// f;
     

Dlhý polčas rozpadu-9. Časť

Autor: Ernest Ježík | 7.3.2018 o 17:33 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  263x

Román na pokračovanie s podtitulom „Ľahké akčné sci-fi bez mŕtvol a sexu“. Záverečná nočná akcia a  zároveň záver prvého príbehu knihy. Naväzujúci druhý príbeh s názvom „Výročie dvojičiek“ začnem uverejňovať v piatok.    

KAPITOLA 5 - KURSK SA POTÁPA

PLUKOVNÍK DRUHÝKRÁT

V kancelárii veliteľa bolo dusno. Fakticky aj obrazne. „Veliteľ,“ dozorcovia aj doktor stáli v pozore. V kancelárii za stolom sedel „zástupca veľmajstra,“ oproti nemu stál plukovník Lorenczi.

Hlas „zástupcu veľmajstra“ prezrádzal bezmedzný hnev: „Posrali ste to dokonale. Jedno z najlepšie vybavených stredísk. Úlohy sú nesplnené. Peniaze rozhajdákané. Som zvedavý, čo tam vôbec nájdeme. A ja sa sem trepem, že to začneme. Bože, dať miestnym niečo do ruky. A vonku vám zmiznú tí najdôležitejší ľudia. Ten Parkin - ako mohol ujsť? Prečo ste ho nespracovali podľa regule? A ten kapitán s chlapčiskom, no s tým, čo nám vozil ľudí na vznášadle či čo to bolo za čerta. To ste nám ho pekne nasadili do kožucha. A ten barak v City, čo sa skydol do vody. Hanba!

Plukovník sa to snažil vysvetliť: „Áno, Miki Parkin nám zmizol. V Panocity pri povodni akosi vykĺzol, však viete že to bolo dramatické, potom sa objavil v Mravenisku, a zase zmizol. Krpec ho sledoval, ale priplietol sa tam ten zasraný kapitán a ten Miki, teda Parkin sa stratil. Ale pracujeme na ňom. V Mravenisku má frajerku, asi budú spolu. Je zakódovaný, nič si nepamätá, žeby niečo vyzradil bezprostredne nehrozí. Ale aj tak ho musíme dostať. Krpec hľadá stopy cez jeho priateľov.“

„Ten váš Krpec!“ Hlas zástupcu veľmajstra preskakoval do nepríčetnosti. „Tomu by som nedal ani sliepky strážiť. Ale dosť už. Musíme ísť do jamy a zničiť po nás stopy. A potom zmizneme aj my. Skôr- neskôr to tu objavia. Lóža nariadila ústup. Mňa poverili vykonaním.“

Plukovník vyšiel na chodbu. „Okamžite pripravte drezinu. Ideme do jamy. Ozbrojte sa.“ Ale zástupca veľmajstra ho prerušil: „Zbrane netreba. Tam je ich dosť, ja viem kde sú.

Nasadli na drezinu. Plukovník si sadol do posledného huntíka, „zástupca veľmajstra“ vedľa neho. Nahnevane hodil svoj plášť plukovníkovi na kolená a povýšenecky mu zavelil: „Podržte mi to!“

Vláčik sa pomaly pohol dopredu. Všetci sa ticho krčili vo vozíkoch. Plukovník dobre vedel, že úlohou zástupcu veľmajstra je asi všetkých zlikvidovať. Len netušil ako to chce urobiť. To, že ostatným nariadil nebrať zbrane signalizovalo niečo zvláštne. Alebo tam má už svojich ľudí. O to rýchlejšie musí konať.

Plukovník vytiahol z vrecka putá a schoval ich pod plášť. Pozorne sledoval značky na stene štôlne. Nech je ako je tu som pánom ja, pomyslel si. Tu rozkazujem ja. Ešte oľutuješ, že som ti držal plášť. Uvidel žltú značku.

Teraz! Nikdy to necvičil, ale vyšlo to presne. Výcvik príslušníka špeciálnych jednotiek bol univerzálny. Bleskovo zapol jednu čeľusť pút „zástupcovi veľmajstra“ na ruku a druhú na držadlo vozíka, ktoré ten nepríjemný hosť dosť kŕčovito zvieral. Zatiaľ čo „zástupca veľmajstra“ neschopný slova naňho prekvapene zízal, nahrbil sa a vygúľal sa nabok z vozíka. Presne pri zelenej značke. Tam, kde sa štôlňa chvíľu trochu rozširovala a kde bola odbočka do jeho „Hradu.“

Vláčik pomaly mizol v polotme, ale ešte bolo vidieť, ako sa „zástupca veľmajstra“ šklbe a snaží sa oslobodiť. A bolo vidieť ešte, ako sa snaží z nohavíc vytiahnúť pištoľ. Ale nebolo času sa dívať. Trochu doudieraný plukovník otvoril dvere do chodby k svojmu domu, prebehol desať metrov hore chodbou do pivnice na svahu a zabuchol za sebou dvere. Z regálu zobral diaľkový ovládač, odistil ho a stlačil gombík.

Ozval sa tlmený výbuch. Popod plechové dvere sa vovalil prach. Za nimi sa celá spojovacia chodba aj časť štôlne s rúrami zrútili. Tesne za vláčikom, ktorý predbehli kúdoly prachu.

NOČNÁ ŠICHTA

Pomaly sme sa zakrádali krajom cesty. Tu hore nad dedinou bol pokoj. Kapitán vpredu občas zdvihol ruku. Vtedy sme sa pripravili na skok do vrbín. Nakoniec sme zišli z cesty a brodili sa krajom potoka. Prišli sme až pod most, za ktorým sa potok stočil pozdĺž cesty. Ústil doňho dažďový kanál od úložiska, ten, čo sme s ním zišli vtedy od kábla.

Išli sme kúsok popri potoku a potom sme vyšli hore na cestu. Kapitánove kombinézy boli dobré. Nepustili ani kvapku vody. Batoh bol ťažký, ale bol som na to zvyknutý z misie. Kráčal som ako omámený. Na diagnózu profesora som nemyslel.

.Kapitán zabočil doľava. Prebehli sme cez cestu. Pred nami bol plot z pletiva kombinovaného s ostnatým drôtom. Zaľahli sme pod kríky a vydýchavali sme sa.

Na plote bola hrdzavá výstražná tabuľa s nápisom „Pozor, nebezpečné neviditeľné žiarenie“ a „Zákaz vstupu.“ Asi tu ľudia ani nechodievali. Miesto malo zlú povesť. Vraj to je zamorené chemickými látkami alebo tak nejako, marilo sa mi čo som kedysi začul. 

Kapitán  laserovou pílkou zručne rozrezal pletivo, roztiahli sme ho do šírky a prešli ďalej. Asi po desiatich krokoch sme znova zaľahli. Parcela predstavovala dlhý úzky švík vedľa steny úložiska.

Zložili sme výstroj, kapitán vytiahol lokalizátor a prevalil sa ku mne: „Tuto zo dvadsať metrov pred nami by malo byť prvé silo. Vidíš, tesne vedľa plota úložiska. Ostatné sú smerom hore. Ak sú tie tvoje súradnice správne, mali by sme mu trafiť stred. Tam bude, dúfam, ako sa na poriadne silo patrí, nejaký vlez. Počkáme chvíľu na toho vášho... no Bélu. S tým traktorom či bagrom to bude hračka.“

Nebola. Chvíľu sme čakali, začínalo byť chladno. Kombinézy ale držali teplo. Kapitán sledoval lokalizátor a potichu zahlásil: „Už idú, mám tu nejaké vozidlo. Dáme pozor či sú to oni!“ Zaľahli sme ako partizáni, pripravení k paľbe. Do pretrhnutého plota sa vnoril predok akéhosi hrôzostrašného vozidla bez svetiel. Červená farba sa leskla aj v tme. Motor mu tlmene brblal na nízke obrátky.

Z kabíny vystúpili na našej strane Béla s Džonym, na druhej strane vyšiel chlap v hasičskej uniforme. Poznal som v ňom jedného z kartárov, Bélovho kamaráta.

Béla referoval s nasrdeným hlasom: „Ten zasraný traktor s bagrom má vybité baterky. Museli sme siahnuť po núdzovom riešení.“ Núdzové riešenie bolo starodávne hasičské auto, naplno naložené náradím a povrazmi. „Nemali by sme nič bez Paliho. Mal kľúče od požiarnej zbrojnice. Musel som ho vziať so sebou. Jediný z dediny, čo to vie naštartovať. A pomôže. A prezradiť nemá ani čo, ani komu. Ručím zaňho.“

Kapitán to nekomentoval a začal veliť: „OK! Auto zaparkujte do diery v plote, aspoň zablokuje prístup. Miki, zameraj ten stred. Slečna Jane bude strážiť prístup. Tuto na prilbe máte červený prepínač. Ak ho zapnete, nám to dá správu a pôjdeme k vám. Samozrejme, ak by sa niečo dialo. Zoberte si brokovnicu a posuňte sa trochu nižšie k autu! Vy traja zoberte krompáče a lopaty. A kopať tam, ako ukazuje Miki. Miki, poď sem! Plánujeme ďalej. A tuším, aj Marián už ide. Mám ho v prilbe.“

Marián sa nehlučne priblížil ale nie po chodníku zdola, ale z lesa. Bolo vidieť, že má solídny výcvik. „Dedina je plná vojska. Ale zatiaľ sa nehýbu. Len tak - tak som sa prešmykol. Musel som to obísť lesom, a tak som si trochu poobzeral ten tajomný dom pri ceste. To diplomatické auto je zase tam. Zaujímavé, že ho nikdy nedajú do garáže, ale stojí vonku, obrátené na odchod. Akoby pripravené na útek.

