehnúť po stole, ale nepočítal s dedom. Ten sa na prvý pohľad zdal, že posediačky podriemkava. Ale len na prvý pohľad. Presne vo chvíli, keď policajt pokladal nohu na stôl, aby sa po mne odrazil, dedo stôl jemne odsunul nabok.

 Policajt šliapol do prázdna medzi stolmi a s rachotom sa zvalil. Nečakal som. Pretiahol som sa poza stĺp do druhej sekcie herne. Obvodová stena zo skla nemala otváracie krídla, ale hore bolo pootvorené malé vetracie okienko. Vyskočil som ako na výcviku na prekážkovej dráhe. Skrútil som sa do strany, dolu hlavou som sa zachytil rámu sklenej steny a vykĺzol som z okienka. Prevrátil som sa zase hore hlavou a doskočil na chodník.

Trochu šikmo. Dopad som dobre neutlmil. Pricapilo ma tvárou na okno. Zazrel som prvého policajta, ako beží k dverám. Feri stál tvárou ku mne, niečo kričal a ukazoval mi rukami. Nepočul som ho. Nabral som rovnováhu. Preskočil som zábradlie, zbehol po hrádzi. Nenapadlo ma nič lepšie ako skočiť do vody. Preplával som asi tridsať metrov a bol som v kroví.

Policajt prebehol dokola, potom sa vrátil a vyšiel na mostík. Zahľadel sa priamo na mňa. Aspoň tak mi to v prvej chvíli pripadlo. Ale potom som si uvedomil, že ja ho dobre vidím proti svetlu z okna, ale on hľadí do tmy. Bol som po plecia vo vode, medzi kríkmi. Nemal šancu ma vidieť.

Druhý policajt priviedol Feriho. Kričali naňho a Feri na nich: „Dobre vás poznáme. Včera ste boli na druhej strane. A niekoho ste prevážali. Máme tu hlásenie od colníkov.“ Policajt bol riadne nahnevaný.

„Kravina. Dajte mi pokoj. Nič vám nepoviem. Zlatý Šengen. Colníci sú blbí. A ako vidím, nie sú sami...“ Feri hovoril nahlas, ale pokojne, s ironickým podtónom. „Daj mu na hubu. Ešte sa nám smeje.“ Pomenší policajt poskakoval okolo Feriho a šermoval päsťami, ale ten sa šikovne uhýbal.

Videl som, že vzadu pri vode sa niečo hýbe. Bol to Čert. Pomaly plával preč. Nevyzeralo to, žeby v ňom niekto sedel, ale musel tam niekto byť, lebo plával proti prúdu. Zapadol za terén. Zhora to nemohli vidieť.

 Pomenší policajt zúril: „Kde je ten starý. Ten, čo ma to podrazil. Doveď ho! Vybavím si to s ním.“ Pomenší bol asi šéfom. Druhý odišiel, ale o chvíľu sa vrátil.

„Nie je tam. Asi ho ukryli. Vieš, ako títo dedinčania držia spolu, neprezradia nič.“ Obaja sa otočili na Feriho. „A kto to bol, čo tam sedel v montérkach s vami. To nebol tunajší, že?“

„Ak to viete, čo sa vypytujete? Tam bolo plno ľudí v montérkach. Čo ja viem? A vôbec, dajte mi pokoj. Nie som váš pomocník. Zbohom.“ Feri sa otočil a jednoducho odišiel. Tí dvaja sa na nič nezmohli.

Chvíľu sa ešte potichu dohovárali, potom sa pobrali preč. Aj svetlá zhasli. Ocitol som sa v tme. Bolo mi zima, po krk som bol vo vode.

Zase voda. Už mi bola asi súdená. Až teraz som si vlastne uvedomil, prečo som utekal. Ak by ma boli chytili a niečo zo mňa vytiahli, Feri by mal riadne problémy. Takže som sa podvedome rozhodol správne. Čosi sa dialo. „Šššt, ššt,“ počul som za sebou. V kríkoch za mnou niečo zapraskalo.  Pobral som za zvukom do kríkov. Kanoe, v ktorom sedel Feri, mi prešlo skoro po hlave. „Nasadni si, ale neprevráť ma!“ povedal pološeptom.

Vyliezol som do kanoe. Feri pritom  šikovne vyvažoval. Keď som sedel za ním, vycúval z krovia. Pomaly sme sa plavili do tmy. Plávali sme nehlučne. Vpredu som uvidel obrysy plošiny. Pod ňu práve priplával Čert. Vyliezol z neho dedo, mokrý ako špongia. Feri, jediný z nás suchý pristal pri pilieri. Vyliezol som hore, Feri za mnou. Z druhej strany sa vynoril dedo.

