Dlhý polčas rozpadu-7. Časť

Autor: Ernest Ježík | 5.3.2018 o 16:13 | Karma článku: 1,13 | Prečítané:  384x

Román na pokračovanie s podtitulom „Ľahké akčné sci-fi bez mŕtvol a sexu“. Konečne doma. A 3-dé kino, v ktorom som si sám aj zahral.

V ROBOTE

Nastúpil som do podzemky. Ešte nebola prepchatá. Len málo ľudí tak skoro ráno mierilo do práce. Čochvíľa sme boli pod „Veľkým stanom.“ Pôvodne som najprv chcel ísť domov, prezliecť sa, ale uvedomil som si že nemám kľúče. Vystúpil som, vyšiel po schodoch do „Veľkého stanu.“ Na vrátnici mestského úradu ešte nebol žiadny ruch. Tých niekoľko ľudí, čo tam boli sa vôbec neponáhľalo. Vrátnik si ma najskôr podozrievavo obzeral, ale potom ma spoznal. „Ahoj, Miki. Dlho som vás nevidel“. A pustil ma aj bez priepustky.

Naskočil som do výťahu. V našom odbore na chodbe bol tiež ešte pokoj. Sem sa chodilo až na deviatu - desiatu, ako sa komu chcelo. Väčšina dávala prednosť práci z domu. Ráno sa doma pri raňajkách každý pripojil k svojmu pracovnému terminálu, pozrel si úlohy, naplánoval si prácu, vyhľadal informácie. Do úradu išiel až neskôr.

A niektorí doma aj konferovali. Po nejakom čase to už to začínalo byť neúnosné. Ak niekto chcel, mohol celý deň prekonferovať diaľkovo. Boli takí ľudia, ktorých sa v práci osobne stretávali raz do mesiaca. A to boli naši spolupracovníci.

Aj tak bolo. V našej pracovni som bol skoro prvý. Nikde nikto, len pri mojom stole sedela nejaká neznáma dievčina.

„Dovolíte, toto je môj stôl,“ oslovil som ju. Vyvalila oči ako tenisové loptičky. Skoro som zabudol že mi viac ako štvrťroka chýba. Štvrť roka? Prekontroloval som si to v pamäti, ale nič ma netrklo. Naozaj, kde som teda celý ten čas bol? Tuším sa na to budem pýtať stále.

Ani som si nevšimol že odišla. Vrátila sa s papierovou škatuľou a položila ju na môj stôl. Nachádzali sa v nej moje veci zo stola. Náhradné kľúče a karty ma zaujali najviac.

Zobral som škatuľu pod pazuchu, skoro neprítomný som sa ani nepozdravil a otočil som sa k dverám. Oproti mne však stáli dvaja chlapi.

„Mikuláš Parkin?“

„Áno, osobne.“ Ešte mi nedochádzalo.

„Polícia!“ Pred očami sa mi mihli odznaky. „Ste zatknutý pre podozrenie z únosu Kristiána Friska. Máte právo…“ Sedel som ako zarezaný, poučenie som síce počúval, ale nevnímal.

Čo sa zase deje, dočerta?! Zatknutý? Kristián Frisk? Alebo Frisko? Takého nepoznám! A vôbec, mal som za sebou ťažké dni. Že budem musieť veľa vysvetľovať na to som bol pripravený. Ale zatknutie?

Medzičasom som už so želiezkami na rukách kráčal po chodbe. Na dopravnom páse čakal veľký červený policajný Reddog. Taký čo sa mi vždy veľmi páčil. Nastúpil som.

Prešli sme len zopár sto metrov a zastali pred policajným riaditeľstvom. Bolo to na zadnej strane mestského úradu, pešo by sme tam možno boli skôr. Ale dobre aj takto. Aspoň nebolo divadlo.

Na policajnej stanici už bolo rušno. Tam sa nepracovalo na diaľku. Previedli ma centrálnou halou dozadu. Šupli ma do cely. Mreža sa zavrela. Šťuk. Ale nebol som sám. Naproti celám za stolíkom sedeli dve policajtky.

Jedna sa mi prihovorila cez mrežu: „Keď ste hladní alebo smädní, alebo potrebujete vykonať  osobnú potrebu, hláste sa. O pol hodiny vás vypočujú. Na vaše otázky nie sme kompetentné odpovedať.“

Aj keď to boli pekné kočky, do reči mi skutočne nebolo. A bol som aj hladný aj smädný, ale nemal som silu sa k niečomu hlásiť. Hlavu som mal úplne prázdnu. Sedel som a hľadel pred seba. Zatknutý. Čo som urobil? A kde som bol celý čas? Čo sa to vôbec deje? Žijem či spím?

Udalosti z posledných dní mi prebehli pred očami ako v tridékine. Zastavili sa až v okamihu zatýkania. Elektrická závora vo dverách cvakla. Policajtka mi kývla: „Tak ideme. Na výsluch!“ Opäť po chodbe  do centrálnej haly. Posadila ma k stolíku.

Policajta čo si sadol oproti som poznal. Naposledy som ho videl predvčerom večer. V reštaurácii v Kolove, keď ma naháňali. Bol to ten vyšší, čo vyzeral rozumnejšie.

„Tak vítajte, Miki Parkin. Zamestnanec mestskej správy. Pamätáte sa na mňa. Škoda, mohli sme sa porozprávať už tam, v Kolove.“

Otvoril spis, vybral z neho stránku a položil ju predo mňa. Na liste bola obžalovacia formulka a Krisova fotografia.