Tak som ho proti tomu prípadnému úteku trochu poistil. Jednoduchý, starý dobrý trik s rýľom. Plastik mám, je toho asi päť kíl. Málo aj dosť, príde na to, čo bude treba. Viac sa za taký krátky čas nedalo.“

„OK!“ schválil kapitán, „uvidíme. Zatiaľ ideme vymeniť tých troch kopáčov.“ Vymenili sme sa. Béla aj s Ferim fúčali ako rušne, iba Džony si pochvaľoval: „O tomto čase by som makal v posilňovni. Ale tu, na zdravom vidieckom vzduchu a pre dobrú vec, to nemá chybu.“

Ja som ale mlel z posledného. Už som to mienil vzdať, keď Marián narazil na betón. „Sme tu. Teraz to rozšíriť.  Je tu tuším nejaká špára. Zohol sa, posvietil si a ohmatal dno jamy. „Asfalt a betón. Tým asfaltom môže byť zaliaty dekel. Očistíme to.“

Kapitán si všimol, že nevládzem a poslal ma k Jane. „Choď ju podporiť. Možno sa bojí.“

Odplazil som sa dolu k ceste. Jane sedela pod stromom vedľa auta, brokovnicu mala na kolenách a bola OK. Celý čas ma sledovala ako sa blížim. Prisadol som si k nej,  objal okolo ramien a opýtal som sa: „Tak ako?“

„Dobre. A tuším sa už ani moc nebojím. Zdá sa, že ste dobrá partia. A to ste len takí pozbieraní, ak sa nemýlim. Upokojili ste ma. No čo, a tam to ako ide?“

„Vyzerá to fajn. Asi máme stred sila. Pozrieme dovnútra.“ Chvíľu sme sedeli, prekvapivo som dostal chuť na cigaretu, aj keď som nefajčiar.

Ale kapitán ma už volal späť: „Je tu poklop. Čistíme asfalt. Tak polhodina. Čo potom?“

Nápad nenechal dlho čakať. „Najprv spustíme jedného dolu. Nech to obzrie. Skontrolujeme, či je tam kyslík. A potom uvidíme. Bolo by treba pripraviť laná.“

Kapitán zavolal Feriho a Mariána. „Vy ste tuším tak trochu skalolezci. A ak nie, odteraz budete. Pripravte z lán nejaký úväz.  Jeden z vás pôjde do sila. Skontrolujte baterky, ktoré sú tam v batohu. Máte na to pol hodiny.“

Priplazil  som sa k jame, kde trojica čistila poklop od asfaltu. Vystrčil som hlavu nad dieru. Dlháň Džony sa práve vystrel, skoro mi hlavou odrazil sánku.

„Sory, brko. Už to bude. Poklop sa na jednom konci hýbe. Len ten asfalt drží ako žuvačka. Aspoň storočná.“

Béla s parťákom skutočne dreli. Každý zaprel krompáč pod okraj poklopu, nadýchli sa a zabrali. „Hej“ skríkli potichu, ale účinne. Poklop sa posunul o kúsok. „Ešte raz!“ Zase kúsok. Po piatom raze už mali dosť, ale poklop posunul o štvrť metra. To sme už pri jame ležali okrem Jane tuším všetci. Kapitán s Marianom skočili dolu, zabrali párkrát aj oni, a poklop bol mimo. Do sila zívala temná diera. Skotúľalo sa do nej zopár kamienkov, zopárkrát zacinkali o oceľ a bolo ticho.

Feri s Džonym zatiaľ priniesli trám, preložili ho cez jamu a cez neho prehodili lano. Marián sa navliekol do uväzu, a obrátil sa k nám: „Poriadne držte. Spúšťajte ma po pol metri. A počítajte, koľko ste spustili! Zapnem kameru. Bude to v priamom prenose.

Nasadil si prilbu, zapol rukavice. Postavil sa obkročmo nad otvor a kývol rukou hore. Pritiahli sme trochu, pokiaľ neodvisol a pootočil sa na lane a potom sme na kapitánove tiché povely „raz, dva“ pomaly povoľovali. Marián pomaly zmizol v diere. 

Na tienidle prilby nebolo chvíľu nič vidieť. Marián zažal svetlo. Dookola sa vypínal len sivý betón. Pozrel sa dolu, bolo vidieť lávku a zábradlie. Po siedmom cykle spúšťania dosadol.

„Dá sa tu dýchať, tuším je to vetrané. Nejaká oceľová lávka. A pri stene rebrík smerom dolu.“ Videl som vstup na rebrík, Marián pozeral dolu, rebrík mizol v hlbine.

Kapitán prerušil akciu. „Vytiahnite ho von. Musíme to preorganizovať“ Otočil sa k Bélovi. „Rebrík sem! Hore je tuším len slečinka. Všetci von z jamy! Bude porada.“

Vyliezli sme von. Kapitán zavolal aj Jane. Tej sa to začalo asi všetko páčiť. Prihopkala ako baletka. Stáli sme okolo jamy a kapitán stručne velil: „Ideme to preskúmať. Ak dobre počítam, je nás osem. Ja, Marián, Feri a Miki pôjdeme dolu. Feri, čo rana? Zvládneš to?“ „Neboj, nejako bude. Vydržím,“ silil sa Feri. “Dobre,“ pokračoval kapitán. „Béla a jeho priateľ budú hore pri otvore. Nechám vám tu hore jednu prilbu, aby ste mali prehľad, čo sa deje. Slečinka a Džony budú strážiť pri aute. Ozbrojte sa! Béla, ten rebrík už tu mal byť!“

Béla aj s hasičom odbehli k autu po rebrík. „Všetci budete ostražití, iniciatíva sa po zásluhe trestá, nebudete nič vymýšľať, len čakať na pokyny. Čas - dvanásť nula nula.“

V tom momente sa ozvali aj kostolné zvony z dediny. Práve odbili polnoc.

ÚTOK

Opatrne sme liezli dolu. Prvý Marián, za ním ja, posledný kapitán. „Rátajte priečky rebríka,“ velil kapitán za pochodu. Svietil som si dookola. Valcová stena oplášťovaná nehrdzavejúcim plechom, v prostriedku stál  nejaký valec.

Náhle sa mi začalo v hlave rozjasnievať. Akoby som nikdy nebol stratil pamäť, či čo mi to bolo.  Aj keď som  vo vnútri sila predtým nikdy nebol, predstavil so si ho zvonka. Teda zvnútra kaverny, ktorá sa mi náhle vybavila v hlave ako v 3Dkine. Plošina, reaktor, „Kursk!“

Zliezli sme takých dvadsať metrov ale konca rebríka nebolo. Zastali sme na plošine „Mám napočítaných päťdesiat priečok. Obídem túto plošinu.“ Kapitán obišiel plošinu dookola: „Nič. Lezieme ďalej.“ Liezli sme teda ďalej. Ďalších päťdesiat priečok. Marián ohlásil: „Som dolu. Dno. Nejaká mreža. Poďte sem.“

Boli sme na dne šachty. Valcové teleso končilo nad nami. Naspodku malo tri kužele, ktoré vyzerali ako raketové motory. Skoro som zamdlel. Veď to bola skutočne raketa! Nachádzame sa v raketovom sile! Kde sa tu vzalo?

Kapitán sa pozeral hore a potom na nás. „Chápete? Myslíte na to, na čo aj ja? Stratené eses dvadsiatky? Že vraj u nás neboli. Videl som o tom takú rekonštrukciu. Tí si dali! Ale poďme k našej veci. Kde sme, Miki?“

Nemal som tušenia. Z hlavy sa mi vyparili všetky súvislosti. Strácal som pojem aj o tom, načo sme vlastne tu. Sadol som si. Potil som sa a skoro som zamdlel. Začal som si otvárať prilbu.

Kapitán sa dovtípil: „Vydrž! “ Bola to od neho skôr prosba ako rozkaz. Otvoril mi  naplno kyslík. V hlave sa mi opäť rozjasnilo.

Hore jama a rebrík, necelé dva metre. Potom sto priečok rebríka. Priemer sila zvnútra bol cez sedem metrov. Poobzeral som sa dookola, na kužeľovom dne sila pod roštom som videl osem výstupkov. Jasné. Vybavili sa mi ďalšie spomienky, ako pozerám zvrchu v kaverne na Krisa, ako stojí medzi nohami sila. Šikmé nohy na valcových tanieroch, osemkrát. Seizmické tlmiče.

Nachádzame sa približne na úrovni plošiny v kaverne, smerom k zadnej stene. Tam sme aj s Krisom spriadali plány na útek, aby nás nikto nevidel.

„Tu niekde by sme mali preraziť. Do podzemnej kaverny. Nie som si istý, ale viac asi ani nebudem. Ten betón je už dosť starý. Alebo žeby plastik?“

Kapitán pozorne načúval. „Skúsme plastik. Nie je na čo čakať. Ako je to asi hrubé? Tak do pol metra,“ odpovedal si sám. Prikývol som. „Viac nie. Ale bude tam dosť armatúry.  Ak to buchne, aby sa tuto tá potvora nenaštartovala.“ Myslel som raketu. Ale ktovie, či je v nej ešte palivo. Alebo či ešte funguje.“ Kapitán neváhal.

„Mám v batohu ručnú vŕtačku. Na všetko. Budeme vŕtať, Marián pôjde po plastik a rozbušky. Navŕtam to na kumulatívny účinok. Dones aj druhú batériu, keby táto nestačila.“ Marián vyštartoval hore ako mačka.

