Šesťdňová vojna a ja

Autor: Ernest Ježík | 3.6.2019 o 12:14 | (upravené 3.6.2019 o 12:55) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  697x

Počas druhej svetovej vojny bol prvý júnový týždeň bohatý na  úspešné vojnové operácie,ako napríklad bitka o Midway (4.6.1942), oslobodenie Ríma (tiež 4.6.1944) či Deň D v Normandii 6.6.1944)..

Pre mňa  bola však najdôležitejšia tzv. „šesťdňová vojna“ medzi Izraelom a arabskými štátmi, ktorá sa začala 5.6.1967.

V tej dobe som bol na vojenskej službe. Slúžil som u 8. Brigády pohraničnej stráže so sídlom v Bratislave. Na hranici som priamo nebol. Pohraničná stráž v tej dobe prechádzala reorganizáciou. Nebola súčasťou armády ale ministerstva vnútra. Dovtedy bol jej charakter policajný a hlavnou činnosťou bolo stráženie hraníc. Vtedy sa však začalo jej určenie meniť a rozširovalo sa o vševojskové činnosti pre zachytenie predpokladaného prvého náporu imperialistického nepriateľa. Tak som sa dostal k jednotke chemického a radiačného prieskumu, ktorá mala slúžiť k ochrane pred zbraňami hromadného ničenia.

Vtedajšia predstava tretej svetovej vojny ako nám ju tlačili do hlavy prihlúpli politruci typu Blaha (politruk-političeskij rukovoditeľ) bola jednoduchá. Aspoň pre nášho politického veliteľa, ktorý nám dvakrát týždne vytrvalo prednášal všetky možné nezmysly o tom, ako imperialisti ani nespia a vo dne v noci čakajú, kedy naša bdelosť a ostražitosť opadne a oni udrú. Kapitalisti zaútočia od západu, po počiatočnom postupe ich spolu s bratskou sovietskou armádou  zastavíme a prejdeme do protiútoku. A vtedy oni nasadia zbrane hromadného ničenia od tých najväčších strategických  kalibrov až po malé taktické, odpaľované na fronte z bezzáklzových kanónov. A my, chemickí a radiační prieskumníci budeme pozorovať horizont smerom na západ, pozorovať jadrové výbuchy, určovať ich silu a potom jazdiť dookola a vytyčovať hranice zamorených území.  Nemali sme k tomu okrem pár dozimetrických prístrojov a stopiek skoro žiadne vybavenie, pre vytyčovanie  hraníc zamorenia len také maličké žlté zástavky s lebkou a skríženými kosťami na polmetrovej drôtenej tyčke. A navyše sme to skoro vôbec necvičili, ale chodili sme strážiť armádny muničák v Krasňanoch.

Tak sa stalo, že sa na to prišlo a začal poplach. Narýchlo nám pridelili tri obrnené transportéry a konečne aj veliteľa čaty, bol to síce len absolvent vojenskej katedry bez akýchkoľvek odborných znalostí a najmä bez záujmu. Jeho prácou bolo robiť plány výcviku tak, aby sa kamuflovalo rozkrádanie benzínu pre tie transportéry.. Lampasáci si  chodili do autoparku s kanistrami skoro verejne..

Koncom mája nás vyslali na ostré chemicko radiačné cvičisko v západných Čechách. Mali sme sa priučiť ako to robí armáda. Ale nešli sme s obrneným transportérom, ale s obyčajným GAZom. Cvičilo sa všetko systémom „akoby“ , teda situácie sa len simulovali. Ak bola pri moste tabuľa „most je vyhodený do vzduchu“ tak sme sa tvárili že plávame a bolo vymaľované.

Jednu sobotu začiatkom júna 1967 sme sa odpoludnia rozhodli, že zájdeme na asi 50 kilometrový výlet, kde býval náš veliteľ. Večer sme tam zašli na zábavu do miestneho kulturáku  a nadránom späť do tábora, po poľnej ceste zozadu. S gazíkom to bola hračka. Ale ráno nás smiech prešiel. Po našom odchode začali zháňať nášho veliteľa, lebo niekto chýbal do služby a on bol náhradník. A tak sa náš výlet prevalil. Boli sme upozornení že v pondelok, až príde veliteľ tábora, ktorý si mimochodom tiež odskočil domov pôjdeme na raport s tvrdými dôsledkami. V noci na pondelok sme skoro nespali, vidiny jedno -dvojročnej basy v Sabinove boli hrôzostrašné.

V pondelok ráno sme už boli nachystaní na to najhoršie, keď zrazu zaznel signál k poplachu. Armáda začala baliť stany a likvidovať tábor a aj nám zavelili urýchlený odchod domov. Dôvod sa len tušil, vraj niekde vypukla nejaká vojna.

Bol pondelok 5. júna. Tá vojna, ako sme zistili až neskoršie bola tzv. šesťdňová vojna medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi. Izrael preventívne zaútočil na arabské vojská, predovšetkým leteckými útokmi a potom aj bleskovými výpadmi na Sinaj či do Sýrie. Bolo to v poslednej chvíli. Pamätám si súdobé články vo vojenskom propagandistickom magazíne „Obrana lidu“ kde bola karikatúra z nejakých egyptských novín. Bradatý žid stál na útese , oproti nemu arabskí vojaci s bodákmi a podnadpisom „naučíme židov, ako chutí krv!“

Nuž, nenaučili, aj keď mali niekoľko násobnú početnú prevahu. Izraelská rozviedka o ich plánoch vedela a zasiahli presne načas. Asi sa dozvedeli že aj my máme problém a potrebujeme pomoc. Lebo jeden deň neskoršie a boli sme v tom po uši.

Rozpráva sa Američan, Angličan a Rus čo je to šťastie.

„Šťastie je keď ste na pokraji bankrotu a chcete predať svoju farmu. Od zlosti dupnete do zeme, a tu zrazu vyrazí ropa. To je šťastie“, hovorí Američan.

„To je nič“, hovorí Angličan. „predstavte si že hráte golf, máte posledný úder, na ktorom záleží či vyhráte. Zatvoríte oči, hit a hole in one. To je šťastie“ !

„Samá voda“, hovorí Rus. „Predstavte si že ste doma v teplej posteli. Za brieždenia sa zobudíte a pozriete z okna. Pre vchodom zastaví čierne auto a z neho vystúpia traja chlapi v čiernych kabátoch. Niekto zvoní. Otvoríte a tí čierni pred dverami. „Vy ste Vasilij Vasilievič ?“, pýta sa jeden. „Nie“, hovorím. „Ten býva o poschodie vyššie. To je šťastie“ !

Ale po tom, čo som tu opísal si myslím že ich predstava šťastia bola oproti nám len slabý odvar!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Kto urobil z Kisku kazisveta

Nečudujme sa, že Kiska sa bráni nálepke rozbíjača.

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.


Už ste čítali?