Kristián Frisk, Kristián Frisko, Kristián…

Kris! To je ono ! Policajt z Mestečka. Spolu sme išli do chodby. Bol za mnou, keď ma treskli po hlave. Tak ale, ako som ho mohol zavraždiť alebo uniesť?

„Môžete mi k tomu niečo povedať?“ Tón jeho reči bol pokojný, profesionálny.

Odpovedal som otázkou. „Čo je s ním? Žije? Je mŕtvy?“

„Zatiaľ je len nezvestný. Ako ste aj vy boli posledný štvrťrok. Skoro ma prekotilo, keď som dostal správu, že ste prišli do MOPu.“

Ten terminál v MOPe. Využívajú ho vraj na sledovanie ľudí, hovorilo sa. Spomenul som si, že pri registrácii som vôbec nepotreboval kartičku! Teda mali asi aj moju hlasovú stopu. Takto to všetko dokonale funguje, ináč by sa každý mohol registrovať ako sa mu páči.

Porozprával som policajtovi celú históriu. Ale len po Panocity. Pozorne počúval, niečo si zapisoval. Pri stole zastavil pomenší policajt, čo bol tiež v Kolove. Pravú ruku mal v páske. Bol chudý, nosatý, malý, asi od prírody zlostný. Určite nenávidel všetkých, čo boli od neho vyšší aj o centimeter.

„Á, náš hrdina. Vitajte! Ďaleko ste neušli. Zaslúžili by ste si po papuli.“ Bolo jasné, že mi nefandí.

„Riadne ho priškripni. Aj za mňa,“ s týmito slovami zase odskackal preč.

„Zlomil si tam ruku. Čo s ním ten starý vybabral,“ povedal ten vyšší a ironicky sa uškrnul.

„Dobre. Niečo si overím. Seďte tu! Nie že sa o niečo pokúsite. Podľa predpisu by som vás mal poslať do cely. Ale ten váš návrat je aj pre mňa taký šok, ani neviem prečo vám verím.“

Na bundu mi prilepil oranžovú nálepku s nápisom „Návšteva,“ zamkol stôl a odišiel.

Sedel som tam až do obeda. Trochu som si aj zdriemol.

 Na obed prišiel opäť a bez slova mi kývol, aby som ho nasledoval. Za vrátnicou mi zobral z bundy nálepku. „Ideme na obed. Určite ste hladní.“

Mal pravdu. Vyšli sme von, prešli na druhú stranu „Veľkého stanu,“ potom po strmých schodoch vysoko, na „Veľkú galériu.“

„Som ešte zatknutý alebo čo?“ prerušil som mlčanie.

„Alebo čo,“ odpovedal policajt, „všetko sa dozviete.“;

Vošli sme do malej útulnej jedálničky s názvom Džungľa. Bublina z číreho kremíka nemala priemer viac ako dvadsať metrov. Boxy boli od seba oddelené zelenými kvetinovými stenami, popínavé rastliny sa vinuli všetkými smermi. Sadli sme si ku stene, s výhľadom na rieku a obrysy Starého mesta. To v poludňajšom slnku žiarilo červeným, strieborným a zlatým leskom ako nejaké velikánske ohnisko.

Objednali sme si ryby so zeleninou. K tomu samozrejme pivko. Bolo to drahé, ale to ma ani trochu nehnevalo. Bol som „zatknutý alebo čo.“ Nech sa teda starajú.

Začal od lesa. „Zatiaľ som sa nepýtal, ako ste sa dostali z Panocity a a ako ste sa ocitli tam v Kolove. Skúsim hádať. Doviezol vás ten zarastený, čo tam bol v Kolove s vami a s tým dedom, však? Nerobím z toho žiaden zápis.“

„Mohlo to byť aj tak,“ odpovedal som vyhýbavo. Nechcel som do ničoho zaťahovať Feriho, deda ani kapitána. Ale zase som nechcel policajta vodiť za nos. Bol to síce policajt, ale nebol nesympatický. „Dobre,“ povedal, „ste voľní.“ Vlastne už od okamžiku, čo sme vyšli z úradu.“

Dojedli sme, zaplatil. „Z Mestečka nám potvrdili, že ste tam boli poslední, ktorého videli s Krisom. Mimochodom, spolu sme študovali na akadémii. Ale zatiaľ nemáme dôkazy, že ste niečo vykonali. Z týchto dôvodov vás pustíme. Mohol by som vás držať aj do zajtra ba aj dlhšie, ale nech, pustím vás. Nič viac a nič menej.“

Tváril sa úradne a stroho, ale cítil som, že vie niečo viac čo mi ako dobrý profesionál nechce povedať.

„Ak by ste sa niečo dozvedeli alebo sa na niečo rozpamätali, dajte mi vedieť. Veľmi by som ocenil vašu spoluprácu. Okrem služobnej povinnosti Kris bol, a dúfam že ešte stále aj je mojím priateľom.“ Dal mi svoju ID vizitku, vstal a odišiel.

Čašníčka mi priniesla pivo. „Je zaplatené,“ povedala.

Sedel som ako zarezaný. Kam teraz? Nikam sa mi nechcelo. Rezignoval som. Zajtra je času dosť. Asi ma tiež nič príjemného nečaká. Dopil som, zliezol dolu schodmi a pomaly kráčal domov, do holandskej štvrte.