Kapitán na nerezový plech steny sila naškriabal špičkou noža kružnicu, tak tri štvrte metra priemeru. Potom ju rozdelil na šestnásť segmentov a začal vŕtať. Každá diera vždy mierila šikmo ku stredu kružnice. Prvé diery išli pomerne ľahko, plech bol len trojmilimetrový, za ním drobiaci sa betón. Ale vrták zašiel len štvrť metra hlboko. Potom vŕtačka začala vädnúť a pri desiatej diere úplne zdochla. „Fajn,“ utešil sa kapitán. „Nečakal som, že vydrží ani toľko.“ Napadlo ma pripojiť k vŕtačke batériu z mojej lampy, ale nápad bol zamietnutý. „Šetri. Nevieš načo bude treba.“

Sedeli sme a čakali. Raketa mi nešla z hlavy. Vraj kedysi, ešte za studenej vojny u nás Rusi rozmiestnili rakety stredného doletu aj s jadrovými hlavicami. Došľaka, hádam aj tie hlavice nie sú tam nad nami! Už len to by chýbalo! Veľa sa o tom diskutovalo, dôkazy však chýbali. Stopa tiež mierila inde, do Čiech., vraj Bělá pod Bezdezom. A oni, potvory sú tu. Tu bolo staré vojenské cvičisko a útvar protichemického vojska. Potom to dlhé roky vraj bolo chemicky zamorené. Po vybudovaní úložiska tu už nebol prístup. A nakoniec to zasypali a zišlo to aj z mysle.

Marián bol späť. Nasadil  do vŕtačky novú batériu, dovŕtal diery, ešte aj zopár pridal. Do otvorov napchal kúsky plastickej trhaviny, nasadil rozbušky a pripojil diaľkovo ovládaný zapaľovač.

„Musíme von. Riadne by nás to zmotalo. A bude veľa prachu. Poďme!“ Vyšplhali sme sa hore. Unavení sme lapali po dychu, teda hlavne ja.

„Čo ďalej? Počúvam nápady. Miki?“ Kapitánovo delegované útržkovité velenie sa mi začalo páčiť.

Uvažoval som nahlas: „Momentálne som ako vygumovaný. Aká tam asi bude situácia? Čo som si vybavil v pamäti, okrem našej posádky môže tam byť aj Kris a nejakí iní ľudia. Ak sa prebúrame na poschodie, Krti budú dolu. Medzi nimi a nami bude roštová podlaha. Budeme ale desať- dvanásť metrov nad dnom. Všetko sa mi javí len tak v náznakoch. Mohli by tam byť aj nejaké stráže. Teda sú tam, pri „kukani“ dole. Asi dvaja“.

Navrhol som: „Ozbrojiť sa a vtrhnúť tam násilím, rýchlo a nekompromisne. Blitzkrieg! Nech sa deje čo sa deje. Chce to zbrane, spojenie a energické velenie. Ešte aj dýchacie prístroje. Neviem, koľko ich je. Päť? Výborne. Prvý sled ich musí  bezpodmienečne mať. V šachte bude plno prachu.“

„Dobre.“ Kapitán sa zase ujal velenia svojím vlastným štýlom. „Teda takto. Útočné družstvo prvého sledu: Marián a Feri s lanami, Miki a ja ozbrojení samopalmi ich budeme istiť. Máme laserovú rezačku a vŕtačku. Druhý sled, teda Béla a hasič hore s jedným dýchacím prístrojom a zvyškom zbraní. Zostanete pri diere v sile ako záloha, pripravení vyraziť na obe strany. Džony a Jane ako stráž hore nad jamou a pri vchode. Pripravte hore prvú pomoc a osvetlenie. A všetkých, čo by odtiaľto prípadne vyliezli, potom zadržte aby sa nerozutekali. Nejaké otázky? Dobre. Odpáľ to, Marián!“

Marián otvoril skrinku s diaľkovým odpaľovačom, odistil spínač, prežehnal sa a ticho odpočítal: „Tri, dva jedna, páľ!“ Zo šachty sa ozvala dutá rana. Feri bleskovo zmizol v diere, Marián a ja za ním, kapitán to uzatváral.  Oproti sa vyvalil oblak prachu.

Po rebríku sme išli po pamäti, skôr sme padali dolu, ako išli. Ruky ma pálili od zábradlia. Dolu sme boli veľmi rýchlo.

OPÄŤ V JAME

V stene šachty v prachovom závoji na nás zízala kruhová diera lemovaná roztrhanou obšívkou. Bolo cez ňu natiahnutých aj niekoľko oceľových drôtov z armatúry. Kapitán  bleskovo nasadil rezačku a kusy plechu aj oceľové prúty s rachotom zmizli.   

Kapitán mi ukázal rukou: „Pozri tam. Skús sa zorientovať.“ Natiahol som sa cez dieru tak asi do pol pása. Trafili sme presne pol metra nad rošt. Vyplazil som sa von. Bol som pri stene. Plazil som sa okolo sila.

V kaverne bolo pološero, veľa prachu a také podivné namodravé difúzne svetlo. Prach sa pomaly usadzoval.  Rozhliadol som sa. Boli sme na plošine balkóna pri prvom sile. Vedľa bola stena velína ponorkového reaktora. Tam som zazrel štyri postavy. Ataman a Gazda, Hans a, čuduj sa svete, Miro.

Pozrel som sa pod podlahu a zdúpnel som. Asi desať metrov pod roštom sa matne ligotala voda. Celý „suterén,“ ako sme volali konečnú vláčika bol už pred mrežami zatopený, zo štôlne sa valili oblaky prachu a prúd vody. V tej chvíli s rachotom a čľapotom vo vode pristál aj náš obľúbený vláčik. Lokomotíva sa skoro úplne stratila vo vode, vozíky - huntíky boli rozhádzané a vykoľajené dolu brehom. Z nich sa súkali postavy v čiernych, zaprášených  kombinézach. Jedna mi pripomínala „veliteľa,“ ale v tom prachu som si nebol istý. Čo by tu ten robil?

Vzadu, pri ústi tunela pod úložiskom na stene kaverny bolo nalepených zo desať ľudských postáv v žltých kombinézach. Držali sa rúr, čo viedli po stene, niektorí do pol pása vo vode. Chceli sa asi dostať k rebríku a hore na balkón. Výťah bol dolu, tiež už skoro plný vody. K rebríku im chýbalo ale zo desať metrov cez vodu. Dalo sa k nemu len doplávať. A stále na ňom bol chumáč ostnatého drôtu.

Popred zvislou mrežou štôlne sa pomaly sformovala partia z vláčika. Dali hlavy dohromady a o niečom sa radili. „Veliteľ“ dával piskľavým preľaknutým hlasom rozkazy. Ukazoval pritom hore, na šachtu výťahu. Potom sa obrátil na dvoch v čiernom - voda ich trochu umyla od prachu a spoznal som dvoch najsurovejších dozorcov. Tí sa začali šplhať hore mrežou.

Vyliezli sme všetci na rošt a zaľahli. Ešte som ani nevedel presne čo bude nasledovať, ale týchto som za spoločníkov tu na galérii nechcel. Najprv mali prednosť Kris a jeho partia. Nabil som Hecklera obrannými nábojmi, natiahol a čakal, až vylezú vyššie, rovno predo mňa. Nebol som si istý, či mám poistku nastavenú na jednotlivé strely alebo dávky. Vždy sa mi to plietlo. Ešte raz som ohmatal poistku. Páčka smerovala dozadu, teda jednotlivé rany. Takéto Hecklery sme mali aj v Austrálii. S malým bubnovým zásobníkom sa z nich dalo, obrazne povedané, strieľať na jedno nabitie celý deň.

V prilbe sa mi ozval kapitán, ležal za mnou a videl všetko od mojej kamery na tienidle svojej prilby. „To asi nie sú naši, že? Daj ich dolu. Idem z druhej strany.“

Nebolo to fér, nevideli ma. Ale čo, nebol čas na fér hru. Oni ju asi tiež nechceli hrať. Prehodil som poistku na streľbu krátkymi dávkami, trochu som sa vyklonil pred balkón, namieril som na prvého, čo už bol skoro hore a strelil.

Prvá dávka sadla. Dúfal som, že som ho nezabil, ale už mi to bolo jedno. Zletel dolu a strhol aj druhého pod sebou. Čľapli vedľa veliteľa. Trochu som sa stiahol, lebo tí dvaja začali vyťahovať pištole. Pár dávok z elektromagnetickej pištole mi teraz nemohlo uškodiť. Rošt podlahy ma pred elektromagnetickým impulzom dokonale chránil. Modrasté iskry signalizovali, že aj tak nemierili presne. Vyklonil som sa ešte raz a len tak naslepo som poslal dolu niekoľko dávok.

Práve v tej chvíli dole do vody skočil malý „Prďo“- homlesák a chcel preplávať na druhú stranu k rebríku. Čierni naňho párkrát vystrelili. Tam impulz fungoval dobre, lebo ho asi trafili. „Prďo“ sa začal zmietať a topiť. Neváhal som. Pálil som na nich jednu krátku dávku za druhou, a spoza sila sa pridal aj kapitán. Čierni sa rýchlo stiahli dozadu za kukaňu.

Vtedy aj Kris zbadal, čo sa deje. Skočil do vody a po niekoľkých záberoch chytil Prďa. Preplával s ním pod rebrík. Zakýval mi a zakričal: „Držte ich tam. My sa pokúsime dostať k vám hore.“

Krisovi ľudia po jednom preplávali, boli chránení betónovým rebrom, ktoré im síce bránilo dostať sa na rebrík priamo, ale teraz to bola výhoda. Zakričal som na čiernych: „Odhoďte zbrane a zostaňte na mieste! Ak vystrelíte, je po vás. Mám vás na muške. A nabíjam ostré.“ Nasadil som nový zásobník s útočnými nábojmi.

Veliteľ zapišťal: „Parkin, do riti. Čo tu ten robí? Mal byť predsa preč. Chodí si tu hore – dolu. Chyťte ho!“

Preukázal svoju limitovanú inteligenciu a pocit že čo nariadi sa musí samo splniť. Neuvedomil si že je mimo reality a že argument s ostrými mám ja. Bolo mi z neho do smiechu.