Vošli sme do koliby. Dedo nám dal suché trička a nohavice, prezliekli sme sa. „Do rána tu budeš v bezpečí. Ale ráno musíme preč. Lebo cez deň to tu určite objavia. Neboj sa, zajtra už budeš doma.“

Dedo sa dobre bavil. „Mne sa to páčilo. Videl si, ako zaryl rypák medzi stoly? To bol tohto roku môj najlepší deň od Silvestra. Štátnych policajtov nemá nikto rád. Keď zmizol starosta tak tu týždeň ňuchali. Zaujímali sa o všetko, aj čo s tým nemalo nič spoločné. A podozrievali nás. Povedal som im, aby nám dali pokoj. Skoro som dostal na papuľu. A tuto Feri bol tri dni v base. Lebo on ho viezol do Mraveniska.“

Dedo ponalieval z čutory: „Voda ustupuje. A počasie sa vylepšuje. Bude teplo. Zajtra vyrazíte hore prúdom. Zoberte si dvojkanoe s motorom a plachtou.“

Zaspali sme, každý v inom kúte koliby. Ráno som sa zobudil prvý. Bolo päť hodín, vonku bola ešte tma. Ako som sa tmolil po izbe, Feri aj dedo skoro naraz vyskočili. Dedo pozrel na hodiny. „Hore sa! Choďte pripraviť dvojkanoe! Ja zatiaľ pripravím raňajky.“

Vyšli sme na plošinu. Dvojkanoe pozostávalo z dvoch obyčajných turistických kanoe, spojených dreveným rámom. Na zadnej priečke bol upevnený závesný motor. Na prednej zase laminátový stožiar s priesvitnou plachtou. Priniesli sme batérie, naložili ich a pripojili. Feri stiahol plachtu a sklopil stožiar.

Plavidlo sme zavesili na zdvihák, natočili nad vodu a spustili dolu. Zliezol som po rebríku a uviazal som ho o pilier. Hladina vody od včera opadla aspoň o pol metra.

„Dedo nás musí vytiahnuť do koryta. Hore spusťou by sme to sami nezvládli. Ale najprv sa musíme dobre najesť. Po tom vínku mi vytrávilo.“ Podal mi ruku a pomohol vyjsť na plošinu.

Rozvidnievalo sa. Až teraz som si všimol, že koliba je pokrytá trstinou, cez ktorú je natiahnutá hustá sieť. Praktické riešenie. Pri silných víchriciach sieť všetko držala pokope. A trstina ako strešná krytina bola stáročiami overená.

Vošli sme dnu. Čakalo nás tam prekvapenie. Stôl prikrytý bielym obrusom, na ňom košík s bielym chlebom a misa s varenými vajíčkami, šunkou a maslom a kanvica, z ktorej na diaľku voňala káva.

Dedo už sedel za stolom. „Nože, poďte, a dajte si. A najprv štamprlík. Na zdravie! Vám, Miki, aby ste sa dostali domov, a nám len tak, aby tento deň bol lepší ako včerajší,“ dedo dokončil svoj prípitok.

Vypili sme. A všetci sme to zapili kávou. Včerajšie vínko si žiadalo tekutiny.

HORE PRÚDOM

Po raňajkách sme sa nalodili. Dvojkanoe sme priviazali za Čerta a vyrazili sme do prieseku. Pomaly sme sa plavili pomedzi kríky a stromy presvetlené vychádzajúcim slnkom.

Preplávali sme okolo dedinskej elektrárne. Feri zapol prívesný motor na našom katamarane. Blížili sme sa k výpustu. Oproti sme mali ešte stále silný prúd.

Dedo pridal vznášanie na plný plyn. Zahalila nás vodná triešť, ktorá šľahala za vrtuľou vznášadla. Feri zakormidloval trochu nabok. Dedo s Čertom sa pomaly prehupol cez prah výpuste. My za ním. Zatočili sme proti prúdu. Feri odviazal lano a zakýval dedovi. Ten sa oblúkom otočil a zmizol v priepusti.

Pomaly sme napredovali krajom rieky. Koryto tu bol široké. Prúd bol silný, ale pomocný motor ho zvládal aj na polovičné obrátky. Feri, sediaci za mnou, vztýčil stožiar a vytiahol plachtu. Oprel sa do nej svieži vietor a ja som cítil, ako sme podskočili.

Začínal slnečný deň, ale vo vetre bolo dosť chladno. Cesta ubiehala monotónne. Pred obedom sme dobehli dlhý rad lodí. Stáli zakotvené pri pravom brehu. Pomaly sme ich míňali. Feri zase stiahol plachtu a sklopil stožiar.

Ako sme lode predbiehali, zistil som prečo stoja. Ukotvené lode čakali na priechod plavebnej komory. Uvedomil som si, že aj my musíme prejsť cez priehradný stupeň.