                 KAPITOLA 4 - TRIDÉKINO                                             

DOMA

Zoširoka sa usmievajúci vrátnik v našom bloku sa bavil  s nejakou postaršou paňou, ale keď ma zbadal hneď zvážnel. „Máte tu niečo na prácu?“ Vybehol spoza pultu a bojovne sa predo mňa postavil. Až keď ma spoznal, začal úslužne drmoliť: „Aále, pán Parkin. Prepáčte. Nespoznal som vás po takom dlhom čase.“

Pozrel som sa do zrkadla vedľa výťahu a hneď som mu uveril. To vyblednuté, pochudnuté a pohúžvané indivíduum v montérkach som nepoznával ani ja. V tomto sterilnom bloku som musel vyzerať ako potkan v inkubátore.

Vyšiel som hore do svojho bytu, zhodil zo seba šaty, oholil sa a osprchoval. Na termináli som mal hromadu odkazov, zaujal ma oranžový odkaz „Vážna správa.“ Stálo v nej, že môj pracovný pomer bol ukončený pre porušenie disciplíny a že mi bola strhnutá náhrada škody za „neodovzdané služobné vozidlo zostatkovej hodnoty.“ A že sa proti tomu dá odvolať...

V byte bolo čisto a sviežo. Oholil som sa, osprchoval, preobliekol do čistého a pozrel som si ostatné odkazy. Bolo ich veľa, ale nemal som silu sa nimi zaoberať. Na prvom mieste mi ale padli do oka voľby - treba označiť kandidáta do mestskej rady. Ale to je len predbežné kolo, čert s nimi. Nepoznal som z nich ani jedného či jednu.

Do politiky sa ľudia moc nehrnuli. Kandidáti boli síce bez výnimky dobre vzdelaní, ale to bolo všetko, čo som o nich vedel. A vôbec, nemal som ani potuchy, či voľby už boli alebo ešte len budú. Práve dnes som nemal na politiku najmenšiu chuť. Všetky reklamy som bez váhania vyvalil preč. Ešte nikdy som v nich nenašiel nič užitočné. Na mňa reklamy nikdy neplatili.

Nekonečná séria odkazov od Jane ma vyzývala, aby som sa ohlásil, len čo sa vrátim. Dobrý nápad. Zavolal som jej.  Bolo počuť, že je v šoku: „Ja odpadnem. Už som ťa oplakala.“

Dali sme si rande o deviatej pred Tridérajom.

Pospal som si asi hodinu. Bolo ešte len osem, ale bol som hladný a smädný. Obliekol som sa a vyšiel von.

V malej jedálni naproti Tridéraja bolo plno, ale pre jedného sa miesto našlo. Objednal som si moju obľúbenú zemiakovú kašu a slepačie krídelka. Chutnalo to vynikajúco.

Moji spoločníci pri stole sa už dávno najedli. Boli to nejakí informatici alebo úradníci alebo oboje. Priateľsky debatovali o svojej práci. Teda, pravdupovediac, zaoberali sa najviac svojimi kolegami a šéfmi. Páčilo sa mi, z toho čo som zachytil, že brali tých neprítomných pozitívne. Žiadne ohováranie, iba si pripomínali spoločné pekné chvíle. Popíjali ľahké vínko a ponúkli aj mňa. Chvíľu som zaváhal, ale nakoniec som ponuku prijal. Víno mi síce nič nehovorilo, ale bolo ľahké a osviežujúce.

Zavolal som čašníka a vypýtal si účet. S platením nastal problém, lebo prvé dve kreditky boli zablokované, prešla až tretia zo zväzu veteránov.

Vonku oproti cez okno som zazrel Jane. Postávala na chodníku, obzerala sa na obe strany. Zakýval som na ňu cez sklo.

Na ulici bol umelý večer. Efekt umelého stmievania bol vyvolaný zmenou  osvetlenia. V tejto časti nebolo prirodzeného svetla. Až na konci ulice boli bubliny, kde sa dalo vidieť, aký denný čas to vlastne je. Tu ale bolo všetko umelé. Aj ľudia mi tak nejako umelo pripadali...

Jane sa mi hodila okolo krku a stískala a bozkávala ma ostošesť. „Čo si sa neozval, ty pako. Čo sa ti stalo? Kde si bol? Ja som si teda za teba pekne poplakala. Na Silvestra som ti volala každých päť minút. Až na Nový rok mi došlo, že sa asi niečo stalo. A potom to bolo v novinách. Ty a ten policajt. Vraj vás tam v horách hľadali celý týždeň. Chcela som tam hneď ísť, ale ochorela som a poležala som si týždeň v nemocnici. A potom pátranie zrušili. Ale ako to bolo, povedz? Kde si bol? A aký si pochudnutý a nejaký šedý... Alebo zase nejaká misia, tentoraz tajná?“ Otázky ako z guľometu.

„Čo ti budem rozprávať. Bolo by to na knihu. Užil som si dobrodružstiev viac ako v Austrálii.“

Jane bola vďačná poslucháčka a moje rozprávania milovala. Keď som sa vrátil z Austrálie, absolvoval som s ňou aj s jej kolegami doslova také malé prednáškové turné. Trvalo to asi mesiac, kým som nevyčerpal všetky spomienky. Mladí ľudia doslova žrali celý svet. Cestovať bolo dosť drahé, tak sa úžasnej obľube tešili tridéseance popisujúce exotické krajiny. A časom si ľudia na ne zvykli až do tej miery, že svoje takto získané zážitky pokladali za autentické. Až do takej miery, že niektorým sa už fikcia miešala s realitou. Mne to nehrozilo, nebol som „iluzionista,“ ako sa  nazývali tridé fanatici.