Jeden z chlapov, čo nemal oblečenú čiernu kombinézu, ale niečo, čo mohlo kedysi bývať čiernym oblekom, sa k nemu naklonil a o niečom sa potichu rozprávali. Potom sa obrátil smerom k nám a zakričal: „Chceme vyjednávať.“

Kapitán mi šepol do prilby: „Čo sa deje? Vieš, o čom chce vyjednávať?“

Nevedel som. Ale nemali sme čo stratiť, iba ak by chceli získať čas. A ten sa hodil aj nám, než sa krti dostanú hore. Čakali posily alebo čo? Ale rýchlo som to zamietol. Vláčik bol už skoro celý pod vodou a tá sa už zdvíhala aj do štôlne.

Voda v kaverne pomaly stúpala. Prichádzala z chladiaceho potrubia zo štôlne. Niečo sa tam asi stalo, potrubie asi prasklo. Päťsto kubíkov vody za minútu, prebleskol mi hlavou údaj z manuálu. Ten prach - možno je štôlňa nepriechodná. Alebo je v nej už armáda a oni chcú ujsť cez silá, ako sme prišli my. Ale prečo nemajú žiadne náradie? Ani zbrane, len tie malé paralyzačné pištole?

Dobre, ukončil som úvahy. „Vyjednávajme, budeme múdrejší,“ povedal som kapitánovi. „Kryte ma! Ja sa s nimi porozprávam.“ „OK,“ povedal kapitán, „mám ich na muške. Mám tu aj zopár granátov. A ti by z nich narobilo fašírky. Neboj sa a začni.“

„Dobre,“ zakričal som dolu. „Jeden vylezte hore. Ty, veliteľ. Bez zbrane. Vyzleč sa do trenírok a lez!“ Veliteľ sa okúňal, ale nakoniec pristal. V trenírkach vyzeral ako dobre vykŕmené prasa. Bude sa musieť držať mreže, na nejaký podraz nebude mať sily.  „Tak polez! Nemáme čas!“

Kútikom oka som pozeral, že Kris je už pod druhým rebríkom a ataman Taras aj sudeťák Hans hore na ňom. Brúskou začali píliť ostnatý drôt omotaný na rebríku. Išlo to ťažko, ale išlo. Brúska pomaly vädla v otáčkach, potom zastavila. Ostávalo dorezať len pár drôtov, keď brúska vypovedala. A potom nastúpil ataman. Zabral za drôt len tak rukami. Mal síce kožené rukavice ale z dlaní sa mu valila krv ako ťahal drôt. Svaly mu nabehli ako hadovi brucho po zjedení žaby.

Drôt praskol, ataman ešte odmotal pár závitov a zvyšok drôtu spadol dole. Kris a jeho ľudia po jednom skákali do vody a šplhali hore rebríkom.

Tak som sa na nich zadíval, až mi skoro ušlo, že „Veliteľ“ sa medzitým vyšplhal tak, že mal hlavu pri mojich nohách. Zastavil som ho. „To stačí. Čo chceš?“ Bavilo ma to, byť na koni. Však som už dosť dlho mlčal. Teraz som mal chuť si to vynahradiť. Ale ostal som pokojný. Na pomstu zatiaľ nebol čas.

„Veliteľ“ zapišťal svojím odporným hlasom. „ Umožnite nám vyjsť na plošinu. My vám potom poradíme, ako sa odtiaľ dostať von.“

Chcel som z neho vytiahnuť viac informácií, a preto som začal zdržovať otázkami.

„Vráťte sa pekne spiatky. Tu nemáte čo robiť. My si nejako poradíme aj bez vás. Máme vykopanú podzemnú chodbu.“

Ožil a prasacie očká mu zažiarili. „Tá vám je nanič. Vedeli sme o nej. Ide nesprávnym smerom a už je asi plná vody.“

Nedal som mu šancu a zablufoval som. „To bola falošná diera. Aby sme ťa oklamali. Máme druhú, čo ide hore.“

Zjavne zosmutnel: „Dobre, tak nás pustite hore. Štôlňa je zavalená a nedá sa ísť spiatky. Voda tu stúpa a môžeme sa utopiť. A máme aj ranených.“

Popremýšľal som a napadlo ma riešenie. „Najprv musia vyliezť Kris a jeho ľudia. Potom vás pustíme. Ale zbrane necháte dolu!“ prikázal som.

Vydýchol si. „Súhlasím. Ale ponáhľajte sa!“

„Tak padaj dolu! A zatiaľ sa uč plávať!“ Bavilo ma trápiť ho. Mal som chuť stupiť mu na ruku, aby naozaj padal.

Pomaly šplhal dolu a čosi referoval čiernemu. Začali ošetrovať tých dvoch, čo som ich zhodil.

Kris vyliezol prvý a zamieril ku mne.

„Kde si sa tu vzal, človeče. A o akej diere von si to hovoril? Čosi som zachytil. Musíme rýchlo vypadnúť. Chcú to všetko zlikvidovať. Už týždeň nás tu držia o hlade. Zachránili nás títo vaši, zhora nám hádzali jedlo. A teraz z ničoho nič nás v  našej chodbe začalo vytápať. Museli sme vypadnúť.“

Upokojil som ho. „Choďte dozadu za silo! Tam vám dajú pokyny.“

Kapitán mi zahlásil do prilby. „Nech všetci lezú hore za Ferim a tam čakajú. Ty pôjdeš za nimi. Ja s Mariánom vás budeme kryť a potom zmizneme. Hentí dole nech sa aj poserú.“

Chlapi pomaly vyliezali. Všimol som si ale, že Miro tu už nie je, asi sa už vyšplhal..

Nasledoval som Krisa, bol posledný z krtov. Ostatní sa tam za nami súkali tiež. Poslední dvaja - Gazda a ataman Taras podopierali či skôr niesli Prďa, môjho obľúbeného homlesáka. „Je zranený a nevládze. Dostaneme sa tade nejako?“

„Musíte,“ súril som, „pomôžte mu. Je to hajzlík, ale trpel s nami. A kde sú ti mladí?“ Spomenul som si, že tu predsa  boli aj dvaja noví operátori. „Ti zmizli a už sa neobjavili. Neviem, kde sú, zmizli bez stopy.“

Uvedomil som si, že Miro liezol prvý a že by nebolo dobre, keby hore ušiel. Od neho sa to dalo čakať. Chcel som zavolať Džonymu, ale nemal som spojenie. Skúšal som to znova a znova. Počkal som na kapitána, ale ten ma súril: „Padaj a nezdržuj! My to tu ukončíme. Mám jednu dymovnicu. Tá ich zdrží.“

Pokračoval som, Marián za mnou. Kapitán nás dobehol o pár sekúnd. „Dobre si zakašlú. Valíme hore. Tam zatvoríme poklop. A potom už na nich bude dosť času.

Začal som liezť ďalej hore po rebríku. Hlava sa mi krútila a nohy slabli. Marián ma hore doslova tlačil. Potom preliezol cezo mňa dopredu a ťahal ma, tlačil zase kapitán. Von sme sa dostali z posledných síl.

Kapitán bol posledný. Zasunul poklop nad otvorom, vytiahol rebrík a unavený sa zvalil na zem. Ležali sme chvíľu a lapali po dychu.

Dali sme si dolu prilby. V slabom svite, čo sa vznášal nad jamou, sme sa  pozreli jeden na druhého a spokojne, priateľsky a víťazne sme sa usmiali.

NA VZDUCHU

Nad okrajom jamy sa objavila Džonyho hlava: „Vstávajte! Miki, teba potrebujem. Je tu nejaké podivné indivíduum.“ Vyšplhal som sa po rebríku a narovnal som sa. Od vjazdu na čistinu mi do očí svietili reflektory hasičského auta. Džony pokračoval v rozprávaní. „Vieš, vybehol z jamy prvý. Pustil sa dolu chodníkom k nám. Ja som vystúpil pred auto a snažil som sa ho zastaviť, aby som mu pomohol alebo poradil.

A Jane, čo sedela v aute, zapla mu do očí svetlá. A ten somár v tej chvíli padol na kolená a začal prosíkať: „Nestrieľajte, ja som obeť, potrebujem pomoc.“ Div mi neobjímal nohy. Vravím mu vstaň, aj vstal a náhle sa hodil doľava a chcel zmiznúť. Zakopol ale a spadol do jarku.“

„Zakopol o moju nohu.“ Jane vystúpila spoza auta. „Len tak impulzívne, ako školáčka cez veľkú prestávku som mu ju spoza auta nastavila. Neviem, kde sa to vo mne vzalo.“ Milo sa na mňa usmiala. „Ani nevieš, ako ťa rada zase vidím. Dúfam, že už máš nočných výletov nadobro dosť.“ Objala ma a cítil som, že je naozaj rada. Aj ja som bol.

Džony pokračoval: „ Už som myslel, že je v ťahu, ale zostal tam ležať a skučal. Má asi zlomenú nohu.  Tu je. A začal mi sľubovať hory - doly, ak mu pomôžem ujsť. Vraj je veľké zviera, že mi pomôže k veľkým peniazom. Už len to by som od neho čakal.“

Miro ležal na zemi, bolo vidieť, že trpí bolesťami. „Pomôž mi vytiahnuť ho z potoka,“ povedal  Džony, „dáme ho na sucho.“ Chytili sme ho pod pazuchy. Ako som sa sklonil, začalo mi hučať v hlave. Hukot sa premenil na rev.