Ale to už Feri priplával k prvej lodi. Telefonicky sa niečo dohovárali. Potom sa z lode vyklopilo rameno žeriavu. Priviazali sme naše plavidlo na laná. Pomaly sme sa vzniesli do vzduchu. Keď sme boli nad úrovňou paluby, rameno sa pootočilo a odložilo náš katamaran na kryt nákladného priestoru. Vystúpili sme. Nohy som mal trochu drevené a tak mi chvíľu trvalo, než som to rozchodil.

Prešli sme s Ferim dozadu k mostíku. Kapitán a jeho pomocník boli oblečení ako starodávni morskí vlci. Hrubé rolákové svetre, súkenné nohavice a ťažké baganče. A kapitán mal samozrejme v ústach fajku.

Feri ich pozdravil. Po maďarsky, nič som nerozumel. Chvíľu sa dohovárali, Feri mu dal nejaké peniaze, zaškerili sa na seba a plácli si rukami. „Zoberie nás až do Mesta. Paráda.“ Teda, toto som nezažil. Stopovať na rieke.

Na prednej palube sa objavili dvaja ďalší chlapi a dali sa do roboty. Vytiahli kotvu, odviazali loď aj vlečniaky a celá súprava sa pomaly pohla vpred. Obrovské vráta plavebnej komory pred nami vyzerali ako tlama veľkého netvora. V plavebnej komore po bokoch nebolo skoro žiadne miesto.

Bola to poriadne veľká loď. Moderná, mohla sa plaviť aj po mori. Kapitán pozorne sledoval na obrazovke ako do komory vošli aj dva vlečniaky. Tí dvaja, čo predtým zdvíhali kotvy, boli vzadu na vlečniakoch a usmerňovali ich.

Vplávali sme dnu. Voda v komore poriadne začala vrieť. Pre také plavidlá ako náš katamaran by takéto vrenie bolo smrteľné. Jediná možnosť, ako sa cez komoru dostať, bola fakt len na palube veľkej lode. To bol náš prípad.

Pomaly sme stúpali. Vrenie sa zmenšovalo a posledného pol metra úplne ustalo. Predné vráta sa otvorili. Loď sa pomaly pohla dopredu.

Z vedľajšej komory sa pohla druhá, skoro taká istá. Kapitáni na seba zatrúbili, niečo na seba zakričali a usmiali sa. Na druhej lodi boli tiež stopári. Krásna biela desaťmetrová jachta sa leskla na slnku. Dva žeriavy ju práve spúšťali späť na vodu. Dosadla, vztýčila stožiar a napäla plachtu. Krása. Dvaja členovia posádky nám zakývali a jachta potom vyrazila vpred. Predbehla loď a zamierila si to popred ňu.

Boli sme na veľkom umelom jazere pred priehradou. Breh vpravo sa len nejasne črtal, pred nami bola len voda. Najväčšie umelé jazero v Európe. Po rekonštrukcii starej priehrady tu vzniklo také vnútrozemské more.

Kapitán nás pozval  na obed. S celou posádkou to znamenalo dohromady štyria ľudia plus kuchár.

Jednoduchý stolík na mostíku, plastikové taniere a na nich výborná ryba. Asi chytená priamo v rieke. Kapitánov zástupca jedol postojačky, pozeral pritom dopredu. Potom vymenil kormidelníka. Pre zmenu pozoroval kapitán. Všetko sa odohrávalo bez slov. Posunková reč tu slávila veľké úspechy.

Jazero sme preplávali za päť hodín. Potom sa brehy opäť zbehli dohromady. Vpredu sa už črtali obrysy hradu nad Starým mestom.

Rozlúčili sme sa s kapitánom. Feri po maďarsky, ja som len jednoducho po vojensky odzdravil. Nasadli sme do nášho katamaranu. Žeriav nás opatrne odložil na vodu.

Počkali sme až nás loď predbehne, potom sme zabočili k ľavému brehu do riečneho ramena, ktoré sa tiahlo poza Malé mesto. Poznal som ho len z počutia a podľa máp. Ale bol som zvedavý, ako to tu bude vyzerať. Lebo z toho, čo som o tejto časti mesta vedel sa dalo predpokladať, že moje dobrodružstvo sa ešte neskončilo.

Zabočili sme pod stromy, do malého prístavu. Feri uviazal loď a  chvíľu sa handrkoval s nejakým trhanom. Nakoniec sa asi dohodli, zaškerili sa na seba a tľapli si do dlaní. Vystúpili sme na mólo a potom na hrádzu.

Za hrádzou bol park husto posadený lipami. Stromy boli staré a mohutné. Prešli sme po chodníku. Na lavičkách posedávali ľudia a vychutnávali teplý vlhký vzduch. Korunami stromov presvitali šikmé lúče zapadajúceho slnka.