Jane sa do mňa zavesila. „Poďme hore, do Horného mesta. Môj šéf má narodeniny.“

„Dobre, to je tvoj šéf. Čo tam budem ja...“

„Neboj sa. Každý si môže vziať priateľa. A ty si dnes poruke...“

Na to som bol zvyknutý, byť poruke. Niežeby som bol nejaká ohava, naopak, ale baby ma obyčajne používali na to aby som im robil  náhradníka. Ak potom zbadali niekoho čo len o milimeter lepšieho alebo sľubnejšieho, už som bol v ofsajde. Osobne tuto Jane mi to urobila skoro vždy, keď sme sa spolu niekam vybrali. Ale nesťažoval som sa. Nejako sa mi nechcelo viazať sa na niekoho a tak som to svojim spôsobom tiež využíval.

Nastúpili sme na dopravný pás smerom do centra, vystúpili sme pod Veľkým stanom. Odtiaľ viedli pohyblivé schody a chodníky do „Horného mesta.“

Na kontrolnom stanovišti vládol pokoj, v pondelok  ľudia do Horného mesta takmer nechodili. Vybrali si to v sobotu a v nedeľu. Išli sme stále na schodoch, až na samý vrch. Tie nás vyhodili na Slnečnú triedu, centrálnu ulicu Horného mesta.

Rozsvietené luxusné nákupné centrá a obchody, reštaurácie, tridékiná, plno zelene a obrovské číre bubliny nad tým všetkým boli nádherné. Nastúpili sme na pohyblivý chodník, vystúpili na druhej odbočke a pešo prešli asi dvesto metrov k východu do horského parku.

Vonku bolo veterno, ale teplo. Nastúpili sme na autobus, previezli sa ale tri kilometre a prešli asi sto metrov k reštaurácii „Záhrada.“

PÁRTY

Reštaurácia „Záhrada“ bola luxusná replika starodávnej krčmy, známa výborným jedlom, perfektnou obsluhou a vysokými cenami. Aj takí ako ja, teda slušne platení ale málo bohatí sem zašli len pri významnejších príležitostiach. Firme, teda jej šéfovi čo oslavoval narodeniny sa asi darilo, keď to objednal práve tu. A asi sa darilo aj majiteľovi reštaurácie.

Z centrálneho dvora sa vchádzalo do uzatvorených salónov. Aj teraz, v skorej jari sa zovšadiaľ valili girlandy zelených rastlín. Nemal som čas študovať, či tá zeleň a kvety sú prírodné alebo umelé. Ale tenké trubičky závlah mi napovedali, že tu vládne príroda.  Namierili sme dozadu, kde vo veľkom salóne už bolo asi tridsať ľudí. Postáli sme pri dverách a obhliadli sme to tam.

„Šéf tu ešte nie je. Príde až pol hodiny po termíne, ako obyčajne.  Ale to nám nič nebráni začať sa baviť.“ Jane ani nedokončila, a už bol pri nás jej známy v povestnom modrom saku a oranžovou kravatou. Alebo naopak? Nemal, čo som ho naposledy videl oranžové sako a modrú kravatu?

„Čau, Janka, ako ide život? A toto je nejaký nový objav? Prisadnite si k nám. Nový účes? Vyzeráš skvelo! Ako obyčajne.“ Mrkol na mňa veľavýznamne, ale zdalo sa mi, že to myslí úprimne.

Mal pravdu - Jane nebola žiadna miss ani typová krásavica, ale bola najmä sympatická. Hovorilo sa o nej, že si nikoho nepúšťa na telo. Ešte pomerne mladá, fešanda, jednoducho prirodzene sexi. Išli sme za ním k stolu v rohu salónu.

Pestrofarebná spoločnosť už bola uprostred debaty, zatiaľ, ako to na začiatku takýchto žúrov býva sa debatovalo o práci. Sadli sme si za roh stola, Jane si sadla uprostred. Loko- tak nazývali nášho manekýna ostatní začal chystať pijatiku. „Predstav nám fešáka, Jane. Tohto ešte nepoznáme,“ oslovil ju jeden starší kolega.

„Miki, môj spolužiak. Ešte zo strednej aj z univerzity. A veď ste ho už videli. Predvlani, keď prišiel z Austrálie.“

„Á, už si pamätám,“ povedal starší kolega. „Čo tam zachraňoval ľudstvo?“

To som nikdy netvrdil, ale čo už - asi to tak pochopil on.

Loko sa vrátil nasledovaný čašníkom. „Každý si objednajte, čo chcete. Máme voľný účet pokiaľ príde šéf.“ Jane si dala červené, ja tiež, ostatní svorne koňak. Čašník odcupotal.

Loko si k nám opäť prisadol. „To sa vážne štvrťroka na nič nepamätáš, alebo nás len lakuješ?“

Ako začať. Mohli ma fakt pokladať za chválenkára. „Vážne, ale nemám chuť sa tým teraz zaoberať. Musím si najprv všetko zrovnať v hlave.“

„Počkaj, až príde Džony, voláme ho tiež „maska“. Ten sa zaoberá takými vecami. Myslím pamäťou a formátovaním ľudských mozgov a vymýšľaním fantazmagórii. Pracuje u nás ako praktikant po škole. Ale tých nápadov, čo má v hlave, to si nežral.“

Jane sa ku mne nežne pritúlila a mäkkým hlasom mi šepla: „Trochu sa ku mne maj, však vieš ako. Nech mi závidia!“ Znelo to od nej trochu sebecky, ale tentoraz mi to pripadalo úprimne. Asi som dnes namäkko. A na to si treba dávať pozor. Neodtiahol som sa, ale nevyvíjal som ani žiadnu aktivitu. „Veď vieš ako“ som dobre poznal. Dokiaľ neprišiel niekto iný, zaujímavejší o... Necítil som sa dobre, bol som unavený, nervózny a nesústredený. Zľahka som sa poobzeral. Spoločnosť sa bavila ešte potichu, kultivovane, s očakávaním.