V tej chvíli sa z oblohy rozsvietili reflektory. Nad naše hlavy prileteli dve obrovské helikoptéry, viseli nad nami, a z nich sa po lanách spúšťali na zem kukláči. Po zuby ozbrojení nás všetkých obkľúčili. Hlas z megafónu reval dolu na nás a bol nekompromisný: „Všetci odhoďte zbrane a zostaňte na miestach! Nehýbte sa! Polícia! Ste obkľúčení.“ A hrmelo to stále dookola.

Zostali sme stáť. Džony pustil brokovnicu na zem a obzeral si oblohu. „To je, ty brko. Dúfam, že sú praví,“ zapochyboval. Ale nemusel. Za mojím chrbtom sa ozval povedomý hlas. „Miki Parkin? Som rád, že vás zase vidím.“ Obzrel som sa. Za mnou stáli moji starí známi policajti z Klova aj Mraveniska. Vyšší aj nižší.

Ten vyšší pokračoval: „Budeme vás musieť všetkých zadržať a vypočuť. Ale ak mi dáte slovo, že neodídete z dediny, ste zatiaľ podmienečne voľní. Čakám vás ráno v stredisku Centrál. A tento čo tu leží?“ Ukázal na Mira pri našich nohách. „Potrebuje ošetrenie,“ odvetil som. Štrkol niečo do kompika a pribehli dvaja policajti s nosidlami.

Ja som pokračoval: „A potrebuje aj poriadnu ochranu. Tuším by chcel zdúchnuť. Ten vám má čo povedať.“ Nedal som si ujsť príležitosť Mira trochu potopiť. „A aj tam dolu,“ ukázal som dozadu na silo, „máte ešte nejakých. Myslím, že hlavne po nich idete.“ Policajt na mňa skúmavo pozrel a neveriacky sa opýtal: „Ten nie je váš?“ Pokrútil som hlavou. „No keď hovoríte, tak si ho poistím.“ Cvak! S nosidlami pripútanými na ruke sa veru zle uteká.

Zdravotníci ho naložili na nosidlá, prezreli a odniesli k ceste. Odtiaľ už cúvala sanitka, za ňou ďalšia. Okolo niesli na nosidlách aj Prďa. Bol bledý a bolo mi ho tak trochu ľúto.

„Choďte,“ povedal policajt. „Ja to tu ešte musím prepátrať. Akurát vám prikazujem, nikomu ani slovo! Dobre? Škaredo by ste si to odsrali. A aj ja.“

Odstrojili sme sa z výstroje a sprevádzaní jedným policajtom sme kráčali do dediny. Všetko z nás opadlo.

PLUKOVNÍK ODCHÁDZA

Plukovník Lorenczi prešiel z pivnice na svahu do domu. Vošiel do pracovne. Odomkol stolík, vybral z neho hrubé spisy a pomaly v nich listoval. Vybral jeden spis a otvoril ho, navrchu bol hlavičkový papier s nápisom „LOVYSTRA.“ Ach, „LOVYSTRA,“ pomyslel si. „LÓža VYvolených STRÁžcov. A ja som bol správcom gubernie. Po celý čas od založenia lóže táto funkcia patrila našej rodine. A tuším aj s nami zanikne. A nech. Potomka nemám. A pre iných to nebudem predsa uchovávať.“

Začal z fasciklov vyberať papiere a triedil ich. Časť ukladal do malého kuriérskeho kufríka, väčšinu húžval a pálil v kozube. Bol nervózny a trochu sa ponáhľal. Skontroloval svoj diplomatický pas, ktorý mu zaručoval novú identitu. Nebol falošný. Bol riadne vystavený ruskými úradmi. Pozrel sa na monitor a natáčal vchodovú kameru po okolí. Kamera bola na stĺpe za cestou, videl s ňou perfektne všetko dookola.

Auto „zástupcu veľmajstra“ s diplomatickou značkou stálo pri múre otočené dolu cestou. Prehľadal „zástupcov“ plášť. Bol v ňom ovládač na auto aj diplomatický pas, rovnaký ako jeho. Pas dal tiež do kufríka a vyšiel von, zamkol bránu a naštartoval auto diaľkovým ovládačom. Počkal, až sa motor rozbehne. Počul, ako sa dvere auta odomkli a smerovky trikrát zablikali na znak, že všetko je v poriadku. Nasadol. Zaradil „drajv,“ odbrzdil a  vyrazil.

Auto prudko podskočilo dopredu, vzápätí sa ale spod prednej kapoty ozval rachot, na kapote sa urobila veľká hrča a motor zhasol. Plukovník zdrevenel. Opatrne vystúpil, poobzeral sa, kľakol na zem a  posvietil si zospodu pod auto.

Uvidel záhradnícky rýľ! Bol otočený hore koncom, pod nárazníkom mal rúčku zaborenú do zeme a radlicu zapichnutú pod kapotou do chladiča. Z chladiča pomaly vytekala kvapalina a z nejakých drôtov sa iskrilo.

Ani sa neobzrel a už chcel vyraziť pešo dolu po ceste, keď oproti nemu zamierilo policajné auto a zbadal peších vojakov, pochodujúcich hore cestou. Policajné auto prefrčalo okolo a zmizlo za zákrutou, vojaci sa blížili. Plukovník rýchlo odomkol bránu a zostal za ňou stáť, ani sa nepohol. Vojaci prešli okolo a vzďaľovali sa. Plukovník sa vrátil do domu a opäť zapol monitor. Prešlo niekoľko nákladných aut, z posledného vypúšťali na cestu hliadky. Jedna dvojica vojakov zostala pred bránou. Plukovník si uvedomil, že lepšie bude chvíľu počkať. Musel však čakať niekoľko hodín, lebo na ceste stále patrolovali vojaci.

Keď sa nad ránom po ceste presúvali policajné aj vojenské jednotky naspäť do dediny, usúdil, že už je čas aj pre neho. Pod sviečkou býva tma, pomyslel si. Prezliekol sa do cvičnej poľnej uniformy. Už dávno ju nemal na sebe. Pozoroval cestu. Bola plná vojska, dole na križovatke bola patrola a tá riadila premávku. Zhora sa vrátilo policajné auto a zastalo pred bránou. Policajti sa chvíľu bavili s vojakmi, obzerali si auto, špekulovali nad rýľom pod kapotou.

Otvorili auto a prezreli ho. A vtedy jeden z policajtov z neho vytiahol kuriérsky kufrík! Otvoril ho jednoducho a to útočným nožom. Chvíľu listoval v papieroch, potom začal hovoriť niečo do vysielačky. Prifrčalo druhé policajné auto, vyšší policajt aj s kufríkom doňho nasadol a s kvílením pneumatík odišli.

Plukovník vedel, že je zle. Ja idiot! Takáto chyba! Tridsať rokov v rozviedke. A nechám voľne ležať materiály, ktoré by kedysi znamenali tretiu svetovú vojnu. Vedel, že už niet na čo čakať. Vypol monitor, vyšiel zadným vchodom a cez núdzové maskované dvere v zadnom plote vkĺzol do lesa. Nevidel, ako policajt zvoní pri bráne, a keď mu nikto neotvára, chystá sa aj s vojakmi preliezť plot. Prešiel kúsok vedľa cesty po lese, ale už nebolo vyhnutia, musel naspäť na cestu.

Po ceste zhora práve prichádzala skupinka vojakov. Bezstarostne sa bavili. Plukovník vystúpil na cestu. Predstieral, že si zapína nohavice, akoby si len odskočil na potrebu, potom sa obrátil na vojakov a zlostne ich pokarhal: „Ako kŕdeľ husí. Zoraďte sa a bez slov. Pochodom vchod!” Vojaci sa vystrašene zoradili. Plukovník kráčal vedľa nich.

Bez problémov prešli okolo patroly na križovatke. Tí mu len zasalutovali, on im energicky odzdravil. Zamieril dolu do dediny lebo na druhú stranu išli policajné autá a sanitky. Už - už mal chuť sa od vojakov odpútať a zmiznúť do záhrad, keď spoza rohu kostola nečakane vystúpila policajná hliadka. Plukovník jej rázne zasalutoval, najbližší policajt sa zháčil, a keď videl jeho nášivku s tromi hviezdami v zlatom rámčeku, takisto rázne odzdravil.

Prešli. To už ale boli za kostolom na malom námestí pred centrom dediny. Všetko bolo obkľúčené vojakmi. Nedalo sa nič robiť. Musel ísť priamo ďalej.

V DEDINE

Vydali sme sa do dediny pešo. Jane v prostriedku, pod pazuchami mala z jednej strany mňa, z druhej Džonyho. Vyzerali sme ako partia vracajúca sa nadránom zo zábavy. „Nezdrhneme mu?“ mrkol na policajta, „len tak zo srandy, veď viete...“ Džonyho nápad nebol na zahodenie, ale nebolo kam. Asi by nás čochvíľa mali. Dedina sa hemžila vojakmi a policajtmi.

Sadli sme vedľa schodov na obecný úrad na lavicu. Práve prichádzal nejaký major, menovku som mu zospodu nevedel prečítať, ale nebolo treba. Meno som sa okamžite dozvedel z iného zdroja.

„Major Rovný! Čo bolo cieľom akcie a aký bol výsledok?“ Reportérka na čele kŕdľa novinárov vrazila majorovi pred ústa mikrofón tak prudko, že ho skoro udrela. Major pokojne zachytil mikrofón, skrútil ho aj s novinárkinou rukou, až jej skoro vypadol a stručne, veliteľským hlasom oznámil. „Popoludní bude tlačová konferencia. Tam vám odpovieme, na čo bude treba. To je zatiaľ všetko.“

Major aj so sprievodom rýchlo vošli do strediska a pri dverách zostali dvaja policajti a zablokovali ich. Jeden reportér sa už - už otočil k nám, v tej chvíli ale zbadal prichádzajúcu skupinu vojakov na čele s nejakým plukovníkom. Potešil sa, že asi chytil väčšiu rybu, prudko vyrazil priamo pred neho. Kameraman s asistentom ho nasledovali. Asistent okamžite zasvietil dva reflektory a kameraman začal točiť.