Pohľad na to, čo sa vynorilo na konci chodníka, mi vyrazil dych.  Zo zeme tu vyrastala a na dohľad do šírky aj výšky sa týčila obrovská kopa bublín. Jednotlivé bubliny mali priemer aj päťsto metrov. Akoby to tu nafúkal nejaký obor z obrovského bublifuku.

Bubliny hrali pestrými farbami. Zo západu, kde vrchné boli osvetlené slnkom, prevládala zlatistá....

Stál som pred širokým vchodom do bubliny. A bol som suchý. Z toho som mal veľkú radosť. Feri ma štuchol do chrbta. „Už si tu niekedy bol?“

„Nie, z tejto strany zvonka nie,“ odpovedal som, „pri svojich potulkách po Južnom meste som okolo tohto vchodu párkrát prešiel, ale von som sa neodvážil.“

Prešli sme širokou chodbou. Napravo smerovky ukazovali na metro do Mesta - centrum, naľavo boli smerovky s nápisom „Južné mesto.“ Odbočili sme tam. Pri turniketoch vo vchode stáli pochybné indivíduá. Feri zamieril k jednému na kraji.

KAPITÁN

„Nazdar, kapitán. Zase som tu. Do pekného prúseru si ma namočil. A toto,“ ukázal na mňa, „je dobrý kamarát. Ten, čo som ho viezol do Pešti. Nepovedal si mi, že ma spiatočný lístok. Kto mi to zaplatí?“

Kapitán sa na to iba mierne uškrnul a pozrel na mňa. „Nejaké drogy alebo zbrane?“

„Nie, nič takého,“ ponáhľal som sa s odpoveďou. „A IDkarta?“ „Ani tu nemám,“ priznal som sa s úzkosťou, ale kapitán to prešiel s ironickou poznámkou: „No to som potom zvedavý, ako to tu chceš prežiť!“ A pokynul mi, aby som prešiel mimo turniketu.

Zaujala ma prezývka „kapitán.“ Prečítal som veľa kníh, videl veľa filmov. V tejto prezývke sa vždy zvyčajne ukrýval silný chlap, ktorý obyčajne znamenal čosi viac, mal konexie a vedel o nejakom tajomstve. Obyčajne mal široké ramená a vo svojom okolí rešpekt. Až teraz som zistil, že taký v skutočnosti aj existuje.

Feri ma súril: „Pohni, ponáhľaj sa. Dáme si polievku v MOPe.“ Kráčali sme úzkymi chodbami, podchodmi či nadchodmi, po chvíli som úplne stratil orientáciu. Raz sme vybehli po schodoch nahor, druhý raz zase zbehli nadol. Aj o tom, na akej sme úrovni som o chvíľu stratil prehľad.

Nakoniec sme ale vybehli po dosť dlhých schodoch nahor. Za presklenou stenou bolo svetlo. Obišli sme ju dozadu. Do širokých dverí vchádzali ľudia.

Vnútri bola obrovská dlhočizná hala, navrchu presvetlená obrovskými priesvitnými bublinami. V ich sklách sa červenalo zapadajúce slnko. Feri zabočil k výdajnému pultu. Na začiatku uličky k pultu stálo niečo ako pokladňa. Ale nikto tam neplatil. Každý položil dlaň na snímač, zablikali  zelené svetielka, a prešiel. Ja som dlaň priložil tiež, ale mne zasvietila červená.

„Zaregistrujte sa,“ oznámil mi displej. Nevedel som, čo to znamená, ale vzápätí naskočilo „povedzte svoje meno a posledné bydlisko.“ Oznámil som svoje údaje a na moje počudovanie turniket ma vpustil do uličky.

Pomaly sme popred pulty posúvali poriadne ošúchané plastikové podnosy. Obsluha, mladé usmievavé študentky v zelených uniformách misie nám naložili pohár s mliekom, jablko, chlieb a na konci sme dostali veľkú misu zemiakovej polievky.

Našli sme si voľné miesta pri dlhom stole.  Mlčky sme jedli. Ukradomky som pozoroval naše okolie. Zbadali sme ľudí najrôznejšieho veku. Boli skromne, väčšinou čisto oblečení. Usmievaví a milí. „Čučíš, čo?,“ prehodil Feri. „Toto je MOP.“

Ale zase tak nevedomý som nebol. MOP bolo zariadenie Medzinárodnej organizácie práce. Bolo  prístupné pre všetkých.  Strava aj nocľah tu boli „skoro“ zadarmo. „Skoro“ znamenalo pracovať niekoľko hodín denne, ak bolo čo robiť. Cenila sa aj ochota. Stačilo sa zaregistrovať v automatoch na ulici a chvíľu počkať. Ak nebola práca celý deň mali pre seba. Tým, čo pracovali ako napríklad ja, sa ale cena za stravu odrátala z účtu. Ale nebolo to veľa, asi desať éčiek za dobrú večeru.