Jane mi zase šepla do ucha. „Vieš, toto asi nebudú obyčajné narodeniny. Šéf chce firmu predať. Je už po šesťdesiatke, chce si odpočinúť. Asi bude nejaký vážny prejav.“

Zrazu sa stlmili svetlá, nastala skoro tma. Ako energetik som si ihneď spomenul na nejakú poruchu, ale bol som vedľa. Vo vchode sa pomaly rozžiaril reflektor. V jeho lúči sa objavila silueta postaršieho pána, vedľa neho kráčala o hlavu vyššia pani, za ním vysoký mládenec a tiež dosť vysoká slečna.

Všetko stíchlo. Reštaurácia sa o chvíľu skoro celkom zaplnila.

„Šéf s manželkou a deťmi. Ani dlho nemeškal. Asi je hladný,“ poznamenala Jane trochu sarkasticky.

Svetlo už zase svietilo naplno. „Šéf“ sa usadil k čelnému stolu. Po chvíli vstal, zobral si do ruky mikrofón a začal:

„Vážení, ospravedlňte moje meškanie. Dúfam, že ste nezaháľali a už ste si niečo dali. A tiež dúfam, že ste ma zatiaľ nezruinovali. Nebudem vás dlho zdržiavať. Vitajte a bavte sa! Na všetko je dosť času.“

Nasledovali prípitky, gratulácie, všetci mu podávali ruky. Plno kvetín a darčekov.

Boli sme skoro poslední, šéf pri pohľade na Jane zjavne pookrial.

„Ďakujem, Janka, za pekné prianie aj za tvoj úsmev. A tohto tu si drž! Na prvý pohľad vyzerá nádejne. Len je nejaký bledý!“

Jane sa zľahka zapýrila. „Ale áno, šéfe. Máte čuch na ľudí, ako obyčajne.“

Spoločnosť sa zase pousádzala na svoje miesta. Hlavné jedlo predstavovalo perfektný pikantný, hádam štvrťkilový biftek so zeleninou. Musel stáť celý majetok. Nič lepšieho som už roky nejedol.

S plným žalúdkom a aj s prispením červeného vína som sa cítil ospalý a unavený ešte viac ako predtým. Spoločnosť v našom boxe pokračovala v debate spred večere. Hovorilo sa o zmysle života, večnom živote a podobných témach priamo stvorených pre takéto večierky do času, keď všetci budú mať trochu viac vypité. Potom sa prejde na politiku. Nejako som to nesledoval, keď zrazu padla otázka i na mňa.

„Čo vy nato, Miki?“ postarší kolega sa prekvapivo vzdal slova, ktoré mimochodom nerád strácal.

„Ja? Teda konkrétne na čo?“

 „Že načo by bolo človeku viac životov, keď nevie, čo sa v ktorom stalo.“

Zapojil som sa:  „Možno sa mu všetky príbehy spájajú v nejakom inom svete, kde žije kontinuálny život. Ak ide žiť život inde, všetky staré spomienky sa mu tam zablokujú. A my sme možno teraz v tom inom svete. Ako ja, čo mi štvrťrok v pamäti chýba. Možno som nebol unesený, ale bol som na inom turné a preto si už nepamätám, čo sa tam dialo. Respektíve sa k tým informáciám nemôžem dostať. A to preto, že z toho mám v hlave hokej. Ale v mozgu to môže byť, veď ako sa vie, mozog má dosť pamäte aj na sto životov!“

„To je ono. Ty máš skvelý nápad! Že som na to neprišiel ja sám.“ Replika nebola od stola, ale prebiehala povedľa mňa. Stal tam vyhúknutý chlapčisko v športovom oblečení, pozeral na mňa a pokračoval:

„Vždy ma niekto predbehne. Ja navymýšľam všetko možné, samé sprostosti, ale múdrosti obyčajne hovoria iní. Ozaj, nepredstavil som sa. Džony - maska, tak ma tu volajú.“

„Miki,“ predstavil som sa.

„Kde si trčal, Džony,“ opýtala sa Jane. „Meškáš dve hodiny.“

„Ale, bol som u strýka na klinike. Prevádzal na mne experimenty. Práve ohľadne čítania z pamäte. Ale nakoniec ma vyhodil, že som zlé médium. Ako vždy.“

Obrátil sa k Jane s otázkou a potom ukázal na mňa. „Tohto si ty priniesla? Slušný!“ A hneď na mňa: „Ale nerob si nádeje, priateľ! Nič nebude. Poznáš ju už dlho?“

Jane sa ohradila. „Počuj, Maska. Netráp sa tým. Zato, že si ty nepochodil ešte neznamená, že je to pravidlo. Miki je iná kategória.“

„No veď sa nečerti! Poznáš moju prostorekú papuľu. A ja mu už aj tykám. Celý Džony.“ Podal mi ruku, ja som ju prijal.