Novinár spustil: „Plukovník,“ potom sa zarazil, sklonil sa k jeho menovke a spustil znova, poriadne nahlas: „Plukovník Lorenczi. Vážení diváci! Predstavujem vám plukovníka Lorencziho. Pán plukovník, čo nám môžete povedať k dnešnej akcii?“

Plukovník bol zjavne zaskočený. Bol zvyknutý problémy riešiť akčne, na toto však nebol pripravený. Ale čo, musel reagovať. Ale nestačil ešte ani otvoriť ústa a tu sa naňho vrhli traja kukláči a pritisli ho k zemi. Môj známy vyšší policajt už nasadzoval plukovníkovi železá. Posadili ho dozadu do opancierovaného auta, prisadli si k nemu ďalší traja po zuby ozbrojení policajti, zatvorili zvonku zamrežované dvere a odfrčali.

Nejaký dôstojník s nižšou šaržou podal policajtovi plukovníkov kufrík. Policajt po ňom spokojne poklepkal a  zmizol v obecnom dome. V obecnom dome zmizli všetci. Vzápätí ale všetci zase vyšli, posadali do áut a tiež odfrčali. Na námestí zostalo zopár uniformovaných policajtov a nejakí vojaci a samozrejme, všetci novinári.

Z obecného domu vyšiel starosta Fatak, poobzeral sa po námestí a potom zbadal nás troch, ako sedíme na lavičke pod schodmi. „Poďte dovnútra, je tu zima. Som rád, že vás vidím.“ Bolo načase ísť dnu. Bolo mi zima a  skrehnutý som už zaspával. Ledva som vstal. Jane a Džony ma podopreli a vošli sme do kupoly.

Starosta nás usadil do pracovne. „Povie mi niekto, čo sa tu vlastne deje?“ Ja som však už skoro spal.

OBED

Nespal som síce dlho, ale odpočinul som si. Keď som sa prebudil, zasadačka bola plná ľudí. Kris aj Marián sedeli s peknou paničkou, v ktorej som spoznal doktorku čo mi tu pred časom ošetrila ruku. Bez bieleho plášťa to nebolo také jednoduché. Jane mi ešte pospávala na pleci a čosi mrmlala, rozoznal som „ ... nikam nejdem, nikam nejdem,“ ale aj ona sa prebrala. Narovnala sa, poobzerala okolo, potom sa ku mne privinula a tíško sedela.

 Starosta sa bavil s hasičom a Gazdom. V kúte zasadačky bolo malé televízne štúdio. Nejaká lokálna televízia spovedala Džonyho. Ten im čosi vášnivo popisoval a teatrálne rozkladal rukami. Bolo vidieť,  že si to užíva. Feri, Béla a kapitán chýbali. Išiel som sa opýtať starostu, ale ani ten o nich nič nevedel. Vrátil som sa späť k Jane. „Čo bude? Počkáme na tú tlačovku?“ opýtala sa. Nechcelo sa mi čakať a chcel som vypadnúť.

Ale nedalo sa. Doktorka aj Kris prišli k nám. Kris sa obrátil k Jane a akoby ju žiadal o tanec: „Dovolíte?“ Jane nevedela, čo sa deje. Kris ma prudko stisol, až mi skoro vyrazil dych. „Nemám slov, ako ti poďakovať. Ale dovoľ, aby som ti predstavil moju manželku.“ Ukázal na doktorku, tá mi podala ruku a tiež ma objala. Rozplakala sa a vzlykala. Aj ja som bol dojatý.

Nechcel som v tej chvíli nič vysvetľovať, že som v tom nevinne a že sa to všetko udialo takpovediac mimochodom, že som síce pri tom všetkom bol, ale akosi som bol skôr udalosťami vlečený, než by som k nim sám aktívne pristupoval. Zmohol som sa preto iba na klasické klišé:

„Všetko, čo som urobil, by urobil každý. Neďakujte mi. Som rád, že sa všetko dobre skončilo. Sú tu aj takí, čo si vďaku zaslúžia oveľa viac.“

Chcel som to posunúť na kapitána, ale vzápätí som si opäť uvedomil, že ani kapitán ani Feri tu nie sú.

Doktorka si poutierala slzy. „Ste skromný, pán Parkin. My ďakujeme všetkým. Ešte raz aj vám.“ Potom dodala, už veselo a rázne: „Ale čo tu postávame. Ideme k nám na obed. Síce ešte nie je uvarený, ale dáme sa do toho a bude raz-dva. Dobre? A neodvrávať.“ Nedalo sa nič robiť.

Bývali blízko. Jane si cestou chcela odskočiť k starkým, ale doktorka ju nepustila. „Kam by ste chodili? Pošlem po nich chlapcov. A to sú vaši  príbuzní? Aký je ten svet malý!“

Bývali v peknom prízemnom domčeku. Otvorili nám dvaja asi osemroční chlapci, zase dvojčatá, akoby Krisovi z oka vypadli. Skočili tatkovi na krk, až sa zakolísal. Poplakali si, potom sa začali spolu jašiť. Doktorka ich nainštruovala a oni so smiechom odbehli.

Posadali sme si v obývačke, Kris priniesol pijatiku, všetci sme si pripili, opäť sa ďakovalo a plakalo. Doktorka poprosila Jane o pomoc pri varení, tá ju informovala, že nevie uvariť ani čaj, zrazu bolo všade plno smiechu a dobrá nálada. V televízii bežal akýsi film a cez neho upútavka, že o tretej budú mimoriadne správy.

Obed bol vynikajúci - teľací rezeň so šalátom, niekoľko prípitkov hruškovicou, slzy a rozprávanie. Chlapci sa vrátili s Janinými starkými, teraz sedeli na zemi pri otcovi a nevedeli z neho odtrhnúť oči.

TLAČOVKA

Mali sme už dosť nakúpené, keď v televízii naskočili mimoriadne správy. Bolo päť minút po tretej. Major Rovný, môj „priateľ“ policajt a nejaký civil odpovedali na otázky novinárov. V hale „strediska centrál“ bolo nabité na prasknutie.

Prvý začal civil, tajomník z ministerstva vnútra. Celú noc stručne popísal ako „akciu na zadržanie osôb, podozrivých z nedovoleného vniknutia na úložisko rádioaktívnych odpadov a nezákonnou manipuláciou s nimi,“ pričom vynechal akékoľvek detaily. Akciu uskutočnili bezpečnostné sily, nás spomenul ako „v spolupráci s miestnymi občanmi.“

O raketách a plukovníkovi ani slovo. Major Rovný viedol tlačovku svojsky.  Na všetky otázky  odpovedal stroho, väčšinou „no comment.“ Na otázku „Kto bol ten plukovník Lorenczi“ na jej autora zvysoka fľochol a bez rozmýšľania ho usadil: „Ako, Lorenczi? Nepoznám. Určite sa nemýlite?“ Reportér sa ale nedal: „Mal to meno na menovke. A potom ste ho zbalili.“ Rovný zatĺkal ako partizán: „Neviem, o čom hovoríte. Ďalšie otázky?“

Reportéri boli ako osy. „Otázka „kto boli tí miestni občania“ Rovného trochu zaskočila, ale vynašiel sa: „Opýtajte sa ich!“

Bolo to o ničom. Ako tlačovka nečakane začala, tak rýchlo aj skončila. Civil náhle prehlásil: „Až do ukončenia akcie, ktorá, mimochodom, ešte stále prebieha a až do ukončenia vyšetrovania nebudú poskytované žiadne informácie.“ O desať minút bolo po všetkom.

Ozaj, kde je kapitán a jeho partia a ostatní, čo sme boli dolu? Nemal som potuchy. Bolo načase vyraziť. Ale ako a kam?

Rýchle sme sa s Jane dohodli, že pôjdeme ku Bélovi. Rozlúčili sme sa so sľubom, že sa ešte vrátime. Boli milí, ale my sme už toho mali dosť. Spať alebo domov. Teda do Mraveniska. Naštartujeme  GAZa a hurá domov, plánovali sme.

ČERT PREŽIL

Lenže veci, ako obyčajne fungovali ináč. GAZ nás skoro zrazil na zákrute pri Bélovom dome. Bol v ňom Béla, Feri, Gazda aj hasič. „Poďte s nami, ideme zachrániť „Čerta,“ zavolal na nás Feri, „vraj je ešte pod mostom.“ Zaváhali sme, ale nasadli. Odchod sa asi o niečo oneskorí, ale aspoň sme sa už zase trochu našli. Pod mostom však nič nebolo. Iba stopy, čo viedli na breh. Ťahali tam niečo ťažké, určite to musel byť Čert. Ale kto ho odtiahol a kam?

Chodili sme okolo a skúmali stopy. Najaktívnejšie sliedil Béla, a vyplatilo sa to. Náhle zhíkol, chytil sa za hlavu: „Ja idiot. Že ma to nenapadlo aj bez tohto,“ sklonil sa k zemi, kde medzi stopami od nákladiaka zbadal aj stopy od koní. „Nasadať,“ zavelil, „ideme naisto!“ Nasadli sme a zasypali Bélu otázkami: „Si si istý, kam nás vezieš?“ „Samo,“ škeril sa Béla, „predsa kone. Kto tu má kone? Cigáni tamto v kolónii, nie?“

Znelo to logicky. Ku koňom patrili aj rozmazané stopy po gumených kolesách, asi od valníka. Pri cigánskej kolónii sme boli o chvíľu. Béla zakeroval doprostred, medzi karavany. Za tým najväčším stála staručká muzeálna Tatra s prepadnutými perami a ešte dymila z motora. Okolo hŕba cigánov, ktorí práve vypriahali dvoch statných valachov. Tí asi pomáhali zúboženej Tatre. Vpadli sme priamo medzi nich.