„Je dobré prísť navečer, lebo potom nemusíš toľko odrábať. Mám na to systém,“ vysvetlil mi Feri, významne zažmurkal a potiahol ma za rukáv. „Poď, pôjdeme si trochu užiť.“ Namietol som, že by som radšej domov, do Mesta, ale Feri sa nedal: „Čo sa ponáhľaš. Dnes je sviatok. Do roboty sa u vás ide až zajtra, nie? Ja skoro ráno vyrazím domov.  A ty si doma za desať minút.“

Skutočne. Aj keď som to mal do Južného mesta niekoľko minút, nikdy som sa tu nadlho veľmi nezdržal. „Južné mesto“ bol ľudový názov pre obrovské sídlisko na pravom brehu rieky. Táto tradícia sa tu začala už pred viac ako polstoročím.

Dnešnú podobu nadobudlo pred asi päťdesiatimi rokmi. Recykláciou hmoty historických panelových domov, v tom čase vynájdenou technológiou rezonančnej expanzie sa práve tu začali budovať dnes už bežné obrovské kompaktné sídliska. Ubytovacie, stravovacie, kultúrne, a dokonca aj výrobne zariadenia boli organicky spojené do jedného celku, od prírody oddeleného izolačnou vrstvou kremíkového skla.

Ani vrtochy počasia, ani povodne sa ho nedotkli. Bývali tu najmä príslušníci nižších vrstiev a, samozrejme, aj tí úplne nemajetní. Rieka ako transportná cesta podporovala vznik takýchto sídlisk po celej svojej dĺžke.

Medzinárodná organizácia práce, ktorá v okolí vlastnila skoro všetky výrobné kapacity tu zaviedla účinný systém života. Každý sa tu mohol ubytovať, najesť a napiť tak, aby v pohode prežil. Ale musel to, ako som už spomenul, aj odrobiť. Na najrozličnejších prácach, najčastejšie však na čistení, upratovaní, údržbe a verejné prospešných prácach.  A kto si zarobil viac, ako bolo treba na základné potreby, si mohol svoje „éčka“ užiť ako sa mu zachcelo.

A na to sme sa práve chystali aj my dvaja. Teda ja som u seba nemal nič, čím by som mohol platiť, ale Feri sa stále škľabil: „Neboj sa, stále to bude za tvoje...“

Vyšli sme z jedálne a zamierili k širokým schodom nahor. Za kopulami bublín na streche už bola tma. Vo vnútri bolo prítmie. Osvetlenie práve začínalo fungovať. Priesvitné kopule večer začínali slabo svietiť.

ZÁBAVA

Nápis „Centrum všetkej zábavy“ sľuboval veľa. Bolo tu plno ľudí. Sviatok, pomyslel som si. Vošli sme do veľkej kruhovej haly, navrchu presklenej obrovskou kopulou. Táto, na rozdiel od menších, bola z číreho skla a bolo cez ňu krásne vidieť oblohu. Bary, hracie automaty, stoly s ruletou, video kabíny, salóniky na videoseance a neviem načo ešte, nás doslova objali. Ale Feri ma ťahal dozadu.

Prešli sme hádam aj kilometer, kým Feri nezabočil do jednej jaskyne s nápisom „Ježibabina chyža.“ Počas cesty sme zostúpili o niekoľko podlaží a všimol som si, že sa trochu zmenili aj obyvatelia. Pribudlo zarastených tvári a nápisov na stenách, všetko začalo pôsobiť tak trochu neprívetivo a ponuro.

„Chyža“ bol obyčajný striptízový pajzel. Na stoloch bolo zopár unudených tanečníc, čo sa bezducho pohojdávali okolo sklenených tyčí. Miesta pri stoloch boli zaplnené tak spola, bar zíval prázdnotou. Sadli sme si do rohu. Feri luskol prstami. Nič sa nestalo. Luskol znova, zase nič. Akurát jeden hosť pri vedľajšom stole sa obzrel.

Feri vstal a zastavil čašníčku, čo sa práve vracala k baru. Chvíľu sa dohadovali, potom si Feri znovu sadol. „Je tu sama. Ale o chvíľu ich tu bude viac. Objednal som aj pre teba.“

Drink „Veľký Mufti“ bol momentálne v obľube. Aj v Mravenisku, aj tu. Akurát tento bol trochu štipľavejší. Zanechal mi  v hrdle pocit akoby som zjedol drôtenú kefu. Dali sme si ešte jeden, posedávali a pozerali tanečnice. Všetky boli ešte skoro oblečené. Asi čakali na neskoršiu dobu. O polnoci to tu už mohlo byť veselé.