Mal taký zvláštny prízvuk. Nedalo mi, aby som sa neopýtal: „Odkiaľ si, Džony?“

„Originál Texas“, odpovedal. „Ale mama je odtiaľto. Strýkova sestra. Prísne ma učila rodnú reč. Ale prízvuk, to sa nedá.“

„A mal si ho počuť, ako strašne mäkčil, keď prišiel. A samozrejme, ako Američan každému hneď tykal. A to mu aj zostalo,“ pridala sa Jane.

Ešte sme chvíľu posedeli, ale necítil som sa dobre. Začalo ma pobolievať okolo žalúdka. Červené víno ma uspávalo.

Jane si to všimla. „Je ti niečo? Vyzeráš out.“

„Asi pôjdem, odpovedal som. Bav sa! Prepáč, že sa ti nemôžem venovať.“

Maska sa pridal: „Mňa to tu tiež nebaví. Môžeme sa staviť u strýka na klinike. Je to po ceste. Na klinike ho prezrú.“

Na moje obrovské prekvapenie Jane povedala: „Pomôžeme mu. Nenechám ho len tak. Idem s vami. Prišli sme spolu, spolu odídeme.“ Spozornel som. Toto som od nej počul prvý raz. Obyčajne to bolo naopak.

Nenápadne sme sa vyparili. Vonku už bolo príjemne chladno, trochu ma to osviežilo.

V autobuse, ktorý nás viezol len jednu zastávku sa mi niečo nezdalo. Vpredu sedel drobný chlapík, zakrýval si dlaňou tvár a ja som si za nič na svete nemohol spomenúť, prečo ma zaujal.

Vystúpili sme pri vchode do Horného mesta. Pred turniketmi nás malý chlapík skúsil predbehnúť. Ale  zčista - jasna sa spoza stĺpa vynoril - skoro som naozaj zamdlel - kapitán. Nenápadne drobcovi zozadu zakopol o pätu. Chlapík zahučal pod turniket. „Bežte a neobzerajte sa!“ skríkol na mňa polohlasom kapitán. Prekročil som chlapa, ktorému kapitán stál na ruke a už si naňho aj kľakal. Jane aj Džony za mnou ani nehlesli. Všetko sa zomlelo  bleskurýchle.  

Na schodoch som sa otočil a pozrel hore. Spod turniketu trčala tvár a teraz som ju spoznal. Bol to ten týpek s potkaním ksichtom, čo s nami včera chcel silou - mocou hrať oko.

„Čo to bolo, ty brko!“ uľavil si Džony. „Poznáš ich?“

„V živote nikdy,“ odpovedal som tak, aby sa to nemohlo pokladať za lož. Ale už toho vzrušenia bolo dosť. Zapotácal som sa, moji sprievodcovia ma podopreli. Zišli sme do Horného mesta a zahli do pasáže.

KLINIKA

Názov kliniky Džonyho strýka mi vyrazil dych do tretice. Toto meno tu poznal každý. A možno aj na celom svete.

Vrátnik sa pozrel na Džonyho, na mňa a bez slova nás vpustil. Džony zazvonil. Vykukol chlap v bielom plášti. „Ahoj!“ pozdravil ho Džony, „mám tu maróda. Pomôžte mu! Je mu zle.“

Ocitol som sa v bielej izbe, dostal som infúziu, nejaké injekcie a zaspal som. Prisnila sa mi krásna sestrička, nakláňala sa na mňa s veľkým výstrihom, z tváre jej vychádzala žiara. Jej prst mi smeroval do oka.

Prebral som sa. Namiesto sestričky nado mnou stal starší pán v bielom plášti, prstom mi zdvíhal očné viečko a svietil mi doň baterkou.

„Vstávajte, mladý pán! Je sedem!“ Predstúpil iný chlap, na vizitke bolo MUDr. Dostál, obrátil sa k staršiemu a referoval: „Je v poriadku, len je nejaký podvyživený, červené aj biele krvinky má v mínuse...“

Starší pán ho prerušil. „Ešte ho nechajte, nech si odpočinie. Popoludní by som sa s ním chcel porozprávať.“ Obrátil sa ku mne: „OK, vydržte! Džony mi povedal o nejakom probléme s pamäťou. Možno, že vám tu môžeme pomôcť.“

Odišli. Vtedy som si všimol, že v rohu v kresle sedí Jane. „Zaspala som tu, a potom sa mi už nechcelo ísť. Chrápal si ako zarezaný. Brali ti krv, robili EKG a čo ja viem čo ešte. Ale ty si celý čas spal. Aj ja som potom zaspala a zobudila som sa až teraz. A niekto ma v noci prikryl dekou...“

„Kto to bol, poznáš ich?“ opýtal som sa.

„Ten starší bol profesor, Džonyho strýko.“ On je psychiater a neurológ, svetová kapacita. Džony išiel spať k sebe. Strýko mu ponúkol bývanie tu. Je u nás na praxi, študuje informatiku. Hlavička. Je Američan, bohatí sú ako sa patrí, ale on žije jednoducho v takej kutici čo bola predtým príručný sklad. Skúšal ma aj baliť, ale vieš, že u mňa tak ľahko nikto neprejde, a navyše, je o dosť mladší odo mňa.“

Prisadla si ku mne na posteľ, pobozkala ma a rozlúčila sa: „Idem. Musím do roboty. Večer prídem.“

Poďakoval som za opateru. Urobila to nezištne, z priateľstva, z lásky ku mne, vraj aj hocikedy inokedy... Odišla.