Feri vybehol z auta a vrhol sa na korbu Tatry. Strhol plachtu. „Čert“ vypadal zúbožene. Zadná vrtuľa bola na triesky, kryt dokrivený a celý od blata.

Starý statný cigáň so šedivými fúzami a v čiernom dlhom kaftane sa postavil pred Bélu a razantne ho oslovil s nenapodobniteľným cigánskym prízvukom: „Čo tu chcete. Je to vaše?“

„Dobrá otázka,“ odpovedal Béla, „pravdaže!“

Starý sa nedal. „Môžete to dokázať? Vám gadžom vari patrí všetko?“

Napadla ma myšlienka, ktorú som okamžite realizoval. Vyskočil som na valník a siahol pod predné sedadlo Čerta. Bol tam. Môj stratený Heckler. Aj so zásobníkom. Rýchlo som ho vybil a zaistil - nechcel som predsa strieľať.

Keď ma starý zbadal so samopalom v ruke, trochu skrotol. „Ja viem, ja viem. My sme ho len chceli zachrániť pre vás. Aj sme tam zapadli. Aspoň za to by ste nás mali nejako odmeniť.“

Feri bol úplne vykoľajený: „Žije! Môj Čert je nezničiteľný! Neboj sa! Opravím ťa!“ Prihováral sa mu ako k živému tvorovi. „Béla. Je v tej tvojej kôlni dosť miesta? Spravíme mu tam nemocnicu. Vystrúham mu novú vrtuľu. A priplavíme sa domov ako králi. Pomaľujem ho kvetinkami. Paráda...“

Ešte chvíľu sa dohadovali s vajdom. Trochu sa prekrikovali, ale nakoniec ako zázrakom sa dohodli. Len pri tom trochu viac pozerali na GAZ a na mňa. Nedošlo mi. A veru malo.

Cigáni veľmi ochotne pomohli dopraviť Čerta ku Bélovi. Namiesto koňov sme pripriahli GAZa, Feri ho šoféroval a tváril sa pri tom akoby ho práve korunovali. Do Bélovej šopy ho vyklopili ako kopu štrku - len tak skĺzol z vyklápačky a zapadol dovnútra. Feri sa ani na nikoho nepozrel a začal okolo neho behať s kľúčmi.

„Ten tu bude do rána,“  ohodnotil to Gazda. „Ale ja nie. Idem domov. Pol roka preč, to je dosť aj na mňa. Hádam už aj zvolili nového starostu.“

Aj ja som mal toho všetkého dosť. Vypriahol som GAZa, poobjímal všetkých a nasadli sme. Jane vedľa mňa, Gazda vzadu.

Bélovi patrilo posledné slovo. „Majte sa! Len nezabudni, Miki, že to auto už ani nie je tvoje, ak vôbec niekedy bolo. Sľúbil som tuto cigáňom, že im ho predáš. Vyrovnáme naše dlhy a možno ti niečo ešte zvýši. Ja len tak, aby si vedel, že sa treba vrátiť.“

Nič mi nevadilo. Preč, to bola moja prvá myšlienka, ale dúfal som že sa určite vrátim. Vyrazili sme. Naša radosť však netrvala dlho. Dedina bola ešte stále obkľúčená vojakmi. Prvá kontrola nás zastavila. Vojačik skontroloval naše ID, odbehol do stanu a nevracal sa. Jeho kolega si so záujmom obzeral Jane a bolo vidieť, že sa mu páči. Bodaj by nie! Už som sa nasrdil a vystúpil z auta, že urobím krik.

Ako som chcel vystúpiť z auta, zatočila sa mi hlava. Bolo mi na omdletie. Zapotácal som sa a zviezol sa k zemi. Bože, po koľký raz za posledný polrok už takto omdlievam? Ale neomdlel som úplne, bol som pri zmysloch, len som nemal žiadnu silu niečím pohnúť.

Zo stanu vybehli vojaci, dokonca aj major Rovný tam bol. „Asi s vami nemôže. Pôjde do nemocnice. Niet odvolania.“ O chvíľu sa spoza stromov vynoril vrtuľník vojenskej záchranky. V bdelom stave ma priniesli k nemu a naložili.  

Stúpali sme od zeme. Cez otvorené bočné dvere som videl Jane, ako mi so slzami v očiach kýva a posiela bozky. Chcel som jej zakývať, ale nedalo sa. Tmavé vlasy jej divoko viali vo víre od vrtule. Vyzerala nádherne.

SANATÓRIUM

Nebolo to obyčajné sanatórium. Bolo dosť luxusné, trochu osamelé, dobre strážené a oplývalo personálom. Strážili nás najmä pred novinármi, žiadna publicita nebola. Boli sme tu všetci čo sme boli pod zemou a boli sme vraj poriadne ožiarení. Denne nás kontrolovala hŕba doktorov, odoberali nám všetky možné vzorky, napchávali liekmi a vykrmovali dobrotami.

Najprv sme museli podpísať prehlásenie, že budeme o všetkom mlčať. Pod prísnymi sankciami vrátane možnej basy. Ináč to bolo fakt sanatórium.

Neustále sme mali návštevy. Jane a Džony tu boli každý víkend. Sedávali sme v parku, rozprávali a spomínali. Jane vždy zostala po celý víkend a odchádzala až v pondelok ráno. A policajti. Môj „priateľ,“ vyšší policajt nás takmer neustále vypočúval. Jedného dňa mal slabú chvíľu. Bol bez nálady a neustále sa zamýšľal. Trochu sme pili a keď sme už skoro nemali čo, prišla Tarasova manželka s ohromnými zásobami.

Policajt sa trochu pripil a bol na mäkko. Neustále ma objímal okolo krku a polohlasne sa mi prihováral: „Ani nevieš, v čom ste to išli, chlapci. Veľká vec. Ak si ešte spomínate na Al - Kaidu, tak to bol oproti tomuto len obyčajný odvar. Tu toho bolo! Tie, no však vieš. Ja to nemôžem povedať nahlas. Štátne tajomstvo najvyššieho stupňa. No, nerob sa, že nevieš, na čo myslím. Keby s tým svinstvom vyleteli, tak zbohom, Izrael!

Tá špinavá bomba! To, čo ste vyberali, tie vyhorené články. Len škoda, že už to prebrali vyšší. Nás už teraz k ničomu nepustia. Američania vraj prileteli o tri hodiny. Takí boli žeraví! Ja teraz,“ pousmial sa na mňa pripitým úsmevom „už som nadporučík. Nadporučík Karol. A potykajme si, Miki? Dobre? Veď ja som sa k tebe správal korektne, nie? Vieš, aj keď ma povýšili, už to nie je ako predtým. Prebrali to medzinárodní.

Ja som predtým nebol na protiteroristickom. Pátral som po zmiznutých osobách, ako bol tuto Gazda. A to ma priviedlo k tomuto prípadu. Teraz ma síce preradili k anti -té, ale zatiaľ máme ukončiť staré súvislosti.  A máme to tam znova prehľadať. Ale až tam skončí armáda. Veľmi by si sa mi tam hodil, Miki. Odpočiň si a ja sa ohlásim. Ozaj, potykali sme si? Tak na zdravie!“

Porozprával nám aj ako „vyčistili“ silo. „Tam v „LOVYSTRE“ sme chytili len dvoch. Jeden taký tučný, vraj kuchár a druhý bradatý ožran, pre zmenu vraj doktor. V jaskyni ich bolo osem. Dozorcovia, „veliteľ“ a jeden skutočne „veľká ryba.“ Boli hore v sile, na plošine pod vekom. Dusili sa od dymu, čo sa tam valil. Od nejakej dymovnice sa chytili debne so súčiastkami. Boli úplne priotrávení a ťahali sme ich na lane po jednom ako ryby z rybníka.

Ten „veľká ryba“ sa oháňal diplomatickou imunitou. A skutočne ju mal. Len ju nevedel preukázať. Nevedel, chudák, že jeho diplomatický pas mám ja. Bol v jednom kufríku, čo sme zabavili pri akcii u plukovník Lor.... Teda u jedného od nich, čo to riadil zvonka. Ale,“ policajt sa zháčil, lebo asi zabŕdol tam kde už ani nemal, „na dnes stačí. Prídem ešte zajtra. Už to mám komplet. A vy tu už asi tiež skončíte.  Doktori mi to potvrdili.“

Mal už dosť. Odknísal sa, rozhadzoval rukami a neustále prikyvoval sám sebe.

Taras nebol Rus, ale Ukrajinec a mal aj naše občianstvo, čo sme netušili. Jeho žena, drobná rusínka z východu nás hojne zásobovala borovičkou. Kris ma učil mariáš. Hrávali sme ho s malým Prďom a Tarasom. Už som ho trochu pochopil a občas aj vyhral.

Malý Prďo mariáš úplne žral. Neustále sa mi snažil vysvetliť, ako raz iba s tromfovou sedmou a desiatkou vyhral červenú stosedmu. Aj mi to demonštroval, keď cvične rozdal. Neveril som ale, že sa to mohlo stať pri skutočnej hre. Potom som si ale spomenul na partiu pokra tam v bubline. Tá postupka vo farbe. Vraj takú partiu naposledy zahral v minulom storočí James Bond!

Z jeho rozprávania som sa dozvedel, kto to vlastne ten Lor... bol, teda plukovník Lorenczi, ktorého predo mnou zbalili nadránom pri akcii. Bol to bývalý príslušník špeciálnych jednotiek a tiež rozviedky. Rodina mala dlhú vojenskú tradíciu. Plukovník býval v osamelom dome pod Hladným vrchom, ktorý miestni nazývali „bunker“.  Prďo mu tam chodil robiť okolo domu.