Chlap, čo si k nám bez slova prisadol, mi bol akýsi podvedomý. „Vitaj, kapitán. Už po službe?“ prihovoril sa mu Feri. Kapitán bol prezlečený do športového a oholený. Feri pozrel na čašníčku, ukázal jej tri prsty a potom zatočil rukou okolo našich pohárov. Pochopil som, že objednal trikrát to isté, čo sme mali predtým.

„Tento tu ešte žije?“ Kapitán ukázal na mňa. „Kde si to splašil, človeče? Nie je zhora, z Horného Mesta?“ uškrnul sa na mňa a priateľsky ma buchol po chrbte. Priateľsky znamenalo, že som skoro padol zo stoličky.

Kapitán si to ale veľmi nevšímal. Ešte raz ma buchol, tentoraz o trochu slabšie. „No tak vyklop, čo si zač.“ Jeho výzve nebolo možné odolať. Meral skoro dva metre a ruku mal hrubú skoro ako ja stehno.

Našťastie čašníčka práve priniesla drinky. Kapitán ani nepočkal, kým ich položí na stôl. Vypil pohárik priam v letku. Feri stihol chytiť svoj, ale ja nie. Kapitán prevrátil do seba aj ten, ktorý som omylom považoval za svoj. „Som rýchlejší, hombre. A pre teba je to aj tak silné. Tebe tak pivo.“

Ani netušil, ako uhádol. Feri pochopil, objednal mi pivo a sebe tiež. Kapitánovi nič. Ale servírka mu automaticky priniesla „Muftiho,“ dvojitého. Asi ho tu poznali.

Kapitán sa pozrel na Feriho. „No čo, vie sa niečo viac?“ „Nič nového. Ale ide asi o niečo veľké. Aj tuto Miki lieta v niečom, čo sa trochu podobá tomu nášmu. Nech ti povie.“

Začal som rozprávať svoj príbeh. Pri zmienke o úložisku v Mŕtvej doline kapitán  zbystril zrak. „Niečo sa deje. Lebo je príliš veľa zmiznutých ľudí. A vždy sú to odborníci, technici. Ja mám jednu stopu. Ale treba ju overiť. V Hornom meste.“

Kapitán kývol Ferimu a mne. „Nezahráme si oko? Nech trošku zaženieme nudu.“ Feri prikývol. Ja som si síce oko rád zahral, ale teraz som bol úplne na mizine.

Feri myslel aj na to. Vlastne, uvedomil som si že ani raz nezabudol pripomenúť, že som jeho hosťom. „Neboj sa, požičiam ti. Ale ideme napoly, dobre?“ Súhlasil som. Prešli sme sálou po chodbe okolo sklenej steny a zabočili do dverí „Ľudového kasína.“

Kapitán skúmavo prezrel celú, spola zaplnenú sálu. „Zatiaľ je tu pokoj. Poďme tamto do rohu. Tam sa hrá desatinkový.“

Sadli sme si k pultu. Bankár sa na nás neosobne uškrnul. „Nech sa páči, žetóniky.“ Feri vytiahol svoju ID kartu a kúpil  žetóny za desať éčiek. Rozdelil ich na dve kôpky, po päťdesiat.Jednu posunul mne. „To je tvoje. A viac už nemám. Čo som za teba dostal, poctivo som s tebou minul.“

„Desatinkový“ znamenal, že karta stála desatinku. To nebolo najmenej ani najviac, taký stred. Obzrel som sa okolo seba a videl som, že väčšina pultov bola dvojstotinková. Tie boli aj všetky plné. Ale čo, povedal som si. Veď hrám za svoje. Teda, za tie, čo Feri za mňa zarobil. Ale odtrpel som si tak čo by som si neužil.

Feri zatiaľ objednal pre každého po pive. Pri hre som sa držal pri stene. Ani som nevyhrával, ani neprehrával. Hral som na istotu. A Feri tiež. Veľmi rýchlo som zbadal, že toto je kapitánova parketa. Keď on stavil o bank už som vedel, že bude jeho. Veľké stávky nikdy neprehral. Ja som bol za ním. Keď nestavil on, stavil som si ja. A obyčajne som aj niečo vyhral. Nebolo to však veľa. Bankár začínal byť nervózny. Neustále prehrával.

Malý chlapík s potkaním ksichtom, čo si prisadol na štvrtú stoličku, začal zvysoka. Ale zo trikrát prehral a trochu skrotol. Mal už vypité. Neustále sa na mňa lepil.