Skúsil som si usporiadať myšlienky. Kapitán - potkaní ksicht - scéna pri schodišti v Hornom meste. Kto koho sledoval? Potkan mňa, kapitán potkana alebo aj mňa? Vedel som, že sa niečo deje. Musím to zistiť. Len ako ?

Do boxu vstúpil Džony s doktorom Dostálom. „Ako sa máš, starý kámoš?“ prehodil Džony žoviálne. Tuto pán docent by ti chcel niečo povedať.  A ak dovolíš, aj ja by som tu chcel byť pri všetkom. Študijné dôvody. Možno raz vojdeš do dejín medicíny, ako ten čo mu prvému transplantovali srdce, ako sa to len volal....“

Docent sa posadil. „Pán Parkin, tuná Džony nás informoval o vašom výpadku pamäti, tuším celý štvrťrok alebo tak nejako vám chýba. Máme nejaké nápady, ktoré by sme mohli na vás aplikovať. Potrvá to ale niekoľko dní. Najprv vás musím ubezpečiť, že nič z toho, čo na vás budeme skúšať vám nijako neuškodí, či už fyzicky alebo psychicky. A bude to bezbolestné. A neberte to ani ako liečenie, ale ako experiment pri výskume, na ktorý má táto klinika riadnu licenciu. Podrobnejšie vás s podmienkami zoznámime písomne. Najprv by som vás požiadal, aby ste si ich podrobne preštudovali. Potom, ak budete súhlasiť, začneme.

Položil mi na posteľ hrubý fascikel a odišiel. Džony si prisadol. „Hneď ti prinesú jedlo. Ja by som ti rád pri tom štúdiu vysvetlil niektoré pojmy. Vieš, ja praxujem tam, kde robí Jane. Ináč, charakter. Ako ťa v noci strážila, to som nežral.

Teda k veci - pri vývoji 3Dseancí sa podarilo nadviazať kontakt s ľudským mozgom a prečítať niektoré informácie tam uložené. Dokonca, ale len v prípade že účastník seance bol s niektorou postavou hlboko stotožnený sa podarilo vytiahnuť mu z mozgu celé kapitoly z tridé. Neviem, ako sa ty dokážeš stotožniť, ale za pokus to stojí. Problém je potom aj s dešifrovaním signálov. Hlavne je to drahé. Ale naši mi založili fond z ktorého sa to zaplatí. Kvôli môjmu štúdiu, samozrejme, žiadna filantropia, ono sa to časom oplatí.“

„Chcem spolupracovať a je mi jedno, kto z toho bude mať osoh. Lebo mi z toho už začína hrabať.“

Poobede prišiel profesor aj s Dostálom. „Tak čo, súhlasíte? Ak áno, podpíšte na poslednej strane prehlásenie.“

Podpísal by som aj svoj rozsudok smrti, tak som zobral pero a škrtol svoj podpis. Prehlasoval som, že so všetkým súhlasím a že nebudem mať žiadne finančné nároky. Ešteže som nemusel nič platiť. Na tejto klinike sa totiž platilo aj za vzduch.

„Môžeme začať. Poďme do kina!“ povedal profesor. Odhrnul záves, môj box sa zväčšil.

Predo mnou bolo kreslo z tridékina a ešte nejaké prístroje a monitory, ako v nejakom mixážnom štúdiu. Posadili ma do kresla, na hlavu dali senzorickú prilbu, pritlmili svetlo. Džony už sedel za pultom a zahlásil: „Nahrávame, pokojne seď, nič sa nedeje. Len testujeme tvoje odozvy. Pustím ti krátku tridé seancu a ty sa snaž stotožniť.“

Seanca bol starodávny western, vybral som si úlohu šerifa a čuduj sa svete, hneď som všetko videl jeho očami. Stotožnil som sa na prvý raz.

Kráčal som širokou ulicou zaprášeného mestečka na Divokom Západe. Zabočil som do salónu, kde sa práve začínala bitka. Môj pomocník sa to tam snažil skrotiť, ale asi nestačil.

Zrazu sa niečo stalo. Už som nebol v salóne, ale vo vysokej tmavej kamennej či betónovej jaskyni. Prechádzal som pomedzi čudne nachýlené betónové nohy, na ktorých stáli akési valcové silá, hore sa strácali v tme. Za sebou som počul kroky. Otočil som sa....

V prilbe na mojej hlave trikrát píplo. Otvoril som oči. Džony hovoril profesorovi „Niečo mám! Len krátka sekvencia. Má to poroztrusované po celej hlave. Ale z tohto kúska už mám šifru a ostatné bude hračka. Ale treba na to nejaký čas.“

Skúšali sme s Džonym ešte asi tri hodiny, ale ja som ničomu nerozumel. Džony sa zdal byť pokojný.

„Tuším to začínam mať. Teda tuším. Teraz dám všetko dešifrovať. Do rána to bude hotové, ale musel som zapojiť do práce aj počítače u nás doma. Na dnes stačí. Poďme do bufetu!“

V bufete bolo prázdno. Džony objednal večeru na stojáka, nealko pivo a začal mi vysvetľovať.

„Vieš, štvrťroka je dosť dlhá doba. Ak by sa ti aj pamäť kompletne obnovila, vieš si predstaviť, že by si si spätne pamätal všetko do bodky? A kedy by si to celé, takpovediac, prehral? Lebo to by ti trvalo zase celý štvrťrok. Ten štvrťrok je stratený, ale strýko tvrdí, že kľúčové momenty zachránime. Uvidíš, keď to bude rozšifrované.“ Náhle sa zahľadel za mňa a tvár sa mu rozjasnila.