A priznal sa: „Viete, trochu som mu tam snoril. Tak som si chystal, čo mu potiahnuť. Mal tam hodne starožitností, ale tie mi boli nanič. Hľadal som hotovosť. Ale našiel som len ruské ruble, ani neviem, či boli ešte platné. Že by tam mohol mať nejaké kamery mi síce napadlo, ale žiadne som nenašiel. Ale keďže mi dobre platil, nechal som to tak. Porobil som, čo mi prikázal, večer mi dobre nalial, zaplatil a porozprávali sme sa. Vlastne sa ma na všeličo vypytoval. Odpovedal som mu ako som vedel, väčšinou len tak, aby som nemlčal a aby ma zavolal aj nabudúce.

Deň nato, ako sme hrali mariáš v hostinci a skoro sme sa s Mikim pobili, som bol u neho. Vypytoval sa ma na ten kábel, či neviem niečo okolo neho. Niečo som vedel. Na tej tajnej nabíjačke som mal aj svoj podiel. Dali to dohromady vŕtači z LOVYSTRY a ja som im to obsluhoval. Tak som mu povedal, že si prišiel akože merať a že tam ste aj s Bélom. Aby to lepšie vyzeralo, tak som ťa predstavil ako nejakého tajného agenta. Potom som niečo hľadal v tej kôlni, čo tam stála na svahu a  za regálom som našiel pancierové dvere. To ma prekvapilo. Myslel som si najprv, že tam mal asi nejakú skrýšu.“

Ako som tam stál a vyvaľoval oči, zrazu bol za mnou. „Odsuň ten regál!“ prikázal mi. Nič netušiac som mu vyhovel. Zašermoval mi ponad plece akýmsi diaľkovým ovládačom, pancierové dvere sa odsunuli. A vtedy ma sotil dovnútra. Tam čakali dvaja v čiernom a odvliekli ma do jamy. A to bolo všetko.

Takže takto to bolo! Do tých problémov ma vlastne poslal Prďo, ani sám nevedel ako. Ale nehneval som sa naňho.

IDEME DOMOV

Dnes na obed mala byť nejaká rozlúčka. Už bolo načase ísť domov. Ale bolo ešte len ráno. Jane vedľa mňa spokojne rozprávala zo spánku. Na snehovo bielom plátne sa krásne rysoval jej profil. Ako taká víla. Ja viem, že víly mávajú obyčajne dlhé a blond vlasy, ale mne sa aj jej krátke čierne veľmi páčili. A na rozdiel od rozprávkových víl táto mala aj telo. Začal som premýšľať, čo ďalej.

Z roboty ma síce vyhodili, ale teraz keď som bol ešte len málo vyťažená mediálna hviezda by ma asi okamžite vzali späť. Keď som si nedávno skontroloval účty nebol som nejako nadšený. Ten pracovný účet bol skoro prázdny, za staručkého GAZa mi síce pre začiatok nestrhli veľa, ale stačilo to na jeho vyčistenie skoro na nulu. A s GAZom som už nemohol počítať, lebo ho mal Béla. A ten ho už asi predal cigáňom.

Veľa mi teda nezostane. Veteránsky účet bol tiež skoro na mizine, lebo mi prestali vyplácať príspevky. Zavolal som tam a oni boli prekvapení, že žijem. Vraj mi to doplatia.

Nemohol som spať. Začal som si všetko ako už mnohokrát, sumarizovať. Kam zmizli tí dvaja mladí inžinieri. A kam to viezli mňa, keď som sa prebral v Panocity? Veď zlikvidovať ma mohli kdekoľvek. A ako transportovali vyhorený urán? Alebo ešte zostal pod úložiskom? A mali tie rakety aj jadrové hlavice?

Jane sa zobudila. Obrátila sa ku mne a akoby sa jej bolo snívalo o čom premýšľam, skoro presne nadviazala: „Vykašli sa na všetko.  Začína leto. Pôjdeme na juh k moru, k mojej mame. Tam prachy nepotrebujeme. Odpočinieš si. Niežeby si bol narobený!  A potom sa uvidí, čo ďalej.“

Bola zlatá. Skutočná priateľka. Priateľka na všetky spôsoby. Stála pri mne bez toho, aby si niečo sľubovala, alebo žiadala. Cítil som, že som jej trochu dlžný.

„Máš pravdu. Idem, kam povieš. Niekam, kde je pokoj. To napätie v poslednom čase ma poriadne vyčerpalo, ale pri tebe na všetko zabúdam.“ Myslel som to úprimne.

Išli sme do jedálne. Boli sme poslední, všetci na nás významne žmurkali, akoby sme ani neboli dospelí. Prisadli sme si ku Krisovi, kde sedela aj jeho manželka - lekárka aj obe deti. Aj ona vyzerala uvoľnene a spokojne. Za ten mesiac sme sa veľmi zblížili a Jane si s lekárkou dokonca už aj poza naše chrbty čosi pošepkávali.

Malý Prďo žmolil v ruke karty a významne na ne ťukal prstom, ale nikto sa nechytal.

Potom sa do jedálne dovalila partia z Kolova a navalila sa okolo Gazdu. Boli tam aj tie sestry Marča a Anča. Keď ma obe zbadali, poriadne ma vybozkávali.

Všade bolo veselo. Aj ostatní bývalí krti mali návštevy. Bola to rôznorodá spoločnosť. Ataman Taras bol rozžiarený ako mesiac v splne. Neustále ma potľapkával po pleciach, až ma to už začínalo bolieť. Pri tom potľapkaní som si spomenul na kapitána. Ozaj, čo je s ním? Od tej nočnej akcie ho nebolo. Ani Feri údajne nič nevedel, ale neveril som mu.

Práve som sa o ňom rozprával s Ferim, keď ma niekto chytil za ruku. Otočil som sa. Uvidel som dve uplakané panie v stredných rokoch. „Pán Parkin? Nehnevajte sa, že vás obťažujeme. Dovoľte predstaviť sa. Sme mamy dvoch chlapcov, Petra a Pavla, čo boli údajne tam dolu s vami. Nevrátili sa. Chceme začať po nich pátrať. A vy by ste nám azda mohli pomôcť. Chceme si najať nejakého detektíva. Aj v tom potrebujeme poradiť. Azda by ste vedeli.“ Pani mi stále stískala ruku a po lícach sa jej kotúľali slzy.

Zaskočili ma. Chvíľu som premýšľal a na nič som neprichádzal.

„Môžeš im to sľúbiť, Miki, povzbudzoval ma Feri. Pomôžeme ti. Sľúbil som teda , ale nemal som pri tom dobrý pocit. Myslel som na Karola, ale nebol som si istý  či bude ochotný pomôcť. Panie mi neustále ďakovali. Jane s doktorkou sa ich ujali a posadili k stolu.

Prekvapenia začali a asi nemali skončiť. Do jedálne vstúpil Džony. „Mám ťa!“ Otočil sa ku mne. „Potrebujem si overiť, koľkí sme to vlastne boli na tej nočnej akcii.  Aby si vedel, ten Miro asi jediný raz v živote neklamal. Keď mi vtedy pri akcii sľuboval, že mi pomôže získať veľké peniaze.

Na jeho dolapenie bola totiž vypísaná slušná odmena, o akej sa mi ani nesnívalo. Bol to medzinárodný podvodník. S nejakou bandou vymysleli nové ropné nálezisko v Emirátoch, ktoré bolo falošné a nejaké podvodnícke akcie na burze a tak ďalej. Ale prišli im na to a on sa vlastne tam dolu schovával! Asi oblafol aj tých z LOVYSTRY, lebo si údajne sfalšoval profesijný životopis, akože je špecialista na jadrové reaktory, pričom asi žiaden v živote ani nevidel.

No jednoducho, dali to mne, lebo vraj ja som ho tam chytil, aj keď práve Jane mu podložila nohu. Poskytol som totiž nejaké interview pre americký bulvár  a tí mi to zožrali. Ale to by bolo nefér nechať si to všetko. Myslím, že si to zaslúžime všetci, čo sme k tej diere tej noci prišli a aj tí čo boli tam dolu.

Podľa mňa nás bolo sedem a tých ostatných trinásť, ale nie som si istý. Stále ma niečo máta. A nechcel by som si vyrobiť trapas. Veď ja som pri tom všetkom bol len piate koleso u voza.“

Naklonil sa ku mne a pošepol mi do ucha sumu. Po tej sume sa mi zatočila hlava, ale už som neomdlel. Aj po vydelení počtom účastníkov to bude pre každého balík. „Mám na to šek. A je krytý,“ uisťoval ma Džony.

Počítali sme. Vždy nám vyšlo dvadsať  a vždy sa nám niečo nezdalo. Džony už začal písať zoznam, ale riešenie prišlo náhle samo. Do jedálne vstúpil Béla a s ním jeho priateľ hasič. Pozreli sme sa s Džonym na seba a bolo vymaľované. „Hasič,“ vykríkol Džony. „Ja som stále dúfal, že to bude dvadsať. Lebo dvadsiatimi sa dobre delí,“

Džony sa plieskal po stehnách, až sa všetci začali obracať a to ho hneď zarazilo. „Ale takto je to komplet dvadsaťjeden. Oko berie!

Nakoniec sme zjedli slávnostný obed a pomaly s úprimnými sľubmi, že sa určite stretneme sme sa začali rozchádzať.

Zbalený som bol za sekundu. Vonku na nás čakal Džony v livreji šoféra pri nádhernej limuzíne.

Šofér Džony na nás spredu potmehúdsky mrkol a potom diskrétne spustil roletu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Ondreja Podstupku

Ako vyhrať hádku s ľuďmi, ktorí neveria vo vedu

Ako vyhrať hádku s ľuďmi, ktorí neveria vo vedu.


Už ste čítali?