„Čo, kámo, nejdze to, čo? Ani mne ne. Tu veru človek nezbohatne. Tu veru ne, ci vravím. To by scelo nejaký kšefcík. Viem o jednem, len na to treba dobrú partiu. Vy traja sce kámoši, ta ňe? Ci vravím, páčice še mi. V čom idzece?“ Horniacke nárečie znelo pre mešťana strašne.

Patrilo to akoby nám všetkým. Kapitán si ho prezrel, dohral partiu a zase vyhral. Vstal, obišiel okolo stola a natlačil sa na prišelca tak, že ho spod neho ani nebolo vidieť. Zdalo sa, že hovorí naňho, ale patrilo to nám. „Vypadneme, chlapci. Tu sa motajú všelijaké existencie.“

Prišelec zostal sedieť ako pribitý. Oproti kapitánovi bol asi o desať váhových kategórii nižšie a keď pripočítal ešte aj nás dvoch, čo sme neboli tiež žiadne trasorítky asi si rýchlo uvedomil, že nemá šancu. Ale nikto ho nechcel biť. Kapitán sa na nás uškrnul, otočil sa a pomaly odchádzal.

Vstali sme a pobrali sa dozadu. Kapitán zrýchlil. Pri bare už bolo plno. Aj tanečníc na pódiu pribudlo. A oblečenia im ubudlo. Pri dverách kapitán zastal a pustil nás dopredu. Obzrel celú sálu za sebou a pobral sa za nami. Feri išiel prvý, ja za ním. Kapitán istil zadný voj.

Z putiky sme vyšli na opačnom konci. Aspoň tak sa mi to zdalo. Ulička ústila do velikánskej bubliny. Kráčali sme ponad riečku, čo tiekla pod nami. Riečka bola umelá. Okolo nej rástli stromy, kvetiny, kríky. Ponad ňu sa krížom - krážom klenuli mostíky, okolo samé butiky aj malé putiky. Prešli sme na druhú stranu.

Feri spomalil. „Tuším je vzduch čistý. Nikto nás nesleduje.“ Kapitán sa poobzeral a pritakal. „Poďme ešte trochu dookola. Nikdy nevieš...“ dodal Feri.

Tak sme sa ešte chvíľu motali ponad riečku. Pod nami sa člnkovali deti, plávali plavci.  Bolo to veľmi zaujímavé.

Kapitán sa prepracoval dopredu. Zrazu zabočil do uličky, vybehol po schodoch asi o dvadsať metrov nahor a zmizol. Ale Feri si z toho nič nerobil. Pokojne sme vyšli po úzkych schodíkoch. Na dlhočiznej chodbe boli vedľa seba samé dvere. Ako sme popred ne išli, jedny sa náhle otvorili. Kapitánova obrovská ruka ma vtiahla dovnútra. A Feri za mnou vkĺzol tiež. Netrvalo to ani stotinu sekundy.

„Toho zasrana odniekiaľ poznám. Dal by som ruku do ohňa, že bol štrajkokazom v Bau - Bau. Viete, v tej stávke pred rokom či dvoma.“ Vedeli sme o tom všetci. Ja teda len toľko, čo bolo v novinách a správach. Kapitán bol pri tom asi bližšie.

Kapitánov byt, ak sa to tak dalo nazvať, bol maličký. Stôl a šesť stoličiek, záves v kúte, chladnička v stene.

Tam aj domáci hneď zamieril. Vytiahol vrecko chrumkavej peny a tri fľaše piva. Bez slova sme si sadli za stôl. Bol starodávny, hádam aj dvestoročný. A stoličky tiež. Opatrne som ho ohmatával. Nie, neboli to repliky. Zdalo sa to originálne.

Kapitán spozoroval môj záujem o starožitnosti. „Staré. Po prarodičoch. Dnes je to hotový majetok.“ Feri sa pridal: „Aj my sme kedysi mali niečo také. Aj s almarou. Ale vlhkosť to zničila. Ani neviem, kam to pošlo.“

„Určite to už má nejaký pracháč v Hornom meste. Tí po takýchto kúskoch priam šalejú. Aj ja som tieto moje poklady raz skoro predal. Nemal som už ani cent. Ale potom som sa chytil a postupne som to aj opravil a zakonzervoval.“ Odpil si z piva a obrátil sa k Ferimu: „Zajtra zájdem do Horného mesta. Mám stále taký dojem, že za tými zmiznutými  ľuďmi stoja Hlaváči. A možno sú v tom aj Hlaváči...“ zamĺkol.

„Hlaváči“ bol medzinárodný trust. Kšeftovali so všetkým možným. Zopár z nich občas zatvorili pre nezákonné kšefty. Ale, ako to už obyčajne bývalo, nikdy nie veľké ryby.