„Ahoj, Jane! Pekné, že ma ideš navštíviť. Dáš si s nami?“

Jane mi pristála na chrbte, bolo to vcelku príjemné cítiť jej teplo.

So žartom mu odvrkla. „To vieš, že si dám. A zase si neuhádol, že by som túžila práve po tebe.  Ale, nakoniec, rada vás vidím oboch. Tak čo, zlato, ako ti je? Cítiš sa lepšie?“- zaujímala sa o mňa.

„Je to obyčajný simulant. Celý deň sme intenzívne pracovali. A zdá sa, že z toho niečo bude.“

Priniesli večeru, aj pivo. Štrngli sme si veľkými pohármi a dali sa mlčky do jedla. Obyčajné zeleninové rizoto bolo výborné.

„Ešte je skoro ísť spať. Nedáme si partičku pokra?“ Od Jane som takýto návrh nečakal, ani som nevedel, že poker hráva.

„Dajme si. Ale musím vás upozorniť, že môj profesionálny štatút mi zakazuje hrať s amatérmi o peniaze,“ prehodil som žartom.

„Ale, Miki, nič sa neboj. Budeme hrať o žetóny. Peniaze si vyberie až víťaz. A vôbec, odkedy si ty profesionál? A odkedy si taký sebavedomý?“ Jane sa na mňa usmievala a pokračovala:

„To si cením, že ti stúpa sebavedomie. Možno ono ti doteraz chýbalo.“

Nepozoroval som, že by som svoje sebavedomie vyplytval na tej žartovnej poznámke. Jane si to asi trochu štylizuje podľa seba.

Hrali sme asi hodinu - mierne som vyhrával, ale zase mi prišlo zle, skoro som zamdlel. Džony ma rýchlo odšikoval na koniec dlhej haly do boxu a tam sa do mňa pustil personál. Dali mi infúziu aj transfúziu, bol som samý drôtik a hadička. Jane má pri tom stále držala za ruku. Začalo mi byť príjemne, ale to som už zaspával.

Len čo som však zaspal, zobudil som sa na nejaký šramot a buchot nad hlavou. Posadil som sa na posteli. Zvuky vychádzali z vyústenia vzduchotechniky vzadu v rohu haly. Zo steny pod povalou sa naraz uvoľnila mreža vzduchotechniky, z otvoru vykukol mne už známy špinavý potkaní ksicht,  ktorý sa potom začal tlačiť von a keď už trčal asi do pol tela, s rachotom švacol na podlahu rovno na hubu, pričom strhol zástenu z môjho boxu. Pri páde sa pokúšal akoby plávať, čo teda vôbec nepomohlo.

Len som bezmocne pozeral. A z diery sa zase začali vysúvať nejaké nohy, za nimi trup a na zem skočil ďalší chlap. Dopadol na nohy, lepšie ako ten prvý. Na toho prvého si obkročmo sadol, vytiahol putá a nasadil mu ich prevlečené cez priečku najbližšej postele.

 Potom vstal, rozhliadol sa  a podišiel ku mne. Bol to kapitán, koho iného som mohol čakať!. „Kua, ale sa vzpieral. Ledva som ho odtiaľ vykopal, hajzľa. Špicľoval tu.“ Otočil sa ku mne a pokračoval. „Musíme sa porozprávať. Vidí sa mi, že si dôležitá osoba.“

Do haly sa vrútil ochrankár aj s profesorom. Pozreli na krpatého, kapitána a mňa a jeden cez druhého sa začali vypytovať: „Kto ste, čo sa deje. O čo ide?“

Kapitán začal. „Páni, nie je veľa času niečo vysvetľovať. Miki a možno aj vy ste v nebezpečenstve. Nepýtajte sa, kto som a čo som. Po prvé vám mnoho nepoviem, len toľko, že pracujem na jednej akcii a tuto Miki sa mi do toho priplietol. Ako sa hovorí keby som vám povedal o čo tu ide, musel by som vás potom rovno zastreliť. Ale takto. Tento krpec sa mi neustále motá pod nohami. Zatvorte a nikoho nevpúšťajte. Je to vážne a niet prečo váhať.“

Profesor pochopil. Vytiahol kompik a začal organizovať.

Konečne som pozbieral sily a oslovil kapitána. „Nemám čo povedať. Skutočne si nič nepamätám. Včera Džony začal s nejakým experimentom. Vybavilo sa mi niečo, jedna útržkovitá epizóda. Neviem si dať dohromady, o čom to bolo. Asi by to chcelo ešte popracovať na mojej hlave.“

„Ale rýchlo, lebo sa tu môže niečo zomlieť,“ prízvukoval kapitán. „Ja idem späť na obhliadku. Tohto tu - ukázal na krpca na zemi - ošetrite, asi má zlomenú kľúčnu kosť. A strážte! Je to špiceľ. Mikiho dajte do samostatnej izby a tiež dobre strážte. Prídem večer.

Ani sme sa nestačili nadýchnuť. Pritiahol si prázdnu posteľ, vyskočil na ňu a ako prišiel tak aj zmizol spiatky vo ventilačnom potrubí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Fico je späť, ako prvého vytrestá Kisku

Keď treba zmasakrovať ústavu, vždy sa nájde koalícia ochotných.


Už ste čítali?