„A ako sa medzi nich dostaneš? Feri sa tváril skrúšene a bojazlivo. „Mňa by tam hádam ani nepustili...“

Do Horného mesta pustili každého. Akurát ho pri vstupe na pohyblivé schody poriadne prezreli. Nebolo tam však čo hľadať. Hlavná trieda s obrovským „Skleníkom,“ kopulou pre dvadsať tisíc ľudí bola prekrásna. Čistá a voňavá. Všade bol draho a tak nejako sterilne. Akoby ani nie pre ľudí. Aj chudoba, čo sa sem prišla pozrieť, sa obliekla do čistého sviatočného šatu. Ale dostať sa do vedľajších chodieb sa prakticky nedalo. Všetko bolo privát, všade samý zákaz vstupu a samá gorila.

„Neboj sa. Aj tam mám styky. Ale poďme spať. Je polnoc.“ Kapitán vstal a odtiahol záves v rohu izby. V malej kutici boli prične. Tri a tri nad sebou, v prostriedku ulička. Skoro ako v nočnom rýchliku. Ako v kupé vo vlaku to aj voňalo. Na každej prični bola čistá bielizeň a poskladané tepláky. Ono to boli vlastne pyžamá.

Feri vošiel do sprchy na konci uličky. Nezdržal sa tam ani minútu, vyšiel von ešte mokrý, utierajúc sa do veľkej osušky. Rýchlo na seba hodil tepláky a vkĺzol do regálu.

Postupne sme sa všetci  uložili. Feri s kapitánom si na spodných lôžkach ešte niečo šepkali.  Kapitán ma potom oslovil: „Viem o jednom dobrom mieste. Tam vonku. Nemáš záujem?“ Momentálne som na zmenu miesta nemyslel. Aby som neurazil, povedal som mu, že si to ešte rozmyslím.

O chvíľu som zaspal a ako obyčajne som mal sen. Snívalo sa mi, že ležím pod palmami. Akurát som bol oblečený v teplákoch a bolo tam trochu zima.

Ráno sme vstali zavčasu. Všetci sme sa narýchlo obliekli. Jeden cez druhého. Na nejakú veľkú hygienu tiež nikto nemyslel. Zuby sme si vyčistili sprejom, ktorý mal akúsi divnú chuť. Až keď sme skončili, zbadal som na obale obrázok psa. Teda takto! Ale hneď som sa upokojil. Ak bol dobrý pre psov, ani mne nemohol uškodiť.

Vyšli sme na chodbu. Bol som úplne dezorientovaný, včera som si vôbec nepamätal, kadiaľ sme sa pohybovali. Ale kapitán rýchlo zbehol dolu schodmi, prebehli sme ponad umelú riečku, niekoľkokrát zbehli dolu schodmi  a zrazu boli sme pred jedálňou, kde sme včera večerali. Zatiaľ čo sa tí dvaja prihlásili v automate o prácu, ja som sa rozlúčil.

Rozhodol som sa že môj účet zaplatím až budem v úrade. Kto sa u MOPu raz registroval a neodpracoval si alebo nezaplatil čo skonzumoval, už viackrát nemal šancu. Musel sa prihlásiť o prácu. Až potom mohol zase žiadať o jedlo alebo ubytovanie. A samozrejme, že mu strhli aj predošlé dlhy. Kto bol šikovný a zaregistroval sa v čase, keď nebola žiadna práca, mohol takto žiť donekonečna. Kto pracoval vo výrobe, dostával aj slušný plat. Ale tu takých bolo málo. Pracujúci bývali poväčšine v Mravenisku. Ako ja.

Kapitán ma potľapkal po pleci, tentoraz ma ale nezarazil do zeme: „Ohlás sa niekedy. Nájdeš ma ľahko. Iného kapitána tu dúfam niet. Furt mám pocit, že my dvaja by sme si rozumeli. Myslím na tú prácu, tam vonku.“

Ešte raz som sa mu poďakoval za ochotu. „Samozrejme, že sa ozvem. A ty, Feri, tiež sa mi ozvi.“

Feri mlčky prikývol. So smutnou tvárou ma objal. „Dúfam, že som si už tu neplechu, čo sme sa do nej zamiešali, odčinil. Myslíš?“ Už som aj pomaly zabudol, čo sa stalo. Ústa mi stiahlo od ľútosti, že sa rozchádzam s dobrými ľuďmi. „Samozrejme. Si kamarát. Nech sa stalo, čo sa stalo, bolo mi s tebou fajn. Pozdrav deda. Dúfam, že sa ešte sa uvidíme.“ Ani som netušil, že toto prianie sa mi splní takmer okamžite.

Bolo mi skoro do plaču. Aby som sa nerozplakal, radšej som sa na nich ani neobzrel. Vykročil som smerom šípky, čo viedla do centra